The Sweet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sweet
Sweet konzert.jpg
Základné informácie
Pôvod Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Žáner(-re) Hard rock, glam rock, pop-rock, Heavy Metal
Pôsobenie 1968 – 1981
1985 – 1991
Vydavateľstvá RCA, Capitol, Polydor
Webstránka Oficiálna stránka
Členovia skupiny:
Andy Scott
Steve Priest
Brian Connolly
Mick Tucker
Bývalí členovia
Frank Torpey, Mick Stewart, Paul Mario Day, Malcolm McNulty, Phil Lanzon, Malcom Pearson, Jeff Brown, Bodo Schopf, Steve Mann, Bruce Bisland, Chad Brown, Steve Grant,
Tony Mills, Tony O'Hora

Sweet (alebo aj The Sweet na albumoch pred rokom 1974 a singloch pred rokom 1975) bola populárna britská glam rocková skupina hlavne v 70.rokoch 20. storočia.

Začiatky vzniku[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky skupiny Sweet sa datujú ešte v roku 1965, do čias keď spolu v kluboch vystupovali spevák Ian Gillan a bubeník Mick Tucker v soulovej formácii Wainwright's Gentlemen. Neskôr prešli k zmesi R&B a psychedelickej hudby. V máji 1965 Ian Gillan z tejto skupiny odišiel aby sa spojil s kapelou Episode Six, a aby sa neskôr stal jednou z osobností skupiny Deep Purple.

Jeho náhradníkom sa stal spevák Brian Connolly. Tucker a Connolly spolu vystupovali v kapele Wainwright's Gentlemen až do januára roku 1968, kedy spolu založili skupinu, ktroú nazvali „The Sweetshop“. Basgitaristom a spevákom sa stal Steve Priest z miestnej kapely The Army, na gitaru prišiel hrať Tuckerov kamarát Frank Torpey. V tom čase vydala iná britská skupina s názvom „Sweetshop“ svoj singel a tak si kapela skrátila názov na „The Sweet“.

Skupina The Sweet podpísala kontrakt s vydavateľstvom Fontana, no ich debutový singel s názvom „Slow Motion“ v rebríčkoch hitparád prepadol. Kapele Sweet vydavateľ kontrakt zrušil a zo skupiny odišiel Frank Torpey.

V rokoch 1969 – 1970 už s novým gitaristom Mickom Stewartom nahrala skupina pre značku Parlophone tri single „Lollipop Man“ (september 1969), „All You'll Ever Get From Me“ (január 1970), a coververziu skladby „Get On The Line“ od Archies. Ani jeden singel nedosiahol významnejší úspech. Po tomto ďalšom fiasku Stewart skupinu opustil a na jeho miesto prišiel gitarista Andy Scott.

Prvé úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Zo všetkých členov skupiny mal Scott najviac profeionálnych skúseností. Ako niekdajší člen skupiny Elastic Band nahral dva single pre Decca Records a nahrával aj ich jediný album Expansions On Life. Skupina sa vtedy spojila s novým manažmentom v ktorom boli Nicky Chinn, Mike Chapman a Phil Wainman. Táto zostava mala kontakty vo vydavateľstve RCA Records. Sweet sa nechal inšpirovať rôznymi hudobnými vplyvmi vrátane hudby skupín hrajúcich tzv. bubblegum pop ako boli The Archies a The Monkees inšpirovali sa aj tvrdšou muzikou, ktorej predstaviteľom bola skupina The Who. Skupina Sweet mixovala harmonický štýl skupiny The Hollies s deformovaným gitarovým zvukom a tvrdými rytmickými sekciami. Toto spojenie popu s hardrockom sa stal hudobnou značkou skupiny The Sweet.

Prvý album s nahrávkami skupiny The Sweet bol vlastne iba pol-albumom/ kompiláciou s názvom Music For Pleasure z decembra 1970, ktorého druhú stranu nahrala skupina The Pipkins. V januári 1971 sa skupina Sweet prvýkrát objavila v televízii v show s názvom Lift Off so svojou novou skladbou „Funny Funny“.

