Ukrajinská povstalecká armáda

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ukrajinská povstalecká armáda
KrajinaUkrajinská ľudová republika Ukrajinská sovietska socialistická republika
Existencia14. október 1942 - 14. apríl 1960
Typpartizánska armáda
Veľkosť25-30 tisíc až 400 tisíc[1]
PrezývkaBanderovci, UPA
Velitelia
Účasť
VojnyDruhá svetová vojna 1942-1945 Partizánska vojna 1945-1956

Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) známa tiež pod zaužívaným názvom banderovci, resp. benderovci podľa vodcu Stepana Andrijovyča Banderu bola ultranacionalistická a antisemitská ozbrojená zložka Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) bojujúca proti sovietskym a nacistickým okupačným silám aj Poliakom v období 1942 - 1949, hlavne na západnej Ukrajine.[2] Známa najmä pre svoje vojnové zločiny ako napr. Volyňský masaker, pri ktorom bolo na severozápade Ukrajiny zavraždených približne 100-tisíc Poliakov.[3] Mimo západnej Ukrajiny nebola podpora UPA významná a väčšina východoukrajinského obyvateľstva považovala UPA za kolaborantov s Nemcami.

Počas vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne ju tvorili nepravidelné jednotky ukrajinskej milície pod názvom Poleská Sič. Spočiatku bojovali proti Červenej armáde, ale keď sa ich na sklonku roka 1941 Nemci pokúsili rozpustiť, prešli na partizánsky spôsob boja. Premenovali sa na Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA) a bojovali proti boľševikom, Poliakom a od februára 1943 aj proti nacistickému Nemecku. Banderovské krídlo OUN ju v polovici roka 1943 násilne začlenilo do svojich radov, ale ponechali jej názov. UPA pôsobila hlavne v Polesí, vo Volyni a v Haliči, ktoré zasahovali na ukrajinskú aj poľskú stranu. Podľa nemeckých údajov, potvrdených aj emigrantskými zdrojmi, počet bojovníkov UPA počas jej najväčšieho rozmachu na prelome rokov 1944 a 1945 dosahoval až 100 000 osôb. Od jari 1944, po sovietskych úspechoch v 2. svetovej vojne, začali spolupracovať s nemeckými silami proti Sovietom a Poliakom.

Organizácia ukrajinských nacionalistov už vo februári 1943 zahrnula do projektu budúcej samostatnej Ukrajiny aj celú juhovýchodnú časť dnešného Poľska až po Krakov, rumunskú Bukovinu a východoslovenské okresy od Sniny po Starú Ľubovňu (tzv. Prešovsko).[4] Pôvodne mali banderovci preniknúť na územie Česko-Slovenska a na základe pokynov svojho vedenia v Bavorsku vykonávať tu proukrajinskú nacionalistickú propagandu, a ako sa doslovne uvádza: „spôsobiť rozruch a reklamu na medzinárodnom fóre“.

UPA v Česko-Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Výpravy (po ukrajinsky "rejdy") bojovníkov UPA na východné Slovensko sa začali v polovici roka 1945 a vyznačovali sa vysokým stupňom pripravenosti a organizovanosti. Ich primárnym cieľom bolo vykonávanie protikomunistickej a protisovietskej propagandy medzi civilným obyvateľstvom.

Počas prvej výpravy prenikla na severovýchodné Slovensko skupina až 500 banderovcov. V tom čase sa v tejto oblasti Slovenska nenachádzala žiadna bojaschopná vojenská jednotka, ktorá by sa skúseným veteránom UPA mohla postaviť. Veliteľ 10. pešej divízie so sídlom v Košiciach gen. Emil Perko presunul na severovýchodné Slovensko len jeden prápor, ktorého bojová hodnota nebola veľká. Česko-slovenské bezpečnostné zložky sa preto obmedzili len na monitorovanie a evidovanie aktivít banderovcov. Výskyt banderovcov počas prvého rejdu bol zaznamenaný v dedinách Osadné, Papín, Palota, Vydraň, Zboj, Runina a v ďalších miestach okresov Snina. Stropkov, Medilaborce a Humenné.

