Tradícia (zvyky)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svätyňa Panny Márie v hlavnom chráme vo Vilniuse

Tradícia je antropologický, religionistický a sociologický pojem. Opisuje skutočnosť, že spoločenské inštitúcie, spôsoby myslenia a formy ľudskej skúsenosti sú tradované, respektíve odovzdávané z generácie na generáciu. Tieto inštitúcie sú kultúrne špecifické a líšia sa spoločnosť od spoločnosti. Napriek tomu majú, ako popísali Peter Berger s Thomasom Luckmannom, povahu objektívnej skutočnosti.[1] V tomto zmysle majú všetky spoločnosti na svete svoje tradície. Vždy sa ale pracuje s týmto generačným prenosom. Napríklad Edward Shils vymedzuje prenosom cez tri generácie tradíciu oproti móde. Móda tiež poskytuje vzorce pre konanie a odievanie ale nemá trvalosť medzigeneračného prenosu.[2] Tento prenos je zachytený už v latinskom slove tradere, ktoré znamená predávať alebo podriaďovať sa.[3]

Napriek tomu, že tradícia viaže celé spoločnosti s predchádzajúcimi a nasledujúcimi generáciami, neuzatvára ich v nemennosti a konzervativizme. Oproti laickým predpokladom je totiž menlivá. Symbolické zdroje, ktoré tradície vytvárajú, sú zdrojmi pre sociálnu mobilizáciu. Sú silno politickými. V každej spoločnosti a kultúre sú predmetom bohatého vyjednávania a sporov. Toto je dobre vidno na dynamike orálnych, čisto nepísaných tradícií, ako ukázal napríklad britský antropológ Jack Goody.[4]

Čiže prenos tradície je tesne spätý s pamäťou. Každý symbolický zdroj musí byť nesený istým médiom. Tým môže byť nejaký typ textu (vyrytý do kameňa, do hliny, napísaný na pergameni, vytlačený kníhtlačou, alebo existujúci elektronicky atď.), nejaký typ obrazu (namaľovaný na plátne, alebo na múre, atď.), či akýkoľvek typ artefaktu (od architektúry, po pracovné nástroje). Za nosič tradície možno považovať aj ľudské telo s jeho zvykmi (technológia tela) a zručnosťami.[4]

Inštitúcie, myšlienky, skúsenosti: Trojuholník tradície[upraviť | upraviť zdroj]

Grafické znázornenie tradície ako trojúholníku o troch póloch: inštitúcie, skúsenosť, myšlienky.
Trojuholník tradície podľa SABERWAL, Satish – VARMA, Supriya. "Introduction". In: iid. (eds.). Traditions in Motion: Religion and Society in History. New Delhi: Oxford University Press 2005. 1 – 20: 5.

V obecnom sociologickom zmysle znamená inštitucionalizácia vytváranie obecných vzorcov konania a myslenia v ktorejkoľvek spoločnosti a kultúre. Preto sú všetky spoločnosti založené skôr na repetícii ako na inovácii. Aj k tej samozrejme dochádza a kultúry jestvujú v napätí medzi tendenciami k zmenám a tendenciami k udržiavaniu existujúcich spoločenských poriadkov (v rátaní existujúcich spoločenských hierarchií).[5]

Inštitúcie v užšom zmysle slova predstavujú v danej spoločnosti zaužívané spôsoby konania a dosahovania výsledkov tohto konania (v rátaní nezamýšlaných dôsledkov). Preto sú inštitúcie v užšom zmysle poprepájané s inštitucionalizovanými spôsobami myslenia, so spoločensky sdielanými predstavami. Spoločenské vzorce ale zahŕňajú aj spôsoby ľudskej skúsenosti. Niekto, kto nevyrástol v kresťanskej tradícii, alebo v intenzívnom kontakte s ňou, napríklad ťažko zakúsí stretnutie s Pánnou Máriou. Takto sú inštitúcie, predstavy a skúsenosti navzájom zviazané tak, že zmena v predstavách časom zapríčiní aj zmenu naviazaných inštitúcií ako aj zmenu kultúrne dostupných skúseností.[6]

Faktory zmien tradície[upraviť | upraviť zdroj]

Edward Shils opísal niekoľko faktorov zmien v tradícii. Niektoré popísal ako endogenné, čiže pôsobiace z vnútra tradície, a iné ako exogenné, pôsobiace ako tradícii vonkajšie.[7]

Vnútorné[upraviť | upraviť zdroj]

