Teurgia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Časť zo série článkov na tému

Hermes Trismegistus


Mytológia
Hermes Trismegistos · Thovt · Poimandrés


Texty
Corpus Hermeticum · Smaragdová doska · Kybalion


Tri hermetické vedy
Alchýmia · Astrológia · Teurgia


Filozofické vplyvy
Staroegyptské náboženstvo · Judaizmus · Helenizmus · Novoplatonizmus · Gnosticizmus · Kresťanstvo


Tradície a hnutia
Eulis · Hermetické bratstvo Svetla · Hermetické bratstvo z Luxoru · Hermetický rád Zlatého úsvitu · Martinisti · Rozenkruciáni


Témy
Kabala · Mágia


Hermetici
Zosimos z Panopoly · Thābit ibn Qurra . Giordano Bruno . Heinrich Cornelius Agrippa . Paracelsus . John Dee · Louis Claude de Saint-Martin · Eliphas Lévi · Samuel Liddell MacGregor Mathers · Aleister Crowley . František Bardon · Israel Regardie


z  d  u

Teurgia, starogr. θεουργία, je názov pre rituálnu, niekedy vnímanú ako magickú činnosť, vykonávanú s úmyslom vyvolať čin jedného alebo viacerých božstiev, so zámerom zdokonalenia alebo dosiahnutia jednoty s božstvom, starogr. ἕνωσις henósis.

Novoplatonizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Novoplatonizmus

Teurgia znamená „božská práca“. Slovo sa prvýkrát vyskytuje v Chaldejských veštbách, novoplatónskom diele z polovice 2. storočia po Kr.[1] Hlavný zdroj západnej teurgie je možné nájsť vo filozofii novoplatonizmu, najmä v Iamblichovi. Podľa neskorého novoplatonizmu vesmír vznikol radom emanácií Jedného. Z Jedného emanovala Božská myseľ (vedomie) Nús a z nej zase Duša sveta Psyché. Novoplatonici boli presvedčení, že Jeden je úplne transcendentálny. Emanovaním tejto najvyššej podstaty sa nič nestráca počas prechodu do nižších emanácií a najvyššia podstata ostáva v nich nezmenená.

Novoplatonici boli polyteistami, ale ich filozofia má aj prvky monizmu.

Vo filozofii Plótína a Iamblichových učiteľov Anatolia a Porfyria boli tieto emanácie božskej podstaty:

  • Jeden (starogr. τό ἕν to hen): božstvo bez vlastností,
  • Nús (starogr. νοῦς nús): Myseľ, univerzálne vedomie, z ktorého ďalej pochádza
  • Psyché (starogr. ψυχή psiché): Duša, ktorá obsahuje ako individuálnu dušu, tak aj Dušu sveta, z nej vzniká
  • Fysis (starogr. φύσις fysis): Príroda.

Plótínos pokladal meditáciu o zjednotení s Jedným (henósis) za nutnú pre teurga. Preto sa jeho škola podobala meditačnej, resp. kontemplačnej škole. Porfyriov študent Iamblichos učil ritualizovanejšiu formu teurgie, ktorá zahŕňala invokáciu a magicko-náboženské rituály. Bol presvedčený, že teurgia je napodobňovanie božstva. Jeho hlavné dielo O egyptských mystériách hovorí o teurgických úkonoch ako o „ritualizovanej kozmogónii“, ktorá obdarúva vtelené duše božskou zodpovednosťou za tvorenie a udržiavanie vesmíru.

Podľa Iamblicha sa transcendentnosť nedá uchopiť mysľou, pretože stojí nad rozumom. Teurgia je súbor rituálov a úkonov zameraných na obnovu transcendetálnej podstaty vťahovaním božských „vzorcov“ cez prizmu bytia. Vzdelanie je dôležité pre chápanie vecí, ako o tom učil aj Pytagoras, Platón a Aristotelés, a ako uvádzajú aj Chaldejské veštby.[1] Teurgovia pracujú na materiálnej úrovni s hmotnými symbolmi a „mágiou“, na vyššej úrovni s mentálnymi a duchovnými postupmi. Na začiatku teurg pracuje s korešpondenciami božstva v hmote a postupne prejde až k stavu, kde sa božská podstata jeho duše zjednotí s Jedným.

