The Runaways

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
The Runaways
Základné informácie
Pôvod USA
Los Angeles, California, USA
Žáner(-re) Punk rock, Hard rock, Glam rock
Pôsobenie 1975 – 1979
Vydavateľstvá Mercury Records
Rhino Records
Členovia skupiny:
Joan Jett
Cherie Currie
Lita Ford
Sandy West
Jackie Fox
Bývalí členovia
Micki Steele
Peggy Foster
Vicki Blue
Laurie McAllister

The Runaways boli čisto americká dievčenská teeegerská rocková kapela, ktorá nahrávala a hrala v druhej polovici 70-tých rokov. Skupina vydala dva štúdiové albumy obsahujúce ich najznámejšie piesne "Cherry Bomb", "Queens of Noise", "Neon Angels (On the Road to Ruin)", "Born to Be Bad" a cover od Velvet Underground → "Rock n Roll". The Runaways boli neskôr senzáciou v Japonsku, kde sa pieseň "Cherry Bomb" stala hitom.

Zostava[upraviť | upraviť zdroj]

HISTÓRIA[upraviť | upraviť zdroj]

Rané roky[upraviť | upraviť zdroj]

The Runaways bola založená v 1975-tom bubeníčkou Sandy West a gitaristkou Joan Jett. Oni sa predstavili (pri rôznych príležitostiach) producentovi Kim Fowley. Predstavili mu svoj nápad vytvoriť čisto dievčenskú rockovú kapelu. Fowley, ktorý stále hľadal veľké veci, dal Jettovej telefónne číslo na Westovú. Stretli sa, aby prerokovali svoje možnosti. Potom, čo spolu skúšali, kontaktovali Fowleya, aby si vypočul výsledok. Potom Fowley pomohol dievčatám nájsť ostatných členov. Hoci Fowley by mohol hlavou v tlači pre vytvárenie skupiny a hudby, neskôr priznal, že: "Nechcel som dať dohromady Runaways, mal som predstavu, oni mali nápady, stretli sme sa, mixovali sme z piatich rôznych verzií tejto skupiny, prišlo päť dievčat, ktoré boli tie, ktoré ľudia mali radi ".

Začínali ako silné trio so speváčkou/basistkou Micki Steele, The Runaways začínali na párty a kluboch v okruhu okolo Los Angeles. V roku 1975, sa k nim pridala vedúca gitaristka Lita Ford, ktorú pôvodne skúšali pre bas, a speváčka Cherie Currie na lineup. Steele opustila skupinu a neskôr zabrúsila v The Bangles. Miestna basistka Peggy Foster prevzala kontrolu nad basou, ale po mesiaci odišla. Nakoniec, prišla Jackie Fox (ktorú pôvodne skúšali pre miesto sólovej gitary), a zostava bola kompletná.

Sláva[upraviť | upraviť zdroj]

The Runaways v roku 1976 podpísali zmlúvu s Mercury Records a krátko na to vyšiel ich debutový album The Runaways. Kapela sa vydala na turne po USA a hrali rad vypredaných koncertov s otoreniami ako Cheap Trick, Tom Petty, Heartbreakers a Van Halen. Dokumentárny edgeplay: film o Runaways, režírovala bývalá basistka The Runaways Vicki Blue aka Victory Tischler-Blue, ukázala, že každá dievčina si vzala kúsok z výzoru svojho idola: Currie po svojom vzore David Bowie, Jett po Suzi Quatro a Keith Richards, Ford niečo medzi výzorom gitaristu Ritchie Blackmore z Deep Purple a Jeff Beck, West po bubeníkovi z Queen Roger Taylor a basgitaristka Fox po Kiss (spevák Gene Simmons).

Ich druhý album, Queens of Noise vydali v roku 1977 a skupina začala svetové turné. The Runaways sa spájali s rastom punkrokového pohybu v hudbe. Skupina (už zafixovaná punkrokovej scéne na západnom pobreží), utvorila alianciu s mužskými punkovými kapelami ako Blondie, The Ramones a The Dead Boys, rovnako ako aj na britskej punkovej scéne figuruje The Damned, Generation X a Sex Pistols.