Na základe zistení vypracoval v januári 1946 náčelník štábu Vojenskej oblasti 4 plk. Elemír Polk hodnotiacu správu o týchto aktivitách, v ktorej uvádza, že v novembri 1945 prešli banderovci v okrese Snina od rekvirovania potravín a šatstva k zvýšenej aktivite a dokonca aj k politickým vraždám. Jednou z nich mal byť masaker v Kolbasove, počas ktorého bolo banderovcami zavražených 11 obyvateľov židovského pôvodu. Polk v správe píše o politických vraždách, nakoľko banditi cielene vyhľadávali a vraždili členov komunistickej strany a Židov. Stalo sa tak napríklad v Zboji (zavraždený bol člen KSS Ivan Šiškanič a ďalší človek), ako aj v Novej Sedlici či Uliči, kde bola 6. decembra 1945 len niekoľko hodín pred masakrom v Kolbasove zavraždená štvorčlenná rodina a vyrabované potravinové družstvo. Scenár prepadov býval podobný. Najskôr bola prepadnutá stanica pohraničnej stráže a jej členovia sa museli vzdať. Už predtým, alebo potom si od miestnych občanov banderovci zistili adresy komunistov a Židov, [5]

Druhá výprava na Slovensko sa konala v apríli 1946 a súvisela voľbami do Ústavodárneho národného zhromaždenia naplánovanými na 26. mája 1946. Banderovci opäť bez väčších problémov prenikli na východné Slovensko s cieľom vplývať na miestne obyvateľstvo protikomunistickou propagandou. Využívali letáky, plagáty ale aj česko-slovenskú poštu. Cielene rozosielali listy nekomunistickým politikom, predstaviteľom ozbrojených zložiek, novinárom a dokonca aj prezidentovi Edvardovi Benešovi. Svoju volebnú porážku v týchto voľbách komunisti do značnej miery pripisovali práve agitovaniu banderovcov a v ďalšom období spustila komunistická tlač voči UPA silnú diskreditačnú kampaň.

Počas druhého rejdu sa banderovci vyhýbali otvorenému boju s jednotkami česko-slovenskej armády. Došlo len k niekoľkým menším prestrelkám. Česko-slovenskí vojaci nemali veľkú motiváciu voči bojovníkom UPA zasahovať a nezasahovali voči nim ani príslušníci Finančnej stráže a Zboru národnej bezpečnosti. Niektorí vojaci a dôstojníci slovenskej národnosti dokonca prejavovali voči banderovcom sympate. Nespokojnosť s prístupom vlastných ozbrojených zložiek prejavil 15. apríla 1946 veliteľ Vojenskej oblasti 4 gen. Michal Šírica.

Na naše územie prenikli ozbrojené bandy, ktoré olupujú vlastné chudobné obyvateľstvo, ktoré doposiaľ samé žije v núdzových pomeroch v dôsledku vojny. Zo všetkých hlásení, ktoré dostávam o preniknuvších skupinách banderovcov mám dojem, že príslušným veliteľom vojenských jednotiek do týchto území vyslaných nie je známa ich úloha, alebo že svoje úlohy neplnia. Činnosť veliteľská dosiaľ spočíva podľa doterajšách výsledkov len v konštatovaní sily a pohybu bánd a ich sledovaní. Táto zarážajúca skutočnosť nutí ma upozorniť dôrazne a naposledy znova všetkých veliteľov na ich úlohy, za ktorých vykonanie sú mi osobne zodpovední.[6]

V roku 1947 došlo k zmene. UPA postupne stratila v Haliči svojich podporovateľov nakoľko bola miestna ukrajinská menšina odtiaľ vysťahovaná. Navyše sa UPA dostala pod tlak poľskej armády (Akcia Visla) a špeciálnych jednotiek NKVD, Preto jej velenie prijalo rozhodnutie, aby sa niekoľko bojaschopných sotní prebilo cez územie Česko-Slovenska do americkej okupačnej zóny v Bavorsku, kde sídlilo velenie Organizácie ukrajinských nacionalistov. Činnosť banderovcov na území Česko-Slovenska tak nemala mať len propagandistický charakter.