Vnútorné faktory zmien tradície vychádzajú teda zo samotnej tradície.[8]

Racionalizácie a opravy[upraviť | upraviť zdroj]

Tento typ zmien je spravidla daný potrebami, ktoré pociťujú príslušníci danej tradície, najčastejšie potrebou inovovať používané nástroje a pracovné postupy. Pod tento typ zmien spadajú aj zmeny vytvorené inštitúciami zameranými na inováciu, najčastejšie plánované alebo náhodné inovácie produkované vo vede a technológiách. Spadajú sem napríklad aj reformy v náboženských tradíciách a v politike.[9]

Protitradičná agenda[upraviť | upraviť zdroj]

Veľa hnutí odmieta tradicionalistický konzervativizmus, a preto vedome usilujú o kultúrne a mocenské zmeny. Samozrejme, k tomu aby boli tieto zmeny reálne uskutočnené musí dané hnutie dosiahnuť skutočného politického úspechu.[10]

Vonkajšie[upraviť | upraviť zdroj]

Vonkajšie faktory zmien sú spôsobené vplyvom okolitého sociálneho, kultúrneho, prírodného, ekonomického, hospodárskeho a politického prostredia.[11]

Zmena zapríčinená kontaktom tradícií[upraviť | upraviť zdroj]

Spoločnosti nežijú oddelene, a preto sa nevyhnutne dostávajú do kontaktu, a tým pádom sa stretávajú aj rôzne tradície. Tým sa vzájomne ovplyvňujú. Sem nespadajú iba technologické zmeny v dôsledku importu, ale aj napríklad náboženský synkretizmus.[12]

Zmeny životných podmienok[upraviť | upraviť zdroj]

Aj tradícia musí byť funkčná vo vzťahu k spôsobu života. Čiže k výrazným premenám tradície dochádza aj pri zmene klimatických podmienok alebo rozvoja iného spôsobu života. Napríklad: pôvodne kočovné spoločnosti sa postupne začali usadzovať a prechádzali k spôsobu obživy založenému na poľnohospodárstve. Aj moderná spoločnosť prešla celým radom zmien v dôsledku významných technologických objavov. Od vynájdenia parného stroja, cez vznik priemyslu založeného na fosílnych palivách, atď. S týmto zmenami a objavmi je spätá aj migrácia obyvateľov z vidieka do nových priemyselných centier (tzv. urbanizácia).[13]

(Re)konštrukcia tradície[upraviť | upraviť zdroj]

Tradície zvyčajne neexistujú bezprostredne iba samé o sebe. Sú to aj ľuďmi uvedomované skutočnosti. Tento aspekt tradícií je veľmi dobre známy v modernej spoločnosti. V nej môže „tradícia“ fungovať ako politícky argument. Takto je „tradícia“ často využívaná najmä v kontexte konzervatívnej politiky. Asi najznámejším prípadom utvárania tradície sú nacionalizmy. Nacionalizmus je ideológia moderných národných štátov. Táto ideológia k svojmu dôveryhodnému využívaniu potrebovala rozsiahlu prácu, najmä intelektuálov. Obdobia intenzívnej národotvornej práce sú obecne známe pod výrazom národné obrodenie.[14]

Národné obrodenia potrebovali dosiahnuť niekoľko vecí, a to: kodifikáciu národného jazyka[15], rekonštrukciu ľudovej kultúry[16] a rekonštrukciu národných dejín[17].

Nacionalizmami sa zaoberali významní bádatelia ako Ernest Gellner[18], Benedict Anderson[19] a Miroslav Hroch.[20]

Pamäť a tradícia[upraviť | upraviť zdroj]

Tradícia potrebuje k svojmu prenášaniu pamäťové médiá. Rôzne médiá ale majú rozličný vplyv na možnosti udržiavania a odovzdávania tradícií. Tieto médiá bývajú zároveň materiálnymi nosičmi tradície a ich vpliv na dynamiku tradície záleží práve na stabilite a forme ich materiality.

Tradícia nesená artefaktami: guruové topánky v mieste, kde býval.