Prvé medzinárodné hity[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1971 sa stala skladba „Funny Funny“ prvým medzinárodným hitom skupiny, keď sa vo viacerých svetových hitparádach dostala do Top 20. Nasledujúci singel „All You'll Ever Get From Me“ (máj 1971) v hitparádach neuspel ale ďalšia skladba „Co-Co“ (jún 1971) sa stala znova veľmi úspešnou, v Spojenom kráľovstve sa dostala na druhú pozíciu. Pieseň „Alexander Graham Bell“, ktorá vyšla v októbri 1971 až taký úspech nemala, v britských rebríčkoch bola na 33. mieste.

Hľadanie vlastnej tváre[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým oficiálnym kompletným albumom skupiny The Sweet bol Funny How Sweet Coco Can Be z konca roka 1971. Na rozdiel od singlov tento album nezaznamenal tak výrazný úspech. Bol zbierkou sladučkých pesničiek („Chop Chop“, „TomTom Turnaround“) z dielni Chinn/Chapman a coververzií hitov od iných skupín („Daydream“ od Lovin' Spoonful, či „Reflections“ od The Supremes), teda skôr komerčný ťah ako autorská a hudobná prezentácia členov kapely. Hudobníkom sa nepáčilo, že sú prezentovaní ako módna 'bubblegum' kapelka, ich autorské diela vychádzali ako tzv. "B" strany singlov (napr. singel: „Done Me Wrong All Right“/ B strana bola: „Co-Co“), vznikal kontrast v tom že na jednom singli bola preferovaná popová pesnička, s druhou stranou s niekedy až hardrockovým songom, a tak tačalo narastať napätie medzi hudobníkmi a menežmentom.

Pritvrdenie[upraviť | upraviť zdroj]

Vo ferbuári 1972 vyšiel skupine The Sweet ďalší úspešný hit „Poppa Joe“, ktorý sa v Spojenom kráľovstve dostal v Top 10 na 11. pozíciu, nasledujúce dva single „Little Willy“ a „Wig-Wam Bam“ to dotiahli v Británii na štvrté miesta. Skladba „Wig-Wam Bam“ sa najbližšie podobá štýlu, ktorý skupina v tom čase preferovala a bola prvou, ktorú na singel nahrali The Sweet sami bez štúdiových hudobníkov. Bola prechodom k zmene hudobného prejavu, ktorý v januári 1973 pokračoval nahrávkou „Block Buster!“, ktorá v britských rebríčkoch vyskočila na prvé miesta. Nsledujúci singel „Hell Raiser“ z mája dosiahol druhé miesto podobne ako ďalšie dva s názvom „Ballroom Blitz“ (september, 1973) a „Teenage Rampage“ z januára 1974.

Glam Rock[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasne s rastom popularity sa menil aj imidž kapely. Skupina The Sweet vystupovala na koncertoch a v médiách hlavne v televíznych show rebríčkov Top Of The Pops, či Supersonic, ich fanúšikovská základňa z radov tínejdžrov prudko narastala.

Upozornili na seba keď sa stali terčom kritiky po tom ako bol v jednom vystúpení v programe televízie BBC Top of the Pops so skladbou „Block Buster!“ Steve Priest oblečený v nacistickej uniforme a rukáv mal „vyzdobený svastikou“.

O skupine sa hovorilo na všetkých líniach, negatívna aj pozitívna reklama jej pridávala na atraktívnosti, stúpala jej popularita, nablýskaný imidž sa blyšťal ešte viacej a skupina The Sweet sa stala spolu s hudobníkmi ako boli Gary Glitter, T. Rex, Queen, Wizzard a Slade významnými predstaviteľmi britského glam rocku.