Na územie Česko-Slovenska sa napokon prebilo už len päť väčších oddielov. Ako prvá cez husté lesy nad obcou Osadné vstúpila na Slovensko približne 120 členná sotňa Hromenko. Postupovala lesmi a potraviny si zaobstarávala na samotách a salašoch. Banderovci sa snažili vyhýbať sa stretom s česko-slovenskou armádou a niekoľko prestrelok, ktoré museli absolvovať, nebolo pre skupinu fatálnych. V auguste 1947 prešla postupne slabnúca skupina na Moravu a napokon sa zo 120 bojovníkov do Bavorska dostalo 36, vrátane samotného Hromenka.

Ako druhá vstúpila opäť pri Osadnom na územie Slovenska sotňa Burlak (Burlak - vlastným menom Volodymyr Ščigolskyj). Sotňa sa najskôr utáborila nad obcou a potom začala postupovať cez Parihuzovce, Pčoliné a Pichne, pričom všetky tri obce banderovci vyrabovali. Na Západ hodlal Burlak putovať cez Bukovské vrchny, Čergov, Slovenský raj a Nízke Tatry.

Česko-slovenské vojenské a bezpečnostné zložky naplánovali voči postupujúcim banderovcom akciu s krycím názvom Akcia B. Šlo o koordinovaný postup jednotiek česko-slovenskej armády, pohotovostných jednotiek ZNB a zmobilizovaných partizánov. Celkový počet osôb nasadených proti banderovcom stúpol do konca augusta až na 7 000. Jednotkám, ktoré mali k dispozícií aj ľahké tanky M5 Stuart, velil brigádny generál Július Nosko a skupina mala názov stíhaci oddiel Teplice. Cieľom Noska bolo obkľúčiť Burlakovu sotňu a následne ju zlikvidovať.

Dňa 5. augusta 1947 došlo na vrchu Ľupčianska Magura v Nízkych Tatrách k tragickému boju, pri ktorom zahynulo sedem neskúsených a nedostatočne vyzbrojených česko-slovenských vojakov. Ich veliteľ podcenil fakt, že proti nim stoja veteráni s bohatými skúsenosťami z bojov v horskom prostredí.

Pamätník padlým príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti vo Veľkej Lodine

V dňoch 20. a 21. augusta sa v bitke pri Krasňanoch naplno prejavila prevaha na česko-slovenskej strane, Ľahko vyzbrojení Burlakovi bojovníci nedokázali čeliť tankom, ktoré rozhodli bitku. Zostávajúcich mužov Burlak rozdelil na menšie skupiny, ktoré operovali v Malej Fatre samostatne a väčšina z nich napokon padla do zajatia. V noci z 3. na 4. septembra 1947 padol na horskej samote Jánošíkovo do zajatia aj Burlak so svojou milenkou. Bol prevezený do Košíc kde bol niekoľko mesiacov vypočúvaný. Následne bol prevezený do Poľska, kde ho v roku 1949 popravili.

Z celej Burlakovej sotne sa do Bavorska dostalo 37-39 členov. Počas bojov proti banderovcom zahynulo 14 vojakov česko-slovenskej armády, 6 príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a 5 členov finančnej stráže. Desiatky ďalších bolo ranených. Iné údaje hovoria až o 32 mrtvych[4] . Materiálne škody presiahli 4 milióny korún. Česko-slovenská armáda celkovo zneškodnila 350 banderovcov, z nich 61 padlo v bojoch.