V lete 1977 skupina prišla do Japonska kde odohrala rad vypredaných koncertov. The Runaways boli číslo 4 v dovezenej hudbe vystupujúcej v Japonsku, v tej dobe to boli len ABBA, Kiss a Led Zeppelin, pokiaľ ide o predaj albumu a popularity. Dievčatá neboli pripravení na nápor fanúšikov, ktorí ich vítali na letisku. Masovú hystériu neskôr opísala gitaristka Jett ako obdobu "Beatlemánie". Zatiaľ čo v Japonsku, The Runaways mali vlastný televízny špeciál, robili nespočetné televízne vystúpenia a vydali živý album Live in Japan, ktorý vyšiel ako zlatý.

V Japonsku, Fox opustila kapelu krátko predtým, než sa skupina mala objaviť v roku 1977 na Tokyskom hudobnom festivalom. Jett dočasne prevzala basu a keď sa skupina vrátila domov, nahradili Fox s Vicki Blue.

Potom Currie opustila skupinu a Jett, ktorá predtým mala spoločné vokály s Currie, prevzala úplne vedenie vokálov. Kapela vydala svoj štvrtý album, Waiting For The Night a začala svetové turné so svojimi priateľmi The Ramones. Currie vydala sólové * Beauty's Only Skin Deep, produkovanú Kim Fowleym, a začaly samostatné turné po Spojených štátoch, ktorý zahŕňal jej identické dvojča – sestru Marie.

Rozpad[upraviť | upraviť zdroj]

Kvôli nezhodám nad peniazmi a riadením skupiny, sa The Runaways a Kim Fowley rozišli v roku 1978. Skupina si rýchlo najala nového nanažéra, Toby Mamis, ktorý pracoval aj pre Blondie a Suzi Quatro. Keď sa skupina rozišla s Fowley, ale tiež rozlúčil sa s ich nahrávacej spoločnosti Mercury / Polygram, ku ktorým sa ich zmlúva viazala. V dokumentárnom filme edgeplay, členovia skupiny (hlavne Fox a Currie), rovnako ako rodičia Currie a Westovej, obvinili Fowleyho a iných, účelovo sa starajúcich o kapelu, za porušenie sľubov, pokiaľ ide o vzdelávanie a starostlivosť, za použitie rozdelenia a podmanenia si taktík na udržanie kontroly nad kapelou, spolu so slovným posmievaním z členov kapely.

Vicki Blue opustila skupinu kvôli chorobe a bola stručne nahradená Laurie McAllister v novembri 1978. Počas tejto doby, skupina údajne míňala veľa času na potešenie z excesov rock n 'rollvého životného štýlu. Spolupracovali s Thin Lizzy producentom John Alcock, potom, čo Jettovej budúci partner Kenny Laguna odmietal vydať ich posledný album And Now… The Runaways.

Nezhody medzi členmi kapely vrátane hudobného štýlu; Joan Jett chcela pre kapelu hudobnú zmenu, posun smerom k The Ramones -punk rock štýl, pričom sa Lita Ford, opierajúca sa o bubeníčku Sandy West, chcela pokračovať v hre hard rocku / heavy metalu a neprijímala ďalší uhol pohľadu. Nakoniec, skupina odohrala ich posledný koncert na Nový rok 1978 a oficiálne sa rozdelila v apríli 1979.

Zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Rok[1] Mesiac Bicie & vokály Rytmická gitara & vokály Bass gitara Sólova gitara Vokály & keyboard
1975 8 – 10 Sandy West Joan Jett Micki Steele - -
10 – 11 Lita Ford
11 – 12 Peggy Foster Cherie Currie
12 Jackie Fox
1976 1 – 12
1977 1 – 6
6 – 7 Joan Jett
7 – 8 Victory Tischler-Blue
8 – 12 -
1978 1 – 9
9 – 12 Laurie McAllister
1979 1 – 4

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]