The Cats of Ulthar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
The Cats of Ulthar
The Cats of Ulthar

Autor Howard Phillips Lovecraft
Pôvodný jazyk angličtina
Krajina vydania USA
Dátum 1. vydania originálu november 1920
Literárny druh poviedka
Literárny žáner fantasy
Slovenské vydania knihy

"The Cats of Ulthar" (česky vyšlo ako Ultharské kočky) je poviedka amerického spisovateľa Howarda P. Lovecrafta. Napísal ju 15. júna 1920 a prvýkrát bola publikovaná v novembri 1920 v amatérskom literárnom časopise Tryout. V poviedke rozprávač predkladá príbeh o tom, čo spôsobilo, že v meste menom Ulthar je zákonom zakázané zabíjať mačky.

Poviedka bola inšpirovaná Lordom Dunsanym, Lovecraft ju mal osobne veľmi rád a bola populárna aj po jeho smrti. Považuje sa za jednu z najlepších krátkych poviedok jeho ranej tvorby a odkazy na ňu sa objavili v ďalších prácach autora: The Other Gods a The Dream-Quest of Unknown Kadath.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Bezmenný rozprávač pri pohľade na svoju mačku rozpráva príbeh o tom, prečo v meste Ulthar za riekou Skai je zákonom zakázané mačky zabíjať.

V meste kedysi žil starý manželský pár, ktorý s obľubou mačky chytal do pascí a (zrejme rituálne) zabíjal. Dôvod bol rozprávačovi neznámy; dvojice sa však ľudia báli a nechávali ju napriek týmto zverstvám na pokoji.
Jedného dňa do mesta zavítala karavána ľudí tmavšej pleti z ďalekých krajín. S ňou pricestoval i malý chlapec Menes, ktorého mor pripravil o rodičov a jedinou útechou mu bolo malé čierne mačiatko. Na tretí deň mačiatko zmizlo a miestni chlapcovi povedali o zlovestnom manželskom páre. Ten sa obrátil s podivnou modlitbou na Slnko, ktorá na oblohe vyvolala podivné úkazy ľudí s hlavami zvierat, korunovanými rohmi so zlatým kotúčom medzi nimi. V ten večer karavána mesto opustila a už o nej nikdy viac nepočuli.
Na druhý deň sa zistilo, že z mesta zmizli všetky mačky. Jedni z toho obviňovali karavánu, iní zlovestný manželský pár. Krčmárov malý syn Atal tvrdil, že mačky videl krúžiť okolo ich chatrče, akoby vykonávajúc nejaký tajomný obrad.
Ďalší deň ráno sa všetky mačky zrazu objavili, vyzerajúc spokojne a vykŕmene. Medzi ľuďmi to vyvolalo veľký údiv, o to viac, že všetky mačky odmietali dva nasledujúce dni žrať. Zhruba po týždni si viacerí všimli, že chatrč starého páru je zrejme opustená. Keď po ďalšom týždni nabral starosta odvahu a do chatrče sa so svedkami vlámal, našiel tam už iba 2 obrané kostry a veľké množstvo podivných chrobákov.
Udalosti viedli k mnohým dohadom a otázkam, výsledkom ktorých bola dohoda a zákon, podľa ktorého v meste Ulthar nikto nesmie zabiť žiadnu mačku.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Lord Dunsany, Edward Plunkett, je považovaný za človeka, ktorý Lovecrafta inšpiroval k napísaniu tejto i ďalších poviedok

Lovecraft načrtol zápletku svojmu priateľovi Keinerovi v máji 1920 a The Cats of Ulthar napísal 15. júna 1920, päť mesiacov po dokončení svojho predchádzajúceho príbehu, krátkej poviedky The Terrible Old Man.[1][2] V období svojej ranej tvorby bol Lovecraft ovplyvnený tvorbou anglo-amerického spisovateľa Lorda Dunsanyho a pokúšal sa napodobovať jeho štýl. „Požičal“ si od neho „motív pomsty“ a Duncanyho „ťažkopádny tón“.[3] Dunsanyho vplyv je viditeľný i na samotnom texte: tuláci, podobní tým v The Cats of Ulthar, sa objavujú v Dunsanyho staršej poviedke Idle Days on the Yann.[4]

Pred The Cats of Ulthar Lovecraft napísal viacero poviedok v štýle Lorda Dunsanyho, vrátane The White Ship, The Street, The Doom that Came to Sarnath, The Terrible Old Man a The Tree. Jeho nasledujúca Dunsanyovská poviedka Celephaïs je považovaná odborníkom na Lovecrafta S. T. Joshim za "jednu z jeho najlepších a najvýznamnejších".[3] The Cats of Ulthar bola prvýkrát publikovaná v literárnom časopise Tryout v novembri 1920,[4] a neskôr sa objavila v časopise Weird Tales vo februári 1926 a 1933. Bola tiež privátne vydaná v 42 kópiách v decembri 1935.[5]

Prijatie a odkaz[upraviť | upraviť zdroj]

