Usadená hornina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Červené pieskovce z Namíbie

Usadená (alebo sedimentárna) hornina je horninou, ktorá vznikla premiestnením, uložením a následným spevnením zvetraných úlomkov (fyzikálny proces), alebo vyzrážaním z roztokov (chemický proces), alebo usadením zvyškov biologickej aktivity (biologický proces). Tieto tri procesy zvyčajne pôsobia v prírodnom prostredí všetky naraz, pričom charakter výsledného sedimentu ovplyvňuje dominantný proces.

Usadené horniny sa vyskytujú na zemskom povrchu, kde je ich objem dominantný v porovnaní s inými typmi hornín (vyvretých a premenených). Kým celkový objem sedimentov v zemskom telese je približne 5 %, na povrchu pokrývajú až 75 %[1] a v moriach a oceánoch takmer 100 % ich dna.

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Antracit - najkvalitnejšie čierne uhlie

Podľa mechanizmu vzniku[upraviť | upraviť zdroj]

Jedno zo základných kritérií pre rozdeľovanie sedimentárnych hornín je založené na základe procesov (mechanizmov), ktorými daná hornina vznikla. Sú to hlavne chemické, fyzikálne a biologické procesy, avšak v prírode väčšinou pôsobia všetky tri faktory spoločne a na usadených horninách sa dajú pozorovať štruktúrne a/alebo textúrne znaky, ktoré boli spôsobené rôznymi mechanizmami. Usadné horniny môžu byť produktom zvetrávania magmatických, metamorfovaných, alebo starších usadených hornín, ktoré sa nachádzali v zemskej kôre, ale tiež usadzovaním a kryštalizáciou z vodných roztokov a ako dôsledky životných prejavov organizmov. Samostatnú kapitolu tvorí napadaný vulkanický materiál, ktorý možno zaradiť ako samostatnú prechodnú kategóriu, tzv. vulkanosedimentárne horniny, najmä ak tvorí prímes v iných typoch usadených hornín[2]. Všeobecne prijatá klasifikácia sedimentárnych hornín rozoznáva tieto hlavné skupiny[3]:

Siliciklastické sedimenty[upraviť | upraviť zdroj]

Šikmé zvrstvenie a rozmyv pozorovaný v siliciklastických sedimentoch spodnokarbónskeho súvrstvia Logan v USA.

Siliciklastické sedimenty (alebo úlomkové, klastické sedimenty) vznikli zvetrávacími procesmi z iných hornín (magmatických, premenených aj usadených) a sú tvorené ich úlomkami (klastami), prípadne úlomkami minerálov (hlavne úlomkami kremeňa, vďaka ktorému dostali aj meno). Sú niekedy označované ako druhotné, pretože vznikli zvetrávaním starších hornín[1]. Rozrušené úlomky sú následne prenesené na miesto uloženia fluidnými médiami (voda, vzduch) a neskoršie sú spevnené. Rozdeľujú sa podľa veľkosti jednotlivých zŕn na zlepence, pieskovce, prachovce, ílovce a ich nespevnené ekvivalenty. V prírode je väčšina sedimentov zložená z viacerých veľkostných zložiek, čo sťažuje ich zaradenie[3]. Siliciklastické sedimenty tvoria asi 92 % všetkých sedimentov (80 % pelity, 12 % ostatné frakcie)[1], sú teda jednými z najbežnejších hornín na zemskom povrchu.

Biogénne sedimenty[upraviť | upraviť zdroj]

Biogénne sedimenty vznikli nahromadením úlomkov z pevných schránok rastlín a živočíchov, premenou odumretých častí tiel organizmov, prípadne vyzrážaním z vodných roztokov za pomoci organizmov (biochemické procesy)[4]. V biogénnych sedimentoch (hlavne vo vápencoch) bývajú často prítomné skameneliny. Presnejšie sa členia na základe prevládajúcej chemickej zložky na karbonáty (vápence a dolomity), fosfáty, silicity, uhlie, ropu a horľavé bridlice. Biogénne horľavé sedimenty sa tiež označujú ako kaustobiolity.