Názov a súvis s obnovením nezávislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Český historik Tomáš Řepa píše[7]: „Banderovci je pomenovanie prevzaté predovšetkým od protivníkov a nepriateľov členov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), konkrétne Banderovej frakcie v OUN, teda OUN(b) či Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) ako vojenskej zložky OUN vzniknutej v roku 1942, pričom toto označenie má negatívny nádych. Členovia OUN(b) a UPA sa sami takto nikdy nenazývali, postupom času sa však toto pomenovanie natoľko vžilo, že je ťažké v rámci tejto problematiky pracovať s iným hodnotovo neutrálnym pojmom, aby tak odborným, ako aj laickým kruhom bolo okamžite jasné, o čom je vlastne reč.“

Politický rozmer presunu banderovcov cez povojnové Československo bolo v zajatí klišé a stereotypov vytváraných komunistickou propagandou, čo dokazuje aj samotný problematický názov „banderovci“.[7] Počas nasledujúcich povojnových rokov bola UPA Československu a v Sovietskom zväze oficiálne tabu, spomínaná len ako teroristická organizácia, kolaborujúca s Nemcami. Od získania nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 sa vedú búrlivé diskusie o možnom udelení oficiálneho uznania bývalým členom UPA ako legitímnym bojovníkom so zodpovedajúcimi dôchodkami a výhodami ako pre vojnových veteránov.[8] Veteráni UPA sa tiež snažili organizovať vlastné prehliadky a spomienkové akcie, najmä na západnej Ukrajine. To následne viedlo k odporu veteránov sovietskej armády a niektorých ukrajinských politikov, najmä z juhu a východu krajiny.[8] S rovnakou technikou narába aj dnešná ruská propaganda, podľa socialistického propagandistického modelu je každý slovenský oponent buržoázny nacionalista, každý Žid sionosta – a každý Ukrajinec banderovec.[7]

Ukrajinská aj poľská strana pokúšali o zmierenie bývalých vojakov Armie Krajowej a UPA. Jednotliví bývalí členovia UPA vyjadrili pripravenosť na vzájomné ospravedlnenie. Niektorí z bývalých vojakov oboch organizácií sa stretli a požiadali o odpustenie za minulé previnenia. Poľská strana súhlasila s obnovou hrobov a cintorínov v Poľsku, kde boli pochovaní padlí vojaci UPA.

Postoj k UPA v ukrajinskej spoločnosti v rokoch po obnovení nezávislosti v roku 1991 kolíše medzi pozitívnym („bojovníci za nezávislosť“) a opačným („nemeckí kolaboranti “) hodnotením a stáva sa súčasťou propagandy oboch strany. Vojaci UPA majú od roku 2015 štatút bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí ustanovený priznaný ukrajinským parlamentom.[9] Boj UPA bol deklarovaný ako súčasť ukrajinského národne-oslobodzovacieho hnutia 20. až 50. rokov 20. storočia. Koncom marca 2019 bývalým príslušníkom UPA (a ďalším žijúcim bývalým členom ukrajinských nepravidelných nacionalistických ozbrojených skupín, ktoré pôsobili počas druhej svetovej vojny a prvého desaťročia po vojne) oficiálne udelili štatút veteránov.[10] To znamenalo, že po prvý krát mohli získať výhody veteránov, vrátane bezplatnej verejnej dopravy, dotovaných zdravotných služieb, peňažnej pomoci a zliav za verejné služby, čím dosiahli rovnaké sociálne výhody aké požívajú bývalí ukrajinskí vojaci, ktorí slúžili v Červenej armáde Sovietskeho zväzu.[10]

Už aj pred rokom 2019 bolo niekoľko pokusov poskytnúť bývalým ukrajinským nacionalistickým bojovníkom štatút oficiálneho veterána, najmä počas vlády prezidenta Viktora Juščenka v rokoch 2005 – 2009, ale všetky zlyhali.[10] Pred decembrom 2018 boli legálne uznávaní za vojnových veteránov iba tí bývalí členovia UPA, ktorí sa bojovali proti nacistickým okupantom, nespáchali zločiny proti ľudskosti a boli rehabilitovaní.

