Titus Calpurnius Siculus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Titus Calpurnius Siculus bol rímsky bukolický básnik, jeden z členov krúžku zhromaždeného okolo cisára Nerona. Jeho cognomen Siculus (Sicílsky) sa viaže buď k jeho rodisku alebo k napodobovaniu sicílskeho bukolického básnika Theokrita. Pod Siculovým menom sa nám dochovalo jedenásť eklog, z ktorých štyri posledné sú dnes na základe metrického rozboru pripisované básnikovi Nemesianovi žijúcemu v 3. storočí.

O básnikovom živote vieme iba z jeho vlastnej tvorby, v ktorej sa štylizuje do postavy pastiera Corydona. Zdá sa, že v istom okamihu svojho života trel biedu a uvažoval o odchode do Hispánie, ale pomohol mu ktosi, koho označuje pseudonymom Meliboeus. Vďaka nemu sa dokázal Calpurnius uchytiť v Ríme. Calpurniov tajomný ochranca býva stotožňovaný s Columellom, Senecom alebo Calpurniom Pisonom (ako najpravdepodobnejší kandidát sa javí práve Piso, ktorý, tak ako to tvrdí Siculus, bol blízkym priateľom cisára a venoval sa písaniu poézie). Na základe podobností mien je dokonca možné, že Calpurnius Siculus bol Pisonovým prepustencom.

Inou osobou oslavovanou v Calpurniovej idylickej poézii je cisár Nero, ktorý je označovaný za krásneho mladíka podobného Mars (boh)ovi a Apolónovi. Siculus naväzuje na Vergília, ktorý v svojej bukolickej poézii prináša motív Zlatého veku nastoleného s nástupom božského cisára k moci (v jeho prípade ide o Augusta). Tento istý motív sa vynára v Siculových veršoch v súvislosti s Neronom.

Calpurnius je dobrý básnik, aj keď nie originálny. Požičiava si motívy od Vergília (ktorého označuje v svojej poézii ako Tityra a nesmierne si ho považuje), Theokrita aj Ovídia. V jeho bukolickej poézii jasne badať zámer osláviť cisárovu osobu, čo v žiadnom prípade neznižuje jeho literárnu kvalitu.

Laus Pisonis[upraviť | upraviť zdroj]

V Neronovom období a v kruhu blízkom tak cisárovej osobe ako Calpurniovi Siculovi vznikla aj anonymné báseň Laus Pisonis (Chvála Pisona), ktorej autorstvo je dodnes predmetom dohadov. Práve na základe podobnosti s básnikovými eklogami býva niekedy pripisovaná Calpurniovi Siculovi a menej často i Lucanovi.

Carmina Einsiedlensia[upraviť | upraviť zdroj]

Do Neronovho obdobia spadajú aj dva fragmenty bukolickej poézie objavené roku 1869 v rukopise z kláštora v švajčiarskom Einsiedelne. Na základe tematickej i štylistickej podobnosti sa usudzuje, že aj ich autorom mohol byť Calpurnius Siculus či aspoň niekto, kto sa ho pokúšal napodobiť.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G.B. Dějiny římske literatury. Praha: KLP, 2003.