Iulianus Apostata[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Iulianus Apostata

Rímsky cisár Iulianus Apostata (332–363) bol zástancom novoplatónskej filozofie a chcel nahradiť kresťanstvo (v tom čase štátne náboženstvo Rímskej ríše) verziou novoplatónskeho pohanstva. Jeho snaha nebola úspešná kvôli predčasnej smrti (zomrel tri roky po nástupe na trón) a kvôli silnej pozícii všeobecného kresťanstva, ktoré si ju udržalo aj napriek Iulianovým reformám. Zanechal však niekoľko filozofických a teologických prác, vrátane známeho diela Hymnus na kráľa Hélia. V jeho teológii je Hélios, gr. boh Slnka, ideálnym príkladom dokonalosti bohov a svetla, symbolom božskej emanácie. Tiež si veľmi ctil Kybelé, gr. bohyňa, matka Zeme. Vo svojich prácach uprednostňoval rituálnu teurgiu s dôrazom na obetu a modlitbu. Bol ovplyvnený hlavne Iamblichovými myšlienkami.[1]

Kresťanská teurgia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kresťanstvo

Rímskokatolícka omša sa niekedy pokladá za teurgiu, pri ktorej sa Kristus volá do hostie, premieňa ju (lat. transsubstantionatio)[2] a tá je následne prijatá vzývateľom. V širšom význame sa dá omša pokladať za teurgiu pretože prispieva k zvyšovaniu henózy (jednoty s božstvom) účastníkov.

Gréckokatolícke a ortodoxné kresťanstvo má množstvo úkonov, napr. krst, ktoré majú znaky teurgie alebo taumaturgie.

Ezoterická kresťanská teurgia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ezoterické kresťanstvo

Ezoterické kresťanstvo pokladá teurgiu za užitočnú. Cieľom ezoterického kresťanstva je naučiť sa božím mystériám a pomocou nich dosiahnuť vyššieho vedomia. Teurgia v ezoterickej tradícii používa toto poznanie na zosilnenie vlastnej duchovnej prirodzenosti a je nástrojom ako vzývať anjelov a anjelské bytosti, aby učili duchovným pravdám a božskému poznaniu, ktoré nie je možné naučiť sa od človeka (pozri gnosticizmus). Ten, kto praktikuje teurgiu, je nazývaný mágom alebo adeptom, príp. teurgom. V tradičnom a magickom význame je teurgia protikladom goétii, aj keď je niekedy ťažké rozoznať jednu od druhej.[3]

Židovská teurgia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kabala

Stredoveká židovská mystická tradícia kabaly vyvinula filozofický koncept, v ktorom je vesmír považovaný za sériu emanácií božskej prirodzenosti — desiatich sefír. Je veľmi podobná novoplatonizmu a je z neho pravdepodobne odvodená cez helenizovaný judaizmus. Hovorí, že Boh stvoril svet pomocou sefír, odlievajúc božskosť do stvorenia cez tieto „nádoby“, ktoré majú svoju vlastnú charakteristiku. Najvyššia sefira Keter drží najviac božského svetla a je posledná, kam sa môže človek dostať. Najnižšia sefira Malkut je stále vyššie ako hmota, takže paralela s novoplatonizmom nie je úplná, aj keď Malkut je považovaná za kvalitu Boha, ktorá sa dá vnímať v materiálnom svete. Nazýva sa aj Šechinou.

Pre kabalistov je Boh jednotný a zároveň rozdelený, nie však do oddelených „bohov“. Učenie sa vyhýba polyteizmu tým, že trvá na chápaní sefir ako na atribútoch božskej alebo ľudskej osobnosti. Sefiry sú zobrazované v troch stĺpcoch vo forme, ktorá sa nazýva Strom života. Kabalisti pomocou meditácie k sefirám a ich zjednoteniu v osobnosti, nachádzajú teurgický spôsob ako pristupovať k svetu a človeku, či už konštruktívne alebo deštruktívne.

Hermetická teurgia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hermetizmus

Hermetická teurgia je syntéza predchádzajúcich filozofických konceptov, ktorá sa rozvíjala počas renesancie v čase druhého rozkvetu hermetizmu a neskôr, v 19. storočí. Nie je vylúčené, že už staroveký hermetizmus využíval aktívny spôsob nadväzovania kontaktu s vyššími entitami podľa novoplatónskeho vzoru.

