Tvár v ohni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Tvár v ohni (nem. Feuergesicht) je prelomovou hrou nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga, ktorá mu otvorila dvere veľkých nemeckých divadiel. Je psychologicko-sociologickou analýzou základného kameňa spoločnosti, primárnej jednotky spolužitia – rodiny, z ktorej sa vymedzuje vzdor mladého, neukotveného jedinca voči nej samej. Marius von Mayenburg pracuje veľmi dobre s optikou tzv. cool drámy. Tvár v ohni je kultovou hrou o dospievaní a nemožnosti súžitia s rodičmi.

Dramatis personæ[upraviť | upraviť zdroj]

  • Otec
  • Matka
  • Oľga
  • Kurt
  • Paul

Kompozícia[upraviť | upraviť zdroj]

Kompozične je hra rozdelená do 90 výstupov – dialógov i (vnútorných monológov). Ich spád je veľmi rýchly. Prelína sa svetlo a tma, hovorené slovo a ohlušujúca hudba. Protagonistami diela sú otec, matka, Kurt, dospievajúci mladík, jeho sestra Oľga a jej priateľ Paul.

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Kurt aj Oľga sú mladí, zmätení, dospievajúci ľudia. Nevedia, čo chcú, ale vedia, čo nechcú. Nechcú sa stať kópiami svojich rodičov. Pohŕdajú rodinou a z celých síl bojujú proti konvenciám a snažia sa o získanie vlastnej individuality.

Oľga: Tak chorí sú iba starí. Ale aj my budeme raz takí. Tomu nezabrániš z každého z nás bude raz dospelý.
Kurt: To budem radšej mŕtvy alebo na mol. Utekajú pred realitou, ktorú tak veľmi nenávidia a uzatvárajú sa sami do seba.

Oľga začína ignorovať rodičov a komunikuje iba s Kurtom. Jediné čo cíti je hnus. V nádeji, že sexuálny zážitok s Paulom prinesie vytúženú zmenu sa vyspí s Paulom, ale nič sa nezmenilo. Stále sa cíti byť ženou uväznenou v detskom tele.

Paul: Čo reveš? Nič zlého sa nastalo.
Oľga: Veď práve. Vždy som si myslela, že v tú chvíľu, keď k tomu dôjde, musí sa všetko zmeniť. Že sa ohliadnem dozadu a všetko je v troskách, tak som si to predstavovala. Ale nastalo sa nič.

Kurt nachádza oslobodenie, vzrušenie a najmä sebarealizáciu v pyrománii. Po nociach sa potuluje po meste a podpaľuje budovy. Rodičia trávia čas hádaním sa a obviňovaním jeden druhého. Otca skôr zaujímajú vraždy prostitútok o ktorých sa píše v čiernej kronike, než problémy jeho vlastných detí. Skôr sa spriatelí s Paulom, ktorý sa mu javí ako správny chlap – má predsa prácu, motorku a baví ho futbal. Matka, napriek tomu, že sa neustále trápi o svoje deti, správa sa chladne. Obviňuje otca, že sa nedokáže vžiť do situácie ich detí, ale koniec koncov to nevie ani ona sama.

Rodinný priestor je vyplnený komunikačným vákuom. Pokusy o konverzáciu pri rodinnej večeri, či pokusy o sexuálnu osvetu zlyhávajú a javia sa trápne. V Mayenburgovej hre je manželstvo formalitou a rodina sa stáva miestom obchádzania sa, nestretávania sa. Beznádej, ktorá vzniká v takto disfunkčnej rodine začína byť neznesiteľná a vyvrcholí vraždou rodičov. Ubiť kladivom, poliať benzínom a podpáliť. Kurt umiera v plameňoch, zatiaľ čo Oľga ho zradí a uteká s Paulom, ako možnosťou viesť normálny život.

Slovenské uvedenie hry[upraviť | upraviť zdroj]

Hra Tvár v ohni bola po prvýkrát uvedená na Slovensku na prelome júna a júla v Štúdiu DAB v Nitre v koprodukcii Divadelného družstva Zdvih a Divadla Andreja Bagara.

Realizačný tím[upraviť | upraviť zdroj]

Osoby a obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Otec: Dušan Lenci
  • Matka: Adela Gáborová
  • Oľga: Miloslava Zelmanová
  • Kurt: Martin Kaprálik alebo Erik Peťovský
  • Paul: Marek Majeský alebo Igor Šebesta

Z recenzií[upraviť | upraviť zdroj]

[...] inscenácia je stretnutím s drsnou dramatikou, ktorej zmyslom nemá byť žiadne posolstvo či hodnotenie, ale iba pravdivé, objektívne zaznamenanie neprívetivej sociálnej reality, rozbitých medziľudských či rodinných a generačných vzťahov.

[...] Obraz rodiny v rozklade, totálne chýbajúca komunikácia rodičov a detí, primitivizmus názorov a postojov, úzka škála hodnôt rodiny, jednotlivých jej členov a sebazničujúci protest mladých – to sú témy, ktoré európska dramatika od severu, východu i západu v 20. storočí už obsiahla. V Mayenburgovom slede rodinných obrazov pribudla vulgárnosť, surovosť vzájomného nechápania a izolovanosti rodičov a detí s neskrývaným freudovským pozadím, incestná sexualita ako dôsledok prázdnoty vzťahov, vražda a v inscenácii ich bezprostredné zhmotnenie na javisku. Na dosiahnutie otriasajúceho účinku inscenácie by stačila hádam tretina deviácií, vyskytujúcich sa v hre. Ich nakopenie je možno výrazom autorovej skúsenosti, možno slúži práve na to, aby hra bola označovaná za škandalóznu.

[...] Po drastickom emocionálnom zážitku a katastrofickom závere Tváre v ohni nie je veľmi čomu tlieskať, ba ani hercom, ktorí sa ešte v dyme horiaceho domu či sveta (niektorí ho povýšia možno aj na diskotékovú apokalypsu) konvenčne (či konfekčne) vyroja na javisko po svoju odmenu v podobe potlesku a kvetinových darov.

Text recenzie[upraviť | upraviť zdroj]