Zmena štýlu a úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Sweet Fanny Adams[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1974 v skupine Sweet narastal odpor voči spôsobu ovládania ich hudobnej kariéry dvojicou Chinn a Chapman a tak sa rozhodli spolu s Philom Wainmanom pokračovať bez nich. Výsledkom ich spolupráce bol album Sweet Fanny Adams, ktorý sa stal prvým, ktorý sa počas histórie skupiny Sweet dostal do britského rebríčku Top 40.

Úroveň technickej spôsobilosti členov skupiny bola na tomto albume predvedená v hard rockovo ladených skladbách „Sweet FA“ a „Set Me Free“. Kapela sa rozhodla vo svojej tvorbe prikloniť k hardrockovej vlne 70. rokov. Pre nahrávky albumu Sweet Fanny Adams sú charakteristické aj vysoké harmonické vokály, ktoré sa stali trendom pokračujúcim aj na nasledujúcich albumoch skupiny. Sweet a ich súčasníci, skupina Queen, boli v 70. rokoch považovaní za hlavných predstaviteľov takéhoto štýlu spievaných harmonických vokálov.

Začiatkom roku 1974 sa o skupine Sweet pochvalne vyjadril aj gitarista skupiny The Who, Pete Townshend. Skupina Sweet označovala tvorbu kapely The Who za svoj vzor a po vacero rokov hrávala na svojich koncertných vystúpeniach zmes ich tvorby. Na Townshendove pozvanie navštívila skupina Sweet v júni 1974 koncert skupiny The Who na štadióne The Valley v Londýne.

Desolation Boulevard[upraviť | upraviť zdroj]

Druhým albumom, ktorý skupina Sweet v roku 1974 vydala bol nazvaný Desolation Boulevard. Nachádza sa na ňom aj coververzia piesne „My Generation“ od skupiny The Who. Producentom tohto albumu, ktorý bol nahratý iba za šesť dní bol Mike Chapman, ktorý nahradil práve zosnulého Phila Wainmana. Album mal nespracovaný živo znejúci zvuk. Prvý singel tohto albumu „The Six Teens“ z júla 1974 sa stal Top 10 hitom Holandska, Nemecka a Spojeného kráľovstva. Nasledujúci singel „Turn It Down“ z novembra toho istého roku sa vďaka svojmu textu stal neatraktívnym pre hranie v rádiách a v britských rebríčkoch dosiahol iba 41. pozíciu.

Návraty[upraviť | upraviť zdroj]

Skupina Sweet si získala svoje postavenie na hudobnej scéne a tak sa vydavateľstvo RCA Records rozhodlo dať v roku 1975 na trh edíciu jej singlov z rokov 1972 – 1973 na kompilácii s názvom The Sweet Singles Album. Album so skladbami ako „Ballroom Blitz“, „Teenage Rampage“, „Block Buster“ a „Hell Raiser“ sprevádzaný austrálskym koncertným turné mal dobrú predajnosť. Ďalší dvojalbum s názvom Strung Up bol tiež kompiláciou A a B skladieb zo singlových nosičov a druhá platňa bola ich prvým koncertným albumom, ktorý skupina Sweet nahrala ešte v roku 1973. Koncom toho istého roku vydal Andy Scott svoj prvý sólový singel „Lady Starlight“. V tomto istom roku skupina nahrala popovejšiu verziu skladby „Fox on the Run“ (pôvodne vyšla v roku 1974 na albume Desolation Boulevard) a vydala ju v marci 1975 na singli, ktorý sa stal číslom 1 v Nemecku a Austrálii, druhé miesto dosiahol v Spojenom kráľovstve a v Holandsku a v roku 1976 sa dostal na piatu pozíciu rebríčkov v USA. Nasledujúci singel s názvom „Action“, ktorý v Británii dosiahol 15. pozíciu. Vydaním tohto singlu sa na hudobných nosičoch skupiny začal používať jej skrátený názov Sweet (bez „The“).

