Tretie prechodné obdobie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Staroegyptská chronológia
Prehistorický Egypt
Preddynastický Egypt
00. 0.
Ranodynastický Egypt
1. 2.
Stará ríša
3. 4. 5. 6.
Prvé prechodné obdobie
7. 8. 9. 10.
Stredná ríša
11. 12. 13. 14.
Druhé prechodné obdobie
15. 16. 17.
Nová ríša
18. 19. 20.
Tretie prechodné obdobie
21. 22. 23. 24. 25.
Neskoré obdobie
26. 27. 28. 29. 30. 31.
Helenistický a rímsky Egypt
Alexander Veľký
Ptolemaiovský Egypt
Rímsky Egypt
Byzantský Egypt

Tretie prechodné obdobie je obdobie egyptských dejín zahŕňajúce 21.–24., prípadne aj 25. dynastiu, teda roky okolo 1090–715, prípadne až 664 pred Kr. U mnohých autorov sa tretie prechodné obdobie neuvádza a zodpovedajúce obdobie je súčasťou Neskorého obdobia.

21. dynastia: Rozpad kráľovskej moci[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: 21. dynastia Egypta

Do čias 21. dynastie, dokonca aj v obdobiach rozvratu a nepokojov, bola považovaná kráľovská autorita v starovekom Egypte za absolútnu a postavenie faraónov za nespochybniteľné a nenapadnuteľné. Z nie celkom objasnených dôvodov sa však táto situácia začala na konci Novej ríše meniť a od konca 19. dynastie moc faraónov slabnúť. Úpadok dospel k vrcholu v záverečných rokoch 20. dynastie, kedy sa na tróne vystriedalo niekoľko krátko vládnúcich, bezvýznamných faraónov, ktorí neboli viac než titulatúrni panovníci. Súčasne s úpadkom kráľovského úradu sa vzmáhala moc egyptského kňazstva, obzvlášť kňazov Amonovho kultu v Tébach, ktorí v tomto období spravovali takmer tretinu všetkej obrábanej pôdy v Egypte. Koncom 20. dynastie sa úrad Amonovho veľkňaza dostal do rúk jedinej rodiny, čo bol signál pre začiatok súperenia medzi kráľovskou a kňazskou mocou v Egypte.

Za vlády posledného faraóna 20. dynastie, Ramesseho XI., urobil prvý krok k získaniu absolútnej moci Amonov veľkňaz Hrihor, ktorý obsadil úrad hlavného veliteľa egyptských vojsk aj pozíciu vicekráľa Núbie a sústredil v svojich rukách moc, akú mali dovtedy iba faraóni. Ešte pred Ramesseho smrťou dosadil Hrihor svojho syna Nesbanebdžeda za správcu Dolného Egypta. Po faraónovej smrti sa Nesbanebdžed, ktorý vstúpil do histórie pod menom Smendes, stal zakladateľom 21. dynastie, ktorá sídlila v meste Tanis a vládla nad Dolným Egyptom. Súčasne s touto dynastiou vládli v Hornom Egypte Amonovi veľkňazi spravujúci Horný Egypt z Téb. Počas celej vlády 21. dynastie bol Egypt formálne rozdelený na dve zeme, ale v podstate mu vládla jedna rodina, keďže severskí faraóni a veľkňazi z Téb boli v príbuzenskom vzťahu.

22., 23. a 24. dynastia: Líbyjskí faráoni[upraviť | upraviť zdroj]

Faraón Osorkon I. obetuje hieroglyf pre „pole“ bohom Ré-Harachte a Nebet-Hetepet
Bližšie informácie v článkoch: 22. dynastia Egypta, 23. dynastia Egypta a 24. dynastia Egypta

Počas vlády 21. dynastie sa v Egypte začali usádzať líbyjské kmene a prijímať egyptskú kultúru. Vládca jedného z nich, Šešonk, „veľký knieža Mešuešov“, získal v Egypte taký veľký vplyv, že sa oženil s dcérou faraóna Psusennesa II. Po jeho smrti roku 945 pred Kr. sa stal jeho nástupcom a založil novú dynastiu sídliacu v meste Pi-Bast (Bubastis). Šešonk sa objavuje pod menom Šišak, kráľ Egypta, aj v Biblii – udržiaval priateľské styky s Izraelským kráľovstvom kráľa Dávida.

Za tejto, 22. dynastie bol Egypt po viac ako sto rokov jednotný, ale po smrti Osorkona II. sa znova rozpadol na dva nezávislé štáty. Dôvodom mohli byť mocenské snahy Amonových kňazov v Tébach, ktorých vplyv sa pokúšal obmedziť nariadeniami už Šešonk I. Po smrti Takelota II. sa v Dolnom Egypte k moci dostal Šešonk III., hoci právoplatným dedičom mal byť starší Takelotov syn Osorkon (III.). Ten musel namiesto toho potlačiť povstanie v Tébach, ktoré tu vyvolali kňazi a za ktorého sa za faraóna prehlásil istý Petubastis. Boj medzi dynastiou Takelota II./Osorkona III. a Petubastidom trval viac ako tri desaťročia, počas ktorých obe rody vyhlasovali vlastných Amonových veľkňazov, a ukončil ho svojim víťazstvom až Osorkon III. Počas tejto doby vládli tak v Egypte až tri dynastie – pôvodná 22. v Dolnom Egypte, 23. dynastia Osorkona III., ktorá pokračovala v Hornom Egypte Takelotom III. a Rudžamonom, a nová 24. dynastia, ktorú založil miestny vládca zo západnej časti delty, z mesta Sais.

Nástup núbijských faraónov[upraviť | upraviť zdroj]

Nejednotnosť Egypta a jeho vzrastajúce vnútorné problémy využili panovníci južnej Núbie, aby sa najprv osamostatnili a neskôr podnikali útoky na Horný Egypt. Kušiti považovali tébsku oblasť za sféru svojho vplyvu, preto sa rozhodli zasiahnuť proti vzmáhajúcej sa 24. dynastii, ktorá chcela túto časť Egypta získať pod svoju kontrolu. Ako prvý vpadol do Egypta Kašta, ktorému sa podarilo dosiahnuť až Téby a nastoliť tu vlastnú „Božskú Amonovu manželku“, najvyššiu kňažku boha Amona v zemi s rozsiahlými majetkovými i politickými právomocami. Jeho nástupca Pije (Pianchi) vtrhol do Egypta už s armádou, porazil faraónov, ktorí sa proti nemu spojili, a založil vlastnú, v poradí 25., tzv. kušitskú dynastiu.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Watterson, B.: Egypťané. Nakladatelství Lidové noviny, Praha: 2005.