Ukrajinská ľudová republika

Ukrajinská ľudová republika
Українська Народна Республіка
Ukrajinska Narodna Respublika

↓

1917 – 1921

↓

vlajka

znak

Hymna: Šče ne vmerla Ukrajina
(Ešte Ukrajina nezomrela)

Geografia

Návrh územia Ukrajinskej ľudovej republiky, ktoré predstavila ukrajinská delegácia na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919

Hlavné mesto

Kyjev

Obyvateľstvo

Národnostné zloženie

Ukrajinci, Rusi, Židia

Jazyky

ukrajinčina, jidiš

Náboženstvo

pravoslávna cirkev, judaizmus, rímskokatolícka cirkev

Štátny útvar

Štátne zriadenie

parlamentná republika

Mena

ukrajinská hrivna

Vznik

20. novembra 1917 (Centrálna rada vyhlásila širšiu autonómiu ukrajinských území od Ruska)
22. januára 1918 (vyhlásenie nezávislosti Ukrajinskej ľudovej republiky)

Zánik

18. marca 1921 (Rižský mier)

Predchádzajúce štáty:

	Ruská republika
	Ukrajinská sovietska republika
	Ukrajinský štát
	Západoukrajinská ľudová republika

Nástupnícke štáty:

	Ukrajinská ľudová republika sovietov
	Odeská sovietska republika
	Donecko-krivorožská sovietska republika
	Ukrajinský štát
	Druhá poľská republika
	Ústredné veliteľstvo Ozbrojených síl Južného Ruska
	Machnovščina
	Ukrajinská sovietska socialistická republika
	Exilová vláda Ukrajinskej ľudovej republiky

Ukrajinská ľudová republika (skratka: UĽR; ukr. Українська Народна Республіка (УНР) – Ukrajinska Narodna Respublika (UNR)) bola väčšia z dvoch ukrajinských republík, ktoré vzišli z prvej svetovej vojny a Októbrovej revolúcie. UĽR vznikla na konci novembra 1917, keď Centrálna rada vyhlásila širšiu autonómiu ukrajinských území od Ruska. V januári 1918 Centrálna rada vyhlásila nezávislosť Ukrajinskej ľudovej republiky. Vo februári 1919 boľševici dobyli Kyjev a Ukrajina tak upadla do chaosu. Žiadna z armád nakoniec nebola schopná konečného víťazstva a celú situáciu vyriešil až Rižský mier z 18. marca 1921. Najvýznamnejším predstaviteľom Ukrajinskej ľudovej republiky bol Symon Petljura.

Autonómia[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1917 prebehla vo vtedajšom hlavnom meste Ruskej ríše Petrohrade tzv. februárová revolúcia, ktorá zmietla z trónu cára Mikuláša II. a moci sa chopila dočasná vláda na čele s politikmi Kerenským a Ľvovom.

V júni 1917 reagovala na zmenu podmienok v ruskej politike Centrálna rada Ukrajiny a vyhlásila autonómiu v rámci novovzniknutej Ruskej republiky. Hlavným vládnym orgánom sa stal Generálny sekretariát, v ktorého čele stál Volodymyr Vynnyčenko. Kerenskij uznal sekretariát ako výkonnú moc dočasnej vlády nad Ukrajinou a poveril ho správou piatich gubernií (Volyň, Kyjev, Podolie, Poltava a Černihiv), ktoré boli považované za ukrajinské.

Októbrová revolúcia v roku 1917 zvrhla Dočasnú vládu a k moci sa dostali boľševici. Tí pripravili v novembri 1917 povstanie v Kyjeve. Kyjevský Generálny sekretariát sa pokúsil povstaniu zabrániť, ale Centrálna rada sa postavila za boľševikov, a tak sa ruské vojská sekretariátu z Kyjeva stiahli.

Dňa 20. novembra 1917 Centrálna rada vyhlásila širšiu autonómiu od Ruska v existujúcich guberniách a rozšírila svoju pôsobnosť ďalej na Charkov, Jekaterinoslav, Cherson a na časť Tavridskej gubernie (bez Krymu). Voronežská, Kurská a Cholmská gubernia sa mohli pripojiť po chystanom referende.

Po krátkom prímerí medzi boľševikmi a Radou si Červení uvedomili, že rada nemieni podporovať boľševickú revolúciu. V decembri 1917 bol zvolaný snem sovietskych predstaviteľov na Ukrajine s cieľom prevziať kontrolu nad Ukrajinou. Po neúspešnom puči v Kyjeve sa boľševici presunuli do Charkova a vyhlásili Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku. V tom čase na Ukrajinu dorazili prvé jednotky Červenej armády z Ruska s rozkazmi podporovať miestnu boľševickú vládu. Následne na Ukrajine vznikla na juhozápade Odeská sovietska republika a na východe Donecko-krivorožská sovietska republika.

Nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Reakciou na boľševický útok na ukrajinské územia bolo vyhlásenie nezávislého ukrajinského štátu 22. januára 1918. To však Červenú armádu nezastavilo a mesiac na to mali boľševici pod kontrolou rozsiahle ukrajinské územie vrátane Kyjeva.

Nemecký protektorát[upraviť | upraviť zdroj]

Centrálna rada v tejto zúfalej situácii bola nútená hľadať pomoc v zahraničí. Vo februári 1918 tak podpísala Brestlitovský mier (tzv. Chlebový mier) a Ukrajina sa tak stala nemeckým protektorátom. Nemci okamžite poslali na Ukrajinu svoje vojská a vytlačili boľševikov späť do Ruska. Toho mesiaca Kubánska ľudová republika deklarovala federatívne pripojenie s Ukrajinou.

