Tlmočenie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Tlmočenie je najstaršou formou sprostredkovanej jazykovej komunikácie a má svoje počiatky v dávnej minulosti[1][2]. Tlmočenie sa uplatnilo hneď na začiatku vývoja ľudskej spoločnosti predovšetkým v náboženstve, obchode, vojenstve ale aj diplomacii.

Samotný pôvod slova „tlmočník“, ktorý je dosť nejasný a zložitý. Termín „drogman“ sa používal na označenie tlmočníka v oblasti Levanta. Do francúzštiny bol tento termín prevzatý v podobe „truchement“ alebo „trucheman“. Pojem „drogman“ teda pochádza z arabského slova „tardjoumân“, ktoré bolo vytvorené z asýrskeho „ragâmon" (hovoriť) a aramejského „targum" (čo označuje preklad posvätných textov). Mnohé európske jazyky si vypožičali z turečtiny slovo „tilmatch" na označenie tlmočníka. „Tilmatch" bol prevzatý do ruštiny ako „tolmač" a do nemčiny ako „Dolmetscher“. Slovenský termín „tlmočník" pochádza pravdepodobne taktiež z tej doby. Ruský termín sa dnes nepoužíva. Jeho fonetický variant sa zachovala napr. v poľštine „tlumač“[1].

Tlmočenie je špecifický druh prevedenia textu z jedného jazyka do druhého. Predstavuje obťažný proces predpokladajúci nielen pokročilú úroveň ovládania cudzieho jazyka, ale aj radu ďalších schopností mimolingvistického charakteru. Pri tlmočení dochádza k prevádzaniu jazykovej informácií z jedného jazykového kódu do druhého, k sprostredkovaniu informácie v rámci komunikačného aktu[3]. Tlmočenie je teda tiež druhom jazykovej komunikácie.

Tlmočenie ako prekladateľský proces by sa mohol charakterizovať aj takto: Tlmočenie je ústna forma prekladu, resp. dvojjazyčnej komunikácie, pri ktorej ide o prekódovanie textu, pričom príjem východiskového textu a prednes cieľového textu.[4] Pri tlmočení ide o operatívny prenos informácií, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom aktualizovanej reči [5]. Rozoznávame rôzne typy tlmočenia. Tlmočenie možno deliť podľa komunikačného hľadiska, podľa spôsobu využitia komunikačného kanála a podľa techniky prenosu informácií.

Z translatologického hľadiska môžeme povedať, že pri tlmočení nejde primárne o prekódovanie textu, ale o prenos konkrétneho, situačného zmyslu výpovede. To predpokladá prvotnú špecificky tlmočnícku analýzu východiskového textu. Tá v sebe zahŕňa aj selekciu informačných ťažísk výpovede. Tieto sa potom môžu pri konzekutívnom tlmočení písomne zachytávať vo forme tlmočníckych poznámok[6].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Čeňková. I. 2001. s. 9
  2. „Tlmočenie je najstaršou formou bilingválnej komunikácie.“ (Keníž, A. 1986. s. 5).
  3. Slouková, G. 1984. s. 11
  4. Keníž, A. 1986. s. 48
  5. Keníž, A. 1986. s. 23
  6. Fedorko, M. 2009. s. 33

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • ČEŇKOVÁ, I. et al.: Teorie a didaktika tlumočení I. Praha: Ústav translatologie FF UK, 2001. ISBN 80-85899-62-0
  • KENÍŽ, A.: Úvod do komunikačnej teórie tlmočenia. Bratislava: UK, 1986.
  • SLOUKOVÁ, G.: Úvod do teorie tlumočení. Praha: SPN, 1984.
  • FEDORKO, M.: Einige Bemerkungen zur Notizennahme im Dolmetschunterricht. Prešov: FF PU, 2009.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]