Zvetrané vápencové bralá na Novom Zélande.

Chemické sedimenty[upraviť | upraviť zdroj]

Chemické sedimenty vznikajú vyzrážaním z roztokov bez pôsobenia živých organizmov. Sú to hlavne železné a mangánové sedimenty (kde dochádza vplyvom zmeny pH k zmene rozpustnosti železitých, príp. mangánatých iónov) a evapority. Usadené vápence pórovitej textúry, vzniknuté vyzrážaním zo sladkovodných vôd, príp. aj z termálnych prameňov sa nazývajú travertíny. Definovať jasné rozhranie najmä medzi biogénnymi a chemickými sedimentami je často problematické, pretože oba typy procesov spolu súviseli a výrazne sa prelínali.

Vulkanoklastické sedimenty[upraviť | upraviť zdroj]

Vulkanoklastické sedimenty sú úlomkové sedimenty, ktorých vznik je bezprostredne spojený s vulkanickou činnosťou (nie s procesmi zvetrávania). Tento typ hornín je niekedy radený aj medzi vulkanické horniny[5], keďže medzi oboma typmi neexistuje jasné rozhranie. Delia sa na tefru, tufy, ignimbrity a hyaloklastity. Sopečná činnosť ročne vyvrhne na povrch zeme okolo 233 km³ materiálu[1].

Ostatné sedimenty[upraviť | upraviť zdroj]

K zvyšným sedimentom sa priraďujú rôzne kataklazity (vzniknuté v dôsledku tektonických prejavov) a impaktné brekcie (ktoré vznikli po páde meteoritov). Malé množstvo usadených hornín je tvorené i kozmickým prachom a meteoritmi. Na Zem sa dostane ročne asi 5 - 7 tisíc ton tohto materiálu[1].

Podľa miesta sedimentácie[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa miesta sedimentácie sa usadené horniny rozdeľujú na:

  • autochtónne sedimenty (pôvodné sedimenty) - k ich usadeniu došlo v mieste, príp. blízko miesta zvetrania (evapority, vápence, bauxity, pôdy)
Zlepenec (konglomerát) rôzne veľkých obliakov z Death Valley National Park (Kalifornia, USA).
  • alochtónne sedimenty (premiestnené sedimenty) - k ich usadeniu došlo po premiestnení z miesta zvetrania na novú pozíciu, pričom boli transportom spravidla prepracované a vytriedené (úlomkové a vulkanoklastické sedimenty)

Podľa veľkosti úlomkov[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa veľkosti úlomkov (klastov) sa siliciklastické sedimenty delia na[3]:

  • Psefity (obliak, štrk) – veľkosť klastov nad 2 mm
  • Psamity (piesok) – veľkosť klastov 2 – 0,063 mm
  • Aleurity (prach) – veľkosť klastov 0,063 – 0,004 mm
  • Pelity (íl) – veľkosť klastov pod 0,004 mm

Sedimentačné prostredia[upraviť | upraviť zdroj]

Sedimentačné prostredie je určitou časťou zemského povrchu, kde dochádza k ukladaniu sedimentov. Majú erozívny charakter (prevládajúce erozívne činitele, t. j. viac materiálu je odneseného ako prineseného), alebo predstavujú tzv. „sedimentačné pasce“ (výrazne prevládajúce sedimentačné činitele, t. j. prevaha prineseného a uloženého materiálu), alebo je ich charakter v rovnováhe medzi oboma protikladmi. Pri ich klasifikácii nie je možné vymedziť presné hranice medzi jednotlivými typmi, pretože na seba nadväzujú a tým vytvárajú celé sedimentačné systémy.

Príkladom erozívnych prostredí sú fluviálne, eolické a glacigénne prostredia, k prechodným patria deltové a pobrežné prostredia a k sedimentačným patria morské prostredia a hlbokovodné bazény.