Pamäť artefaktov[upraviť | upraviť zdroj]

Materiálne predmety majú vďaka svojej materialite dobré predpoklady pre to, aby niesli tradíciu aj o veľa dlhšie ako niekolko generácií. Skvelým príkladom sú budovy. Väčšinou sú príliš drahé na to, aby sa v každej generácii búrali a stavali nové. Preto často nesú časom aj stavebné postupy a vkus dávnych generácií.[21]

Ešte trvácnejšia je infraštruktúra a topografia sídiel. Infraštruktúru je ťažké budovať. Stojí to aj veľké peniaze aj úsilie vo vyjednávaní s luďmi v jej okolí, alebo s tími, ktorým má viesť cez pozemky. Organizácia (topografia) sídiel sa navyše ťažko plánuje, lebo ľudia osidlujú a usporadúvajú lokality, kde bývajú, živelne. To, ako svôj životný priestor usporiadajú má napokon dôsledky pre možnosti ďalšieho rozvoja sídiel: Ako široké sú ulice? Ako sú domy usporiadné okolo centier koncentrujúcih dôležitú obecnú ekonomickú a politickú infraštruktúru? Aké cesty vedú po okolí a ako dľho trvá cestovanie do regionálnych centier obchodu a moci?[22]

Podobne fungujú aj verejne umiestnené pamiatníky, umelecké predmety alebo symboly kolektívnej identity ako vlajky, erby atď. Nemalo by preto prekvapiť, že okolo všetkých týchto vecí vznikajú v spoločnostiach politícke spory.[23]

Do tejto kategórie treba umiestniť aj nástroje. Etnológovia radi študovali tvary radlíc, stolárskeho náčinia alebo podoby lukov, aby mohli skúmať aj technologický vývoj v rôznych oblastiach života, aj šírenie kultúrnych vplivou medzi regiónami. Nástroje sú navyše úsko späté s ľudským telom a jeho technikami. Dnes oblúbenou oblastí antropologického výskumu je tzv. vtelenie (embodiment). Vychádza sa v ňom s poznania, že telo má vlastnú inteligenciu, schopnosť osvojovať si vedenie.[4] Významným bádatelom v tejto oblasti je Thomas J. Csordas[24]. Čiže aj telo je médiom tradície. A nie ide primárne o to, že na sebe nesie lokálne špecifícke ozdoby (napríklad odiev, náušnice či tetovanie), ale predovšetkým o jeho nutnú súčinnosť s nástrojmi. Klasik sociológie a antropológie Marcel Mauss si v priebehu Prvej svätovej vojny všimol, že francúzski a anglickí vojaci nie sú schopní kopať zákopy so vzájomne vymeneními lopatkami, čiže divízia potrebovala meniť 8000 lopatiek pri každom striedaní Francúzov a Angličanov, lebo ich telá neboli uspôsobené na používanie nástroja z inej kultúrnej tradície.[25][26]

Tradícia nesená obrazom. Nástenná maľba. Jógový ášram Siddha gufa.

Pamäť v orálnych kultúrach[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne orálne kultúry nemajú písmo a musia sa spoľahnúť na to, čo si ide naozaj zapamätať. Tradícia v primárne orálnych kultúrach je teda veľmi premenlivá a viazaná na ústne tradované genealógie, pranostiky, porekadlá a rituálne performancie. Celkovo býva veľmi tesne spojená so situáciami prednesu a konania rituálov, a preto sa tiež môže ľahko meniť.[27]

Písanie a tlač[upraviť | upraviť zdroj]

Písanie na hlinené dostičky, papyrus, palmové listy alebo pergamen je technológia, ktorá dáva tradíciám nové možnosti odovzdávania a šírenia. Samotné písanie umožňuje opakovane sa vracať k napísanému a týmto spôsobom umožňuje počiatky formálnej logiky, účtovníctva, štátnej byrokracie a vedeckého myslenia.[28] Na druhej strane text získava posvätnú autoritu a väčšinu inovácií treba robiť prostredníctvom komentárov, ktoré budia dojem, že všetky tieto inovácie zamýšľal už autor pôvodného textu.[29] Ale štúdium komentárovej literatúry, pokial je možné komentáre datovať, je napokon účinným spôsobom štúdia dejin myslenia.