Bez toho, aby čakali na oficiálne oznámenie z Kyjeva, mnohé regionálne orgány sa už rozhodli pristúpiť k histórii UPA samostatne. V mnohých západných mestách a dedinách boli postavené pomníky, pamätníky a tabule vodcom a jednotkám UPA, vrátane pamätníka samotného Stepana Banderu, ktorý bol odhalený v októbri 2007.[11]

Boj UPA proti Červenej armáde a sabotážne aktivity v povojnovom období viedli v ZSSR k tomu, že „UPA“ a „banderovci“ tam symbolizovali „agresívny nacionalizmus“. Veľká ruská encyklopédia uvádza, že spolupráca OUN-UPA s nemeckými okupačnými vojskami a zverstvá OUN-UPA boli odsúdené v Norimberskom procese[12], avšak Ukrajinský Inštitút národnej pamäti uvádza, že v materiáloch norimberských procesov sa „banderovské hnutie“ skutočne niekoľkokrát spomína, ale žiadny z odkazov nemá negatívny výklad.

Banderovci vo filme[upraviť | upraviť zdroj]

Téma prislušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády rezonovala aj česko-slovenskej filmovej a dokumentárnej tvobe

  • Akcia B (1952 - Česko-slovensko) - zásah česko-slovenských bezpečnostných orgánov a armády proti sotni Burlaka.
  • Stíny horkého léta (1977 - Česko-slovensko) - dráma. Skupina banderovcov snažiaca sa dostať na západ prepadne podhorskú samotu. V Hlavných úlohách Juraj Kukura, Eva Vančurová a Jiří Bartoška.
  • Tridsať prípadov majora Zemana (1974 - Česko-Slovensko) - 4. časť s názvom Rubínové kríže. Prechod banderovcov cez Česko-Slovensko na Západ.
  • Banderovci (2010 - Česko) - dokumentárny film s výpoveďami žijúcich pamätníkov na severovýchode Slovenska.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Razbudova teritorialnych struktur i štabiv povstanskoi armii [online]. history.org.ua, [cit. 2022-04-17]. Dostupné online. Archivované 2012-01-11 z originálu.
  2. Ukrainian Insurgent Army [online]. encyclopediaofukraine.com, [cit. 2022-07-29]. Dostupné online.
  3. Prieskum: Podľa Poliakov by sa Zelenskyj mal ospravedlniť za volynský masaker [online]. TASR, 2023-07-08, [cit. 2023-07-11]. Dostupné online.
  4. a b JANCURA, Vladimír. Armády troch štátov proti banderovcom [online]. Pravda, 2022-04-12, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  5. JANCURA, Vladimír. Prečo na východe nemajú v láske banderovcov [online]. Pravda, 16-12-2015, [cit. 2023-07-05]. Dostupné online.
  6. KONEČNÝ, Martin. Rejdy UPA a boje s čs. armádou.. Válka Revue (Brno: Extra publishing, s.r.o.), 2020-05-14, roč. 2020, s. 44-47. ISSN 1804-0772.
  7. a b c HEITMANN, Christian. Banderovci / Kontroverzná postava Stepana Banderu dodnes polarizuje [online]. www.postoj.sk, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online.
  8. a b PANCAKE, John. In Ukraine, movement to honor members of WWII underground sets off debate. The Washington Post, 2010-01-06. Dostupné online [cit. 2022-08-02]. ISSN 0190-8286. (po anglicky)
  9. Рада визнала УПА борцями за незалежність України - BBC News Україна [online]. web.archive.org, 2020-11-12, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online. Archivované 2020-11-12 z originálu.
  10. a b c PONOMARENKO, Illia. Former WWII nationalist guerrillas granted veteran status in Ukraine - Mar. 26, 2019 [online]. KyivPost, 2019-03-26, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online.
  11. В Харькове восстановят памятник УПА [online]. Status Quo, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online. (po rusky)
  12. УКРАИНСКАЯ ПОВСТАНЧЕСКАЯ АРМИЯ • Большая российская энциклопедия - электронная версия [online]. bigenc.ru, [cit. 2022-08-02]. Dostupné online. Archivované 2021-11-04 z originálu.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŘEPA, Tomáš. Banderovci : politické souvislosti, následky zneužití tématu komunistickou propagandou, návaznost na hybridní konflikt v současnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2019. 364 s. (1938-1953; zv. 20.) ISBN 978-80-200-2998-0.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]