Parametre sedimentačného prostredia[upraviť | upraviť zdroj]

Sedimentačné prostredie ovplyvňujú viaceré parametre; fyzikálne, biologické a chemické. Základným fyzikálnym parametrom, ktorý ovplyvňuje charakter prostredia je typ transportného média. Jednotlivé médiá majú rôznu podobu (rozhodujúcim kritériom je viskozita): ich rozsah je od veľmi riedkych vzdušných suspenzií cez turbiditné a fluidizované prúdy až po zrnotoky, suťotoky a ľadovce. Rozdeľujú sa na[3]:

  • riedke prostredia – prevládajúca zložka je tekutá
  • polotuhé – prevládajúca zložka zmesi je tuhá
  • tuhé – obidve zložky zmesi sú tuhé.

Ďalším dôležitým parametrom (pri morských sedimentoch) je hĺbka sedimentácie. Usadeniny z plytkovodných bazénov sú iné ako hlbokomorské usadeniny, nakoľko hladinové vlnenie plytko uložené sedimenty neustále premiestňuje a prepracúva, čím je dosiahnuté dobré roztriedenie jednotlivých zrnitostných tried. Avšak aj hlbinné sedimenty môžu byť prepracované, čo však býva spôsobené gravitačnými prúdmi. Dôležitým rozlišovacím znakom je prítomnosť hlbinných alebo plytkovodných fosílií.

Teplota vody má tiež podstatný vplyv, pretože sa priamo dotýka rozpustnosti väčšiny minerálov a plynov. Napr. rozpustnosť CO2 je výrazne ovplyvnená teplotou vody (pri nižšej teplote je vyššia), čo následne ovplyvňuje rozpustnosť CaCO3 podľa reakcie:

CaCO3 + CO2 + H2O → Ca(HCO3)2

Z ostatných fyzikálnych parametrov sú to smer a rýchlosť vetra, intenzita slnečného žiarenia, Coriolisov efekt, rýchlosť prúdenia a efekty reliéfu.

Dolimity vznikajú v sebchách s vysokou salinitou a podmienkami nepriaznivými pre mnohobunkové organizmy

Chemickými parametrami ovplyvňujúcimi sedimentačné prostredie sú:

  • Oxidačno-redukčný potenciál (eH) - vyjadruje sa ním stupeň okysličenosti prostredia. Stanovuje sa na základe výskytu určitých minerálov (najčastejšie minerálov železa). Disulfidy železa (pyrit, markazit) signalizujú silne redukčné prostredie, siderit slabo redukčné prostredie a naopak glaukonit a hematit dobre okysličené prostredie.
  • pH – určuje kyslosť prostredia, čo výrazne ovplyvňuje rozpustnosť (príp. zrážanie) niektorých minerálov. V geológii sa na rozdiel od chémie za kyslé považujú prostredia s pH < 7, neutrálne pH 7 – 7,8 a alkalické pH > 7,8.
  • Salinita – vyjadruje obsah rozpustených solí vo vode (v hm. %). Normálna morská voda má salinitu okolo 3,5 %. Pri spätnej rekonštrukcii prostredia paleobazénov pomáha výskyt určitých minerálov sadrovec, halit, anhydrit určiť, či sa jednalo o sladkovodné, alebo morské prostredie.

Medzi najdôležitejšie biologické parametre patrí ovplyvňovanie sedimentácie biochemickými reakciami, množstvo nahromadených odumretých kmeňov, príp. iného rastlinného materiálu, množstvo nahromadených odumretých tiel živočíchov a nahromadenie ich schránok. Medzi nepriame biologické parametre patria povrch súše (tráva, pôda) a životný štýl suchozemských organizmov (hlavne bylinožravcov).