Tlač pomocov Gutenbergovej kníhtlače a neskorších technologií tlačenia textov predstavuje ďalšiu veľmi výraznú technologickú innováciu. Walter Ong nepreháňa, keď hovorí o kníhtlači ako o prvej modernej výrobnej linke. Rozdiel medzi Gutenbergovou kníhtalačov a staršími tlačiarenskými technológiami spočíva v tom, že v Gutenbergovej technológii netreba vyrývať celé stránky do jedného kusu dreva, ale je možné ich skladať z jednotlivých písmeniek, ktoré sa skladajú do výslednej formy. Nastavenie tlače textu je možné jednoducho meniť a následne tlačiť na papier pomocou lisu, a to masovo.[30]

Elektronická kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Špecifikami elektronického pamätania sa podrobne zaoberal sociológ Manuel Castells. Analyzoval zvláštne vlastnosti elektronických nosičov informácie rovnako ako napríklad sociálne a mocensky veľmi špecifickou architektúrou internetu. Súhrnom našu súčasnosť označil ako kultúru reálnej virtuality. [31]

Už pred Catellsom John B. Thompson ukázal niektoré zmeny, ktoré do kultúry prináša televízia a rozhlas. Hovoril v tomto kontexte o tzv. sekundárnej oralite. Televízia aj rozhlas, na rozdiel od typografickej kultúry (čiže kultúry extenzívne využívajúcej tlačený text) rehabilitovala hovorenú reč. Táto reč už ale bola utváraná textom a nevyužívala nadbytok hovorenia (redundanciu) a neskladala výpovede z ustálených formúl. Tieto postupy v primárne orálnych kultúrach pomáhajú pameti, ale na moderných čitatelov a poslucháčov pôsobí rušivo. Táto reč tiež pôsobila masovo, od jedného vysielatela informácie smerovala k masovému publiku. Jeho veľkosť bola vecne obmezená iba jazykovými hranicami.[32] V rámci národného štátu ale nivelizovala lokálne jazykové aj kultúrne rozdiely. Spluutvárala akoby jedno stejné masové publikum s jednou národnou kultúrou. To bol zásadný rozdiel oproti kultúrnej rozmanitosti regiónov v tradičných spoločnostiach ešte aj v dobe tlače, ktorej dopad bol obmedzený vysokou mierou negramotnosti.[33]

Toto neplatí pre neskoršie elektronické médiá. Ich masový dopad sa začíná meniť od zavedenia videorekordérov. Tie umožnili nahrávanie televízneho vysielania a jeho prehravanie, kedy človek uznal za vhodné. Vyšiu mieru fragmentácie publika umožnil internet. Ten jednak integroval rôzne typy médií (obraz, text, video, zvuk) dohromady, jednak rozrúšil oddelenie vysielatelov a prijímatelov informácií. Najmä sociálne siete umožnily to, aby sa vysielatelom stal takmer každý. Zároveň vznikli veľmi rôznorodé siete používatelov zprostredkovaného obsahu podľa osobných preferencií.[34] Dnes sa v tejto súvislosti hovorí o „bublinách“. Tímto spôsobom sa pochopitelne rozrôzňujú aj tradície, na ktoré ľudia nadväzujú. Tie, aj keď sú lokálne, vedia získavať globálnu povahu (rap, animé, raï, reggae atď.). Prostredníctvom internetu je možné mobilizovať siete aktivistov a lokálne zvláštnosti sa vďaka tomu vedia účinným zpôsobome obnovovať a prípadne globalizovať (alebo ide o krajovo špicifické rituály, jedlo, hudbu či čokoľvek iné).[35]

Problémy s tradíciami[upraviť | upraviť zdroj]

S tradíciou sú v kontexte modernej spoločnosti spojené niektoré problémy, ktoré v tzv. tradičných spoločnostiach riešiť nepotrebovala. Dané sú špecicikami moderných spoločností: kapitalistickým usporiadaním ekonomiky (copyright)[36] aj tím, že sa reflexia tradície a tradičnosti stali súčasťou obchodovania a politik štátov v oblasti cestovného ruchu (tradícia a kultúrne dedičstvo)[37].

Tradície a autorské právo (copyright)[upraviť | upraviť zdroj]

Autorské právo si vyžiadala kapitalistická organizácia rozdelenia zisku. Pokiaľ nie sú autorské práva jasne vymedzené, nie je jasné, kto môže kasírovať zisky z inovácií, produktov, poznatkov aj umenia. Logika autorskeho práva ale ide proti logike tradície. Jej dôležitým aspektom je totiž zdieľanie. Tradičné inovácie a motívy sú symbolíckymi zdrojmi na ktoré nik nemá prednostné právo. Šíria sa voľne od domu k domu, od jednej dediny k druhej, medzi regiónmi. Nápodobne, učenie sa a „opisovanie“ dobrých nápadov sú pre tradície dôležité, sú základným kameňom spoločenského pokroku. Nik nemôže prísť a povedať: tato pieseň, alebo táto väzba krovov, je moja. Taká situácia je v tradičnom kontexte absurdná.[36] No práve s takýmito požiadavkami prichádzajú dnes napríklad farmaceutické firmy, ktoré sa snaží zarábať aj na prírodných liečivách, ktorých účinky sú v daných spoločnostiach známe po mnoho generácií.[38]

Zviazanie lásky, moderná globálna tradícia. Kaunas, Litva.

