Tkanivo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Tkanivo je skupina buniek (a medzibunkového materiálu, ktoré ich obklopuje), ktorá obyčajne pochádza zo spoločnej kmeňovej bunky a pracuje spoločne na vykonávaní určitej funkcie.[1] Pojmom tkanivo sa väčšinou označuje súbor živočíšnych buniek, pričom skupina buniek rastlín a húb sa väčšinou nazýva pletivo.

Tkanivá sú stavebným materiálom, z ktorého sú zložené orgány. V každom orgáne je niekoľko typov tkanív, pričom jedno je hlavné a určuje jeho funkciu. Medzi tkanivami v orgánoch sú obyčajne tesné vzťahy. Zmena v jednom z nich sa odrazí zmenami v ostatných tkanivách.

Druhy tkanív[upraviť | upraviť zdroj]

Existujú tieto druhy tkanív:

Vývoj a obnova tkanív[upraviť | upraviť zdroj]

Bunková špecializácia tkanív obmedzuje ich proliferačnú (deliacu) aktivitu. Bunky v tkanivách sa väčšinou delia len v rámci svojej priebežnej obnovy a nedovoľujú (až na vzácne výnimky) rozsiahlejšiu obnovu. Delenie a následná diferenciácia buniek tkanív je riadená:

  • genetickou výbavou bunky (teloméry)
  • tkanivovo špecifickými rastovými faktormi
  • samotným miestom – možnosťou zakotvenia novovzniknutej bunky do príslušnej štruktúry tkaniva, napríklad na bazálnu membránu
  • kontaktom s inými bunkami – kontakt s určitým typom bunky môže byť významným inhibičným (útlmovým) faktorom pri delení

Narušenie týchto regulačných faktorov môže viesť k apoptóze alebo k nádorovému rastu.

Podľa schopnosti obnovy možno tkanivá v organizme rozdeliť na niekoľko skupín:

  • tkanivá z buniek, ktoré vznikajú len počas embryonálneho vývoja
    • bunky, ktoré bez zmeny pretrvávajú počas celého života jedinca a pri ich zániku nedochádza k ich obnove (napr. bunky očnej šošovky)
    • bunky obnovujúce svoje zaťažené časti (napr. fotoreceptory sietnice)
    • čiastočne remodelovateľné bunky, reagujúce na záťaž zmenou tvaru, funkcie či veľkosti (bunky myokardu, niektoré neuróny)
  • tkanivá z obnovujúcich sa buniek

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KITTNAR, Otomar a kol. Lékařská fyziologie. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3068-4. S. 14. (po česky)