The Cats of Ulthar bola Lovecraftovou obľúbenou poviedkou; sám bol nadšený milovník mačiek.[3] Mnoho súčasných kritikov, vrátane samotného Lovecrafta, ju považujú za najlepšiu z jeho Dunsanyovských príbehov.[6][7] Považuje sa za fakt, že je to jedna z najslávnejších Lovecraftových poviedok nielen v Dunsanyovskom ale aj "weird fantasy" štýle.[8] Literárny kritik Darrell Schweitzer však poznamenáva, že The Cats of Ulthar pripomína Dunsanyho iba "náladou a prednesom" a že "nemá zjavnú spojitosť so žiadnym Dunsanyho príbehom".[9] Schweitzer označuje text za "umiernený",[9] a poznamenáva, že na rozdiel od Lovecrafta, Dunsany dával prednosť psom a je nepravdepodobné, že by napísal tak entuziastickú poctu mačkám.[9] S. T. Joshi nesúhlasí, vyhlasujúc, že "tento príbeh vďačí Dunsanymu za viac ako väčšina jeho ostatných 'Dunsanyanských' fantázií".[3]

Postava krčmárovho syna Atala, ktorý bol svedkom toho, ako Ultharské mačky obkľučujú inkriminovaný dom svojich nepriateľov, sa neskôr objavila v Lovecraftovej poviedke The Other Gods. V tomto krátkom príbehu, napísanom v auguste 1921 a prvýkrát publikovanom v novembri 1933, sa Atal, už dospelý, stáva učňom Barzaia Múdreho a pátra s ním po eponymických božstvách.[6] Barzai dokonca spomína zákon zakazujúci zabíjanie mačiek v meste Ulthar, čím len potvrdzuje toto spojenie. Atal sa ďalej objavuje ako kňaz v The Dream-Quest of Unknown Kadath – napísanom v roku 1927, no publikovanom až v 1943 – kde hlavný hrdina Randolph Carter prichádza do mesta 300 rokov po udalostiach popísaných v The Cats of Ulthar, kedy je mesto obývané prevažne mačkami.[4] Mačky boli Lovecraftom použité "originálnejším spôsobom", ako hovorí odborníčka Katharine M. Rogers,[10] v jeho práci z roku 1923 The Rats in the Walls. Tu, podobne ako v ďalších neskorších Lovecraftových príbehoch, mačky stelesňujú „vábenie hrôzostrašnom“, no na rozdiel od ľudských protagonistov "nikdy hrôzu neprenasledujú až do bodu, kde sa samé stávajú hrôzostrašnými".[10] Text poviedky The Cats of Ulthar, podobne ako väčšina prác Howarda P. Lovecrafta, je v súčasnosti už public domain, a je dostupná v mnohých zbierkach jeho poviedok a na internete.[4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BURLESON, Donald R.. Lovecraft: disturbing the universe. [s.l.] : University Press of Kentucky, 1990. Dostupné online. ISBN 0-8131-1728-3. S. 170. (po anglicky)
  2. Poviedka The Tree, hoci oficiálne nedatovaná, mohla byť potenciálne napísaná v období medzi týmito dvomi prácami.
  3. a b c d JOSHI, S. T.. A Subtler Magick: The Writings and Philosophy of H. P. Lovecraft. Rockville, Maryland : Wildside Press, 1996. Dostupné online. ISBN 1-880448-61-0. S. 316. (po anglicky)
  4. a b c d LOVECRAFT, H. P.. H. P. Lovecraft: Complete and Unabridged. New York : Barnes & Noble, 2008. ISBN 978-1-4351-0793-9. S. 1098. (po anglicky)
  5. JOSHI, S. T.; SCHULTZ, David E.. An H.P. Lovecraft encyclopedia. Westport, Connecticut : Greenwood Publishing Group, 2001. Dostupné online. ISBN 0-313-31578-7. S. 339. (po anglicky)
  6. a b BURLESON, Donald R.. H.P. Lovecraft, a critical study. Westport, Connecticut : Greenwood Publishing Group, 1983. Dostupné online. ISBN 0-313-23255-5. S. 243. (po anglicky)
  7. JOSHI, S. T.. A dreamer and a visionary: H.P. Lovecraft in his time. [s.l.] : Liverpool University Press, 2001. Dostupné online. ISBN 0-85323-946-0. S. 422. (po anglicky)
  8. BILSTAD, T. Allan. The Lovecraft Necronomicon Primer: A Guide to the Cthulhu Mythos. Woodbury, Minnesota : Llewellyn Worldwide, 2009. Dostupné online. ISBN 0-7387-1379-1. S. 262. (po anglicky)
  9. a b c SCHWEITZER, Darrell. Discovering H.P. Lovecraft. Rockville, Maryland : Wildside Press, 2001. Dostupné online. ISBN 1-58715-471-4. S. 172. (po anglicky)
  10. a b ROGERS, Katharine M. (2001). The Cat and the Human Imagination: Feline Images from Bast to Garfield. University of Michigan Press, 232. ISBN 0-472-08750-9.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku The Cats of Ulthar na anglickej Wikipédii.
  • LOVECRAFT, Howard Phillips. Hrobka. Praha : nakladatelství Plus, 2010, 1. české vydanie. ISBN 978-80-259-0051-2. Kapitola Ultharské kočky, s. 117 – 121. (česky)