Give Us a Wink[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici roku 1975 skupina Sweet nahrávala v nemeckom Mníchove v štúdiách Musicland Studios svoj ďalší album s názvom Give Us a Wink (vyšiel v marci 1976). Technikom nahrávacieho štúdia bol Reinhold Mack, ktorý neskôr spolupracoval s kapelami ako Electric Light Orchestra a Queen. K albumu bol vydaný singel „The Lies In Your Eyes“, ktorý vo svete, s výnimkou niektorých Európskych krajín a Austrálie, nezaznamenal výraznejší úspech. V Austrálii bol ešte vydaný ďalší singel „4th Of July“, ktorý sa dostal v Nemecku, Holandsku a Austrálii na 10. pozíciu a v Spojenom kráľovstve až na 35. miesto rebríčkov.

V roku 1976 sa skupina Sweet rozhodla dobyť Ameriku. Absolvovala v štátoch viac ako 50 koncertov. Počas vystúpenia v Civic Center v Santa Monice 24. marca 1976 si v skladbe „All Right Now“ s nimi zahral aj gitarista skupiny Deep Purple Ritchie Blackmore. Toto vystúpenie bolo súčasťou pocty zosnulému gitaristovi skupiny Free, Paulovi Kossoffovi.

Off The Record[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi októbrom 1976 až januárom 1977 Sweet nahrávali v štúdiách Kingsway Recorders a Audio International v Londýne nový materiál pre ich posledný album pre vydavateľstvo RCA, ktorý vyšiel v apríli 1977 pod názvom Off The Record. Prvým singlom albumu bol „Lost Angels“, po ňom nasledoval „Fever of Love“, ktorý bol skôr zmesou Europopu s hard rockom. Nasledujúci singel „Stairway To The Stars“ bol posledným, ktorý pre skupinu Sweet vydalo vydavateľstvo RCA. Technikom nahrávania tohto albumu bol Louis Austin, ktorý neskôr spolupracoval na debute skupiny Def Leppard s názvom On Through The Night z roku 1980. Albumy Give Us a Wink a Off the Record boli po hudobnej stránke najtvrdšie, aké skupina Sweet vydala a sú označované aj ako prvé glam metalové albumy hudobnej histórie.

Level Headed[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalší album skupiny Sweet bol nahrávaný pre vydavateľstvo Polydor a vyšiel v roku 1978 pod názvom Level Headed. Skladba „Love Is Like Oxygen“ z tohto albumu má zvuk podobný hudbe Electric Light Orchestra, a je niekedy tomuto „orchestru“ aj mylne pripisovaná. Táto skladba bola posledným britským, americkým a nemeckým Top 10 hitom.

Ďalší singel tohto albumu „California Nights“ z mája 1978 dosiahol iba 23. miesto v Nemecku.

Connollyho odchod[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi marcom až májom 1978 mala skupina Sweet veľké turné po USA. Počas tohto obdobia začali byť veľké problémy so správaním a alkoholizmom Briana Connollyho a vo februári 1979 bol po nahrávaní albumu Cut Above The Rest oficiálne oznámený jeho odchod zo skupiny. Verejne sa za dôvod jeho odchodu uvádzal záujem Connollyho začať svoju country rockovú sólovú kariéru.

1981 – prvý rozpad skupiny[upraviť | upraviť zdroj]

Po Connolyho odchode Sweet vystupovali v trojici, ako speváci sa striedal Scott s Priestom, na klávesy skupinu sprevádzal Gary Moberley. V rokoch 1979 a 1980 skupina nahrala ešte dva ďalšie albumy Water's Edge a Identity Crisis. Posledné vystúpenie skupiny Sweet bolo 20. marca 1981 na univerzite v Glasgowe. Po tomto koncerte sa skupina rozišla.

