Tisamenos (syn Oresta)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Tisamenos alebo Tísamenos (starogr. Τισαμενός) alebo Tísamenés bol v gréckej mytológii kráľ Sparty, Mykén a Argu.

Útok Herakleovcov na Peloponéz

Tisamenos bol syn mykénskeho kráľa Oresta a Hermiony, dcéry spartského kráľa Menelaa.[1] Menelaos svoju dcéru Hermionu pôvodne vydal za Achillovho syna Neoptolema, ale Orestes Neoptolema zabil a oženil sa s Hermionou. Tisamenos mal nevlastného brata Penthila, ktorého ich otec Orestes mal s Erigonou dcérou Aigistha.[1] Následník trónu Tisamenos bol otcom synov, Kometa, Daidamena, Spartóna, Telleaa a Leontomenea.[2]

Tisamenos vládol len tri roky[3], lebo na Peloponéze po tvrdých bojoch prapravnuci Herakla, Temenos, Kresfontes a Aristodémos po vláde vetvy potomkov Pelopa obnovili vládu Heraklovcov.[4] Dobytý Peloponéz si potom víťazi rozdelili žrebom.[5] Temenos dostal Argos, Kresfontes Messéniu, Lakónia pripadla deťom Aristodéma dvojičkám Eurysthenovi a Proklovi,[6] lebo Aristodéma ešte pred posledným útokom Dórov zabil blesk.[7]

Príbeh posledných chvíľ Tisamenovho života poznáme v dvoch rozličných verziách. Podľa jednej Tisamenos zomrel v bojoch o svoju krajinu, ako aj jeho spojenci synovia Aigimia bratia Pamfylos a Dymas.[8] Iná hovorí, že po dobytí jeho krajiny ušiel do Acháje, kde sa nakrátko stal kráľom.[9] Podľa Pausania ho ale Achájci neprijali a dali sa s ním do boja a v bitke Tisamena zabili. Jeho kosti boli na podnet najvýznamnejšieho orákula staroveku od delfskej veštiarne neskôr prenesené do Sparty, kde ho pochovali.[10]

Dnešní historici dobytie Peloponézu približne dve generácie po trójskej vojne[11] potvrdzujú. Bol to starogrécky kmeň Dórov, ktorý okolo roku 1200 pred Kr. zničil centrá mykénskej kultúry a pôvodné achájske obyvateľstvo si buď podrobil, alebo ho vyhnal.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,18,6.
  2. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 7,6,2.
  3. Velleius Paterculus, Historia Romana, I,1,4.
  4. Velleius Paterculus, Historia Romana, I,2.[1]
  5. Apollodoros, Kronika, 2,8,4.
  6. Strabón, Geographica, VIII,8,389.
  7. Apollodoros, Kronika, 2,8,2.
  8. Apollodoros, Kronika, 2,8,3.
  9. Hyginus Mythographus, Fabulae, 124.
  10. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 7,1,7 – 8.
  11. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 4,3,3.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]