Tre Cime

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 46°37′7″S 12°18′20″V / 46.61861°S 12.30556°V / 46.61861; 12.30556
Tre Cime
vrch
Drei zinnen gross.jpg
Severné steny Tre Cime, zľava C. Piccola, Grande a Ovest.
Štát Taliansko Taliansko
Regióny provincie Južné Tirolsko a Belluno, Sextenské Dolomity
Pohorie Alpy
Nadmorská výška 2 999 m n. m.
Súradnice 46°37′7″S 12°18′20″V / 46.61861°S 12.30556°V / 46.61861; 12.30556
Najľahší výstup z juhovýchodu, III
Prvovýstup P. Grohmann, F. Innerkofler, P. Salcher
 - dátum 21. august 1869
Poloha v rámci Talianska
Fire.svg
Poloha v rámci Talianska
Wikimedia Commons: Drei Zinnen

Tre Cime di Lavaredo (tri štíty Lavaredské, nem. Drei Zinnen – tri cimburia) sú impozantná trojčlenná skupina, najčastejší symbol Dolomitov. Vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Najvyššia, prostredná Cima Grande (veľká) meria 2 999 m, Cima Ovest (západná) 2 973 m a Cima Piccola (malá) 2 875 m. V skupinke poslednej sa ešte rozoznávajú ďalšie veže – Punta di Frida 2 792 m, Cima Piccolissima (najmenšia, Preussturm) 2 700 m a Torre Minor, tiež Anticima. Vo veľkých, silne previsnutých severných stenách Cima Grande (z 550 m výšky je prvých 220 m previsnutých asi 30 m od základne) a Cima Ovest ("strecha sveta") sa posúvali možnosti športového lezenia.

Výstupy normálkami[upraviť | upraviť zdroj]

  • Prvý výstup na Cima Grande – rakúsky horolezec P. Grohmann s horskými vodcami F. Innerkoflerom a P. Salcherom v r. 1869, dnešná normálka. Nástup z juhu smerom na štrbinu medzi Cima Piccola a Cima Grande, odbočiť doľava žľabom a z neho do vlastného masívu C. Grande. Stienka obťažnosti III a nad ňou už ľahšie skalou a sutinou na vrchol. Hlavné riziko sú padajúce kamene, zhadzované množstvom vystupujúcich (prilba!). 4 – 5 hod.
  • Prvý výstup na Cima Ovest urobili M. Innerkofler a G. Ploner v r. 1879 tiež z juhu normálkou. Trasa: Niekoľko metrov pod sedlom Forcella Grande sutinovým žľabom doľava. Červené značky na skale, cez komíny a sutinové terasy až na policu pod vrcholom. Po nej na západ – vľavo, asi doprostriedka záp. steny. Stupňami a komínmi na vrchol. 2 – 3 hod., II.
  • Na Cima Piccola prví vystúpili v r. 1881 M. a H. Innerkoflerovci, najťažšia z normálok, IV-.

Severná stena Cima Grande[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1933 E. Comici, bratia A. a G. Dimaiovci, tri dni, VI. Boli kritizovaní za množstvo použitého materiálu.
  • 1937 Prvé sólo Emilio Comici vlastnou cestou, ako odpoveď kritikom.
  • 1949 G. Rébuffat, G. Solda, Mazetti, R. Stern.
  • 1953 Prvý zimný výstup W. Bonatti a C. Mauri.
  • 1958 Direttissima L. Brandler, D. Hasse, J. Lehne a S. Loew, VI+, A3, alebo VIII+.
  • 1961 Prvý čs. výstup R. Kuchař, Z. Zibrín cestou Comiciho.
  • 1967 E. Mauro, M. Minuzzo, "Via Camillotto Pellesier", dnes 8b.
  • 1969 H. Myslivcová, L. Páleníček direttissimou.
  • 1991 M. a P. Packo, Superdirettissima, RP.
  • 1992 M. a P. Packo, Yellowstone, 7+/8-.

Severná stena Cima Ovest[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1935 R. Cassin a V. Ratti.
  • 1959 A. Schelbert a H. Weber (švajč. cesta).
  • 1959 SZ hrana, tzv. pilier Veveričiek, G. Ghedina, L. Lacedelli, L. Lorenzi a A. Michielli.
  • 1970 I. Fiala a O. Pochylý, pilier Veveričiek.
  • 1977 Prvovýstup ľavou časťou steny Z. Demján, J. Porvazník a P. Zelina.
  • 2000 Zima, prvovýstup: Alex Huber, "Bella Vista", IX- (8c).
  • 2007 Prvovýstup: A. Huber, "Pan Aroma", 11- (8c+), najťažšia cesta v Dolomitoch.

Panoráma[upraviť | upraviť zdroj]

Paternkofel (vľavo) a Tre Cime

1. svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasťou prechádzala fronta medzi Rakúsko – Uhorskom a Talianskom. Z množstva pozostatkov je zaujímavý napr. tunel v masíve Paternkofelu, ktorým prechádza značkovaná cesta.

Šesť veľkých stien Álp[upraviť | upraviť zdroj]

K Trilógii – severným stenám Grandes Jorasses, Matterhornu a Eigeru sa občas pridáva západná stena Petit Dru, severná stena Cima Grande a práve sv. stena Piz Badile. Prvý ich všetky preliezol a vo pútavo popísal Gaston Rébuffat. Slovenský horolezec Zdeno Zibrín zliezol štyri z nich už v r. 1961.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • I. Dieška: Horolezectvo - Encyklopédia, Šport 1989.
  • I. Dieška: Horolezectvo zblízka, Šport 1984.
  • G. Rébuffat: Hviezdy a búrky, Osveta 1956.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]