Sólové projekty Briana Connollyho[upraviť | upraviť zdroj]

Po odchode od skupiny Sweet Connolly nahral pre vydavateľstvo Polydor v Nemecku dva single: „Take Away The Music“ a „Don't You Know A Lady“. V roku 1980 boli tieto skladby menej významnými hitmi. V roku 1982 nahral Connolly ešte jeden singel s názvom „Hypnotised“.

Sólové projekty Andyho Scotta[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1983 vyšiel Scottovi singel s názvom „Krugerrands“. Táto skladba bola v rebríčkoch prepadákom okrem Južnej Afriky, kde sa dostala do Top 10.[1] V roku 1984 vydal Andy Scott ešte dve sólové skladby „Let Her Dance“ a „Invisible“, ktorými hudobný trh tiež príliš neoslnil. Jedinou skutočne úspešnou sólovou skladbou bola „Lady Starlight“ z roku 1975.

Nové zloženie skupiny Sweet[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1985 sa pokúsili Scott s Tuckerom vystupovať ako skupina Sweet s rôznymi novými spevákmi a basgitaristami, z ktorých boli známejší Paul Day (spieval v začiatkoch so skupinou Iron Maiden), alebo aj basgitarista Malcolm McNulty (ktorý je teraz spevákom inej slávnej glam rockovej skupiny Slade). Na plánované austrálske turné pozvali aj Priesta, no ten toto pozvanie na poslednú chvíľu odmietol. V roku 1988 s nimi hral a spieval basgitarista Jeff Brown a v roku 1991 zo zdravotných dôvodov odišiel Tucker a nechal tak ako Scotta jediného z pôvodnej zostavy. Po tomto odchode sa skupina premenovala na 'Andy Scott's Sweet', s ktorou v rozličných obsadeniach vystupuje až dodnes.

Takisto aj Connoly v čase, keď mu to jeho zdravotný stav dovoľoval vystupoval so svojou reinkarnáciou kapely s názvami 'New Sweet' alebo aj 'Brian Connolly's Sweet', ktorá hrala hity a coververzie skupiny The Sweet.

Posledné spojenie pôvodnej skupiny Sweet[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát sa všetci štyria: Connolly, Scott, Priest, a Tucker stretli v nahrávacom štúdiu až po deviatich rokoch v roku 1988. Bolo to v Los Angeles, kde nahrali nové verzie skladieb „Action“ a „Ballroom Blitz“.

V roku 1990 sa títo štyria spolu podieľali na nakrúcaní hudobného dokumentárneho filmu s názvom Sweet's Ballroom Blitz. Tento britský projekt štúdia Tower Records, Londýn, bol kombináciou záberov z televíznych vystúpení v 70. rokoch a súčasných interview s protagonistami, ktorí sa podieľali na histórii skupiny Sweet.

Brian Francis [McManus] Connolly zomrel ako 51 ročný 9. februára 1997. Príčinou jeho smrti bolo zlyhanie pečene a opakované zlyhania srdca, ktoré boli dôsledkom jeho notorického alkoholizmu. Po pohrebnej ceremónii v Most Holy Name Roman Catholic Church at Old Mill Lane, Denham, Buckinghamshire bol spopolnený a jeho popol bol jeho dospelými dcérami Nicola a Michelle rozptýlený nad vodu. Zostala po ňom ešte jeho bývalá manželka Marilyn, a dvojročný syn Brian Junior, ktorú mal so svojou priateľkou Jean.

Michael Thomas (Mick) Tucker zomrel 14. februára 2002 (ako 54 ročný) vo Welwyn Garden City, Hertfordshire na leukémiu. Pohreb mal 25. februára 2002. Je pochovaný v hrobe bez mena na cintoríne v Chorleywood House. Hrob je označený spiacim anjelom. V blízkosti hrobu je drevená lavička s mosadznou pamätnou doskou s venovaním Mickovi od jeho fanúšikov..[2] Zostala po ňom vdova Jan, a dcéra Ayston z jeho prvého manželstva s Pauline (†1979).

