Teória pružnosti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Teória pružnosti skúma pretvorenosť (deformácie) a napätosť poddajných ideálne pružných telies pod vplyvom pôsobenia síl, spojitých teplotných zmien, alebo iných účinkov. Patrí do mechaniky kontinua tuhej fázy.

Ideálne pružné teleso[upraviť | upraviť zdroj]

Predmetom skúmania teórie je ideálne pružné teleso, ktoré:

  1. je spojité kontinuum v každom štádiu namáhania a pretvorenia,
  2. po úplnom odstránení príčin sa vráti do východiskového nedeformovaného a nanapätého stavu.

Náuka o pevnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Náuka o pevnosti je s teóriou pružnosti úzko spojená, umožňuje vymedziť prípustné hranice namáhania a pretvorenia rôznych telies z rôznych materiálov. Náuka o pevnosti sa premieta do praktických inžinierskych disciplín spojených s konštrukciou napríklad v strojárstve a stavebníctve.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Kaiser J., Složka V., Dický J., Jurasov V.: Pružnosť a plasticita I. Alfa, Bratislava 1990.