Tradícia a kultúrne dedičstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Zatiaľ čo autorské právo, ako moderná inštitúcia, sa dostáva do konfliktu s tradíciou, pretože jej šírenie je z princípu založené na zdieľaní, kultúrne dedičstvo je vo vzťahu k tradíciám problematické skôr v dôsledku ťažkopádnosti politickej snahy tradíciu regulovať a niekedy zachraňovať. Preložená do jazyka kultúrneho dedičstva sa tradícia stáva predmetom starostlivosti, uprednostňovania, niekedy až uctievania. Stáva sa tiež prostriedkom rozvoja cestovného ruchu. Toto „tradičná“ tradícia nepozná. Výnimkou sú pútnické miesta, ktoré slúžili ako turistické centrá, centrá ekonomického prerozdeľovania obetí a darov, a často aj centrá politickej moci, vždy.

Nové je to, že národné štáty majú potrebu niečo z toho, čo bolo predávané od minulých generácií, zachovávať z ekonomických alebo politických dôvodov, chrániť to a udržiavať. Ide obvýklo o tradičné znalosti využitia napriklad liečivých rastlín a ich obranu pred „nájazdami“ korporácií, alebo o ochranu receptúr, obyčajne krajových jedál, teraz vydávaných za jedla „národné“ a chránené značkou, o starostlivosť o „pamiatky“ a historicky významné artefakty. Ako v prípade pamiatok a múzejných artefaktov, ale aj piesní či rozprávok je však zrejmá významná zmena použitia: čo kedysi bolo záležitosťou každodenného používania sa stáva objektom k výnimočnej priehladke a sviatočnej performancii. Inými slovami: živá tradícia sa stáva ochraňovaným a iba výnimočne a v inej funkcii oživovaným kultúrnym dedičstvom.[38][37]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ BERGER, Peter L; LUCKMANN, Thomas. Sociální konstrukce reality : pojednání o sociologii vědění. 1. vyd. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 1999. ISBN 8085959461. S. 51 – 127.
  2. ↑ Shils, s. 15 – 16
  3. ↑ RAYMOND, Williams. Keywords : a vocabulary of culture and society. Rev. ed New York : Oxford University Press, 1985, ©1983. ISBN 0195204697. S. 319 – 320.
  4. ↑ a b c FUJDA, Milan; SEMANOVÁ, Radoslava. Zapisuje sa tradícia do ľudských tiel?. HistoryWeb.sk, 25.11.2017. Dostupné online [cit. 2018-06-09].
  5. ↑ SABERWAL, Satish; VARMA, Supriya. Traditions in motion : religion and society in history. New Delhi : Oxford University Press, 2005. ISBN 0195669150. Kapitola Introduction, s. 1 – 22.
  6. ↑ SABERWAL, Satish; VARMA, Supriya. Traditions in motion : religion and society in history. New Delhi : Oxford University Press, 2005. ISBN 0195669150. Kapitola Introduction, s. 5.
  7. ↑ SHILS, Edward. Tradition. Pbk. ed Chicago : University of Chicago Press, 1983, ©1981. ISBN 0226753263. S. 213 – 261.
  8. ↑ SHILS, Edward. Tradition. Pbk. ed Chicago : University of Chicago Press, 1983, ©1981. ISBN 0226753263. S. 213.
  9. ↑ Shils, s. 213 – 228
  10. ↑ Shils, s. 228 – 239
  11. ↑ SHILS, Edward. Tradition. Pbk. ed Chicago : University of Chicago Press, 1983, ©1981. ISBN 0226753263. S. 240.
  12. ↑ Shils, s. 240 – 258
  13. ↑ Shils, s. 258 – 261
  14. ↑ MIROSLAV, Hroch. Social preconditions of national revival in Europe : a comparative analysis of the social composition of patriotic groups among the smaller European nations. Cambridge [Cambridgeshire] : Cambridge University Press, 1985. ISBN 0521228913.
  15. ↑ Thiessová 2007, s. 59 – 70
  16. ↑ Thiessová 2007, s. 139 – 204
  17. ↑ Thiessová 2007, s. 113 – 138