Súčasný Sweet[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti (r. 2008) existujú dve verzie skupiny Sweet. Skupina Sweet Andyho Scotta, ktorá v roku 2008 absolvuje turné so skupinami The Rubettes & Showaddywaddy a „nová“ skupina Sweet Steveho Priesta, ktorá má plán vystúpiť v USA a v Kanade.

Andy Scott vo februári 2006 produkoval nový album Suzi Quatro Back To The Drive a jeho AS Sweet nahral v roku 2002 album Sweetlife.[3][4] V októbri 2006 Scott uskutočnil koncertné vystúpenie svojej skupiny. Výťažok z tohto koncertu venoval futbalovému mužstvu z jeho rodného mesta, ktoré malo finančné ťažkosti.[5]

Od 26. apríla do 13. mája 2007 skupina AS Sweet (Sweet Andyho Scotta) hrala v Nemecku, Belgicku, Rakúsku a v Taliansku. Hrala skladby z ich albumu Sweet Fanny Adams a niektoré známe hity skupiny Sweet.

Priest sa so svojou rodinou zdržiava v Los Angeles, v Kalifornii. Vydal autobiografickú knihu spomienok na svoje účinkovanie v skupine Sweet s názvom Are You Ready Steve? a v roku 2006 mu vyšiel kompaktný disk Priest's Precious Poems na ktorom je zhrnuté jeho súčasné dielo.[6]

Skupina Sweet Andyho Scotta[upraviť | upraviť zdroj]

Zakladajúci členovia[upraviť | upraviť zdroj]

Najpopulárnejšia zostava[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

Hitové single[upraviť | upraviť zdroj]

Rok Singel UK Singles AUS GER NE NOR US
1971 „Funny Funny“ 13 93 5 1 2 -
1971 „Co-Co“ 2 42 1 3 2 99
1971 „Alexander Graham Bell“ 33 - 24 38 - -
1972 „Poppa Joe" 11 70 3 1 2 -
1972 „Little Willy“ 4 65 1 7 7 3

(1973)

1972 „Wig Wam Bam“ 4 15 1 6 6 -
1973 „Block Buster“ 1 29 1 1 3 73
1973 „Hell Raiser“ 2 49 1 4 5 -
1973 „Ballroom Blitz“ 2 1 1 4 2 5

(1975)

1974 „Teenage Rampage“ 2 10 1 11 2 -
1974 „The Six Teens“ 9 48 4 7 7 -
1974 „Turn It Down“ 41 - 4 - 4 -
1974 „Peppermint Twist“/ „Rebel Rouser“ - 1 - - - -
1975 „Fox On The Run“ 2 1 1 2 2 5

(1976)

1975 „Action“ 15 4 2 6 2 20

(1976)

1976 „The Lies In Your Eyes“ 35 14 5 9 11 -
1976 „4th Of July“ - - - - - -
1976 „Lost Angels“ - 74 13 - - -
1977 „Funk It Up“ - - - - - 79
1977 „Stairway To The Stars“ - - 15 - - -
1978 „Love Is Like Oxygen“ 9 9 10 16 - 8
1978 „California Nights“ - - 23 - - -
1979 „Call Me“ - - 29 - - -
1979 „Big Apple Waltz“ - - - - - -
1980 „Give The Lady Some Respect“ - - - - - -
1980 „Sixties Man“ - - - - - -
1981 „Love Is The Cure“ - - - - - -
1984 „The Sixteens/Action“ - - - - - -
1984 „It's... It's... The Sweet Mix“ 45 - - - - -
1985 „Sweet 2th – The Wigwam Willy Mix“ 85 - - - - -

Coververzie[upraviť | upraviť zdroj]

Niektoré známe coververzie skladieb skupiny Sweet:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Youtube.com
  2. Sweetlife.dk biography 1
  3. Thesweet.com
  4. Sweetlife.dk biography 2
  5. Sweetlife.dk biography 3
  6. Steve Priest Book & CD’s