Brestlitovský mier zaradil celú Ukrajinu do sféry vplyvu Nemecka a mnoho Ukrajincov v tom videlo ochranu pred spúšťou, ktorú tu spôsobila Červená armáda. Ale jediným nemeckým cieľom bolo vyhrať vojnu, ktorá stále prebiehala na západnej fronte. Ukrajina tak začala slúžiť ako zásobáreň potravín pre nemecké vojsko. Do čela protektorátu bol povolaný generál Hermann von Eichhorn. Po svojom nástupe nechal zatknúť členov Centrálnej rady a zrušil sociálne reformy, ktoré komplikovali vývoz potravín z Ukrajiny. Nakoniec prebehol Nemcami organizovaný prevrat a Centrálnu radu nahradil Hajtmanát.

Hajtmanát[upraviť | upraviť zdroj]

Po prevrate sa chopila vlády konzervatívna vláda hajtmana Pavla Skoropadského a vyhlásila tzv. Ukrajinský štát. Hajtman Skoropadskyj bol síce iba bábkou Nemcov, ale vytvoril akcieschopnú vládu, ktorá si zakladala na podpore veľkostatkárov. Jeho vláda nebola populárna, ale na rozdiel od Centrálnej rady sa jej podarilo vytvoriť fungujúcu správu krajiny, nadviazať diplomatické vzťahy s inými krajinami a vyjednať mierovú zmluvu so sovietskym Ruskom. V tomto období bolo otvorených veľa ukrajinských škôl, dve ukrajinské univerzity a Ukrajinská akadémia vied.

Hajtmanát podporoval navrátenie pôdy veľkostatkárom, ktorým ju znárodnili boľševici. Často tak za podpory nemeckých jednotiek dochádzalo k násiliu a roľníckym povstaniam. Vytvorilo sa tak následne partizánske hnutie bojujúce proti hajtmanátu. Vrcholom odporu bol úspešný atentát na generála von Eichhorna, ktorý bol faktickým vládcom štátu v júli 1918. Cez prázdniny 1918 začínalo byť jasné, že Nemecko vojnu nevyhrá. Nemci nakoniec úplne stiahli svoje jednotky z Ukrajiny. Hajtman Skoropadskyj následne vytvoril novú vládu tvorenou prevažne ruskými monarchistami. Ako odpoveď bol vytvorený socialistami tzv. Direktoriát v novembri 1918.

Direktoriát[upraviť | upraviť zdroj]

Direktor si medzi Ukrajincami získal veľkú obľubu. Prešlo k nemu aj niekoľko Skoropadskyho vojenských jednotiek, ktoré následne obkľúčili Kyjev. Hajtman Skoropadskyj abdikoval a zvyšok síl Hajtmanátu sa následne vzdalo jednotkám direktoriátu. Do čela Ukrajiny sa postavil Symon Petljura.

Absenciu cudzích vojsk hneď využili boľševici a v decembri 1918 zaútočili na Ukrajinu v blízkosti Kursku. V januári 1919 bola oficiálne vyhlásená vojna medzi sovietskym Ruskom a Ukrajinou. Na konci januára sa k direktoriátu pripojila tzv. Západoukrajinská ľudová republika so sídlom v Ľvove. Došlo tak k zjednoteniu dvoch ukrajinských republík, ktoré celú dobu existovali vedľa seba.

Koniec nezávislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1919 boľševici dobyli Kyjev. Ukrajina tak upadla do chaosu. Na jej území sa pohybovali vedľa jednotiek boľševikov a ukrajinskej armády aj vojská bielogvardejcov, poľská armáda, jednotky Dohody, Zelená armáda a partizánska Revolučná povstalecká armáda Ukrajiny pod vedením Nestora Machna. V tejto dobe dochádzalo k najhorším zverstvám počas celej Ruskej občianskej vojny. Úplne bežnými sa stali židovské pogromy, rabovanie, znásilňovanie a vraždenie civilného obyvateľstva.

Žiadna z armád nakoniec nebola schopná konečného víťazstva a celú situáciu vyriešil až Rižský mier z 18. marca 1921. Územie Ukrajiny bolo rozdelené medzi Poľskú republiku a sovietske Rusko. Halič a Volyň pripadla Poliakom a juh a východ Ukrajiny boľševikom. Zvyšky jednotiek Direktoriátu boli rozdrvené Červenou armádou a hlavní predstavitelia emigrovali a založili exilovú vládu.

Odkaz UĽR[upraviť | upraviť zdroj]

Vláda UĽR sa uchýlila do exilu do Paríža, kde začala plánovať partizánske akcie proti boľševikom. Jej činnosť veľmi nevôľou niesli predstavitelia ZSSR a začali podnikať kroky k jej zastaveniu. V roku 1926 bol zavraždený hlavný predstaviteľ ukrajinského odboja Symon Petljura. Vrahom bol židovský anarchista Sholom Schwartzbard, ktorý bol neskôr označený ako agent sovietskej tajnej služby OGPU. Aktívne vydržala exilová vláda až do znovuzískania ukrajinskej nezávislosti a oficiálne bola rozpustená v roku 1992.

V roku 1991 vznikla samostatná Ukrajina po kolapse ZSSR. Novovzniknutý štát prevzal štátne symboly od Karpatskej Ukrajiny ako je Vlajka a štátna hymna, štátny znak Ukrajiny bol prevzatý od Kyjevskej Rusi Deň 22. január 1919 zjednotenie UĽR so Západoukrajinskou ľudovou republikou sa oslavuje na Ukrajine ako štátny sviatok Deň zjednotenia.