  18. ↑ ERNEST, Gellner. Nations and nationalism. 2nd ed. Ithaca, N.Y. : Cornell University Press, 2008. ISBN 9780801475009.
  19. ↑ ANDRERSON, Benedict. Imagined communities : reflections on the origin and spread of nationalism. London : Verso, 1983. ISBN 0860910598.
  20. ↑ HROCH, Miroslav. Národy nejsou dílem náhody : příčiny a předpoklady utváření moderních evropských národů. Praha : Sociologické nakladatelství (SLON), 2009. ISBN 9780521228916.
  21. ↑ SHILS, Edward. Tradition. Pbk. ed Chicago : University of Chicago Press, 1983, ©1981. ISBN 0226753263. S. 63 – 64.
  22. ↑ SHILS, Edward. Tradition. Pbk. ed Chicago : University of Chicago Press, 1983, ©1981. ISBN 0226753263. S. 64 – 68.
  23. ↑ SABERWAL, Satish; VARMA, Supriya (eds.). Traditions in motion : religion and society in history. New Delhi : Oxford University Press, 2005. ISBN 0195669150.
  24. ↑ CSORDAS, Thomas, J. (ed.). Embodiment and experience : the existential ground of culture and self. Cambridge : Cambridge University Press, 1994. ISBN 0521452562.
  25. ↑ MAUSS, Marcel. Les techniques du corpse. Journal de Psychologie, 1934, roč. 32, čís. 3 – 4, s. 6. Dostupné online.
  26. ↑ MAUSS, Marcel. Techniques of the body [online]. [Cit. 2018-06-22]. Dostupné online.
  27. ↑ Ong 2006, s. 13 – 92
  28. ↑ GOODY, Jack. The Logic of Writing and the Organization of Society. [s.l.] : Cambridge University Press, 1986-12-18. Google-Books-ID: 9Kn8dVDrF50C. Dostupné online. ISBN 9780521339629. (po anglicky)
  29. ↑ FOUCAULT, Michel. Diskurs ; Autor ; Genealogie : tři studie. Vyd. 1. Praha : [s.n.]. ISBN 8020504060. Kapitola Řád diskursu, s. 16 – 17.
  30. ↑ ONG, Walter. Technologizace slova : mluvená a psaná řeč. Vyd. české 1. Praha : Karolinum, 2006. ISBN 8024611244. S. 136 – 137.
  31. ↑ CASTELLS, Manuel. The rise of the network society. 2nd ed. Oxford : Blackwell Publishers, 2000. ISBN 0631221409. S. 375 – 405.
  32. ↑ THOMPSON, John B. Média a modernita : sociální teorie médií. 1. české vyd. Praha : Karolinum, 2004. ISBN 8024606526. S. 15 – 41.
  33. ↑ DERNÉ, Steve. Market Forces at Work: Religious Themes in Commercial Hindi Films. Bab L. A. – Wadley, S. S. (ed.). Media and the Transformation of Religion in South Asia (Delhi: Motilal Banarsidass Publishers), 1997, s. 191 – 216.
  34. ↑ CASTELLS, Manuel. The rise of the network society. 2nd ed. Oxford : Blackwell Publishers, 2000. ISBN 0631221409. S. 28 – 77.
  35. ↑ APPADURAI, Arjun. Modernity at large : cultural dimensions of globalization. Minneapolis, Minn. : University of Minnesota Press, 1996. ISBN 0816627924. S. 139 – 200.
  36. ↑ a b BROWN, Michael F. Can Culture be Copyrihted. Current Anthropology, April 1998, roč. 39, čís. 2, s. 193 – 222.
  37. ↑ a b BAUER, Alexander A. Definitional Anxieties. Anthropology News, December 2005, s. 27.
  38. ↑ a b NICHOLAS, Georg P; BANNISTER, Kelly P. Copyrighting the Past : Emerging Intellectual Property Rights Issues in Archaelogy. Current Anthropology, June 2004, roč. 45, čís. 3, s. 327 – 350.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Shils, Edward (1983, ©1981) (anglicky), Tradition, Chicago: University of Chicago Press, ISBN 0226753263 
  • Thiessová, Anne-Marie (2007) (česky), Vytváření národních identit v Europě 18. až 20. století, Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, ISBN 978-80-7325-118-5 

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Tradícia_(zvyky)&oldid=7806747“