Český hermetik Jan Kefer videl rozdiel medzi užšími pojmami teurgia a mágia v tom, že zatiaľ čo mágia pracuje s legendami a danými rituálmi, teurgia si ich tvorí sama podľa potreby. Podľa neho neexistuje recept, ako vytvoriť teurga, rovnako ako sa nedá naučiť genialite básnika. Existujú len cesty, ktorými sa dá prebudiť v človeku jeho transcendentálna podstata.[4]

V rituálnej praxi existuje teurgická technika evokácie a invokácie, rovnako ako v magickej praxi. V oboch ide o nadviazanie kontaktu s entitami kolektívneho nevedomia. Rozdiel je v tom, že v prípade evokácie sa tento kontakt deje na pseudoobjektívnej úrovni a božstvo je „vťahované“ do teurgovno sveta, v prípade invokácie sa teurg povznáša vo svojom subjektívnom svete (v mysli), spravidla v tranze, na božskú úroveň a snaží sa s ním splynúť. Zdá sa, že invokačná prax je historicky staršia a menej „násilná“ k božstvu.[5]

Rozporuplnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Koncept teurgie je založený na teóriách špekulatívnych filozofií a jej výsledky sú subjektívne, tj. objektívne nedokázateľné, rovnako ako pri všetkých ostatných podobných systémoch a formách.

Pojem teurgie je možné zneužiť ako nástroj politického vymedzovania. Treurgiou sa označovala „vyššia“ mágia a všetci, ktorí chceli seba prezentovať ako „dobrých“ alebo „bielych“ mágov, sa zaoberali teurgiou. Ich nepriatelia naproti tomu mali nálepku „zlých“ alebo „čiernych“ čarodejov, vykonávajúcich goétiu. Z času na čas bolo pre „teurgov“ potrebné proti „čarodejom“ intervenovať v mene „všeobecného dobra“. Ako príklad môžu slúžiť udalosti v Paríži z konca 19. storočia, keď bojovali proti sebe dve znepriatelené skupiny francúzskych okultistov, navzájom sa obviňujúce z rôznych nemorálností (Stanislas de Guaita verzus Abbé Boullan).[6]

Okrem toho teurgia pracuje s časťami ľudskej psychiky, ktoré sú v súčasnosti málo prebádané, týka sa to hlavne ľudského podvedomia a nevedomia. Teurgická činnosť predpokladá silnú integritu ľudskej osobnosti. V podstate to znamená povahovú vyrovnanosť a stav po integrácii pokiaľ možno väčšiny psychologických zlomov teurga (tzv. slabých miest alebo obsesií). Táto integrita je potrebná kvôli prežívaným stavom pri teurgickej praxi. V niektorých prípadoch ide totiž o dočasné riadené posadnutie v stave tranzu, bez rozdielu, či ide o tzv. pozitívnu alebo negatívnu entitu. Pokiaľ sa vlastnosti práve invokovanej (alebo evokovanej) bytosti stretnú s disharmonickými vlastnosťami teurga, prameniacimi z nerovnováhy v určitej psychickej oblasti, nerovnováha sa zväčší do tej miery, s akou intenzitou je zážitok prežívaný. V extrémnom prípade môže nastať smrť alebo sčasti či úplný rozklad osobnosti a následné preusporiadanie vedomia do niektorej z archetypálnych foriem. Medicína bude potom tento nový stav diagnostikovať ako duševnú chorobu.[7][8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Lewy 1978, s. 421-466
  2. Merell 1963, s. 542
  3. Leitch 2005, s. 241–278
  4. Kefer 1991, s. 90–91
  5. Veselý 2001, s. 450–451
  6. Nakonečný 1999, s. 335–337
  7. Veselý 2001, s. 573-598
  8. Karika 2003

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Lewy, Hans (1978), Chaldaean oracles and theurgy: Mysticism, magic and platonism in the later Roman Empire, Etudes Augustiniennes, ISBN 9782851210258 
  • Iamblichos (1992), O mystériích egyptských, Olomouc: PerAgrum, ISBN 8090144101 
  • Karika, Jozef (2003), Zóny stínu, Praha: Vodnář, ISBN 8086226573 
  • Kefer, Jan (1991), Theurgie magické evokace, Praha: Trigon, ISBN 8085320150 
  • Leitch, Aaron (2005), Secrets of the Magickal Grimoires: The Classical Texts of Magick Deciphered, Wooddale Drive: Llewellyn Publications, ISBN 9780738703039 
  • Merell, Jan (1963), Malý bohovědný slovník, Praha: Česká katolícka charita 
  • Nakonečný, Milan (1999), Magie v historii, teorii a praxi, Praha: Vodnář, ISBN 808525512X 
  • Veselý, Josef (2001), Magie, Praha: Vodnář, ISBN 8086226301 

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Theurgy na anglickej Wikipédii.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]