Sedimentárne fácie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sedimentárne fácie

Sedimentárne fácie sú dôležité z hľadiska správnej interpretácie prostredia. Pod týmto pojmom sa v petrografii usadených hornín rozumie vrstva (alebo súbor vrstiev) sedimentov, ktoré sa ukladali v rovnakých podmienkach[6]. V zjednodušenom ponímaní sa rozumie pod pojmom sedimentárna fácia určité prostredie vzniku usadenej horniny[7]. Medzi základné faktory ovplyvňujúce charakter a rozmiestnenie fácií patria intenzita prínosu úlomkov (klastického materiálu), kolísanie výšky morskej hladiny, biologická aktivita, tektonické prostredie a vulkanizmus.

Vo fosílnych súvrstviach je často pozorovateľná nesúhlasnosť uloženia (diastéma). Táto býva spôsobená napr. odnosom sedimentu eróziou pri zmene sedimentačného režimu a následným pokračovaním usadzovania.

Sedimentačné bazény[upraviť | upraviť zdroj]

Geologický rez panvou Newark v USA. Panva má charakter halfgrábenu - je výrazne ohraničená jedným poklesovým zlomom.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Sedimentačný bazén

Sedimentačné bazény (panvy) predstavujú najväčšiu pascu na sedimenty a sú aj miestami s ich najväčšieho nahromadenia. Vznikajú rôznymi mechanizmami. Existuje viacero členení sedimentárnych paniev, niektoré sú vytvorené ložiskovými geológmi, ktorí panvy delia podľa využiteľnosti a výskytu uhľovodíkov. Komplexnejšie členenia boli zavedené v akademickej sfére. V závislosti od tektonického prostredia sa rozdeľujú na bazény divergentných okrajov, kolízne, asociované s transformnými zlomami, vnútrokontinentálne, hybridné a exotické[8]. Môžu mať rôznu hĺbku a veľkosť, od niekoľkých stoviek metrov po niekoľko tisícov kilometrov na morskom dne. História každého bazénu môže byť rozdelená do niekoľkých cyklov, ktoré sú ovplyvňované parametrami (predsedimentárnou tektonikou, usadzovanými sekvenciami hornín a postsedimentárnou tektonikou).

Sedimentačné textúry[upraviť | upraviť zdroj]

Sedimentačné textúry - čeriny.

Textúry usadených hornín predstavujú základný poznávací znak sedimentačného prostredia. Najjednoduchšou textúrou je vrstvovitosť. Je tvorená troma mechanizmami - usadzovaním zo suspenzie, ukladaním častíc v dôsledku zmeny rýchlostí prúdu a usadzovaním nánosov v okolí prekážok. Základná vrstvovitosť malých veľkostí (pre hrúbky menšie ako 1 cm) sa nazýva laminácia. Gradačné zvrstvenie je charakteristické postupným znižovaním (normálne gradačné zvrstvenie), alebo zvyšovaním (inverzné gradačné zvrstvenie) hrúbky zrna smerom od stredu. Jeho vývoj ovplyvňuje rýchlosť prúdenia. Ďalším typom zvrstvenia je šikmé, či už planárne alebo korytové (výmoľové).

Iným typom textúr sú čeriny, pieskové vlny a duny, čo sú asymetrickými formami vznikajúcimi rovnakým mechanizmom. Jednotlivé úlomky sa posúvajú po privrátenej (mierne sklonenej) strane a ukladajú sa na odvrátenej (strmšej) strane. Tento proces má za následok šikmé zvrstvenie.

Deformačné textúry usadených hornín predstavujú vtisky (vznikajú vtláčaním hrubozrnnejšieho, ťažšieho materiálu do sedimentu a mávajú nepravidelný tvar) a sklzové textúry (spôsobené deformáciami, ku ktorým dochádza pri pohybe sedimentov, čo sa prejavuje prerušením vrstvy, príp. primiešaním cudzích úlomkov).

Posledným typom textúr sú tzv. ichnofosílie alebo bioglify (stopy po činnosti organizmov) - stopy po stúpaní, lezení, žraní, odpočívaní, prípadne zvyšky komôrok a tunelov, ktoré organizmy vytvorili na povrchu substrátu alebo priamo v ňom[7]. Na základe výskytu jednotlivých typov ichnofosílií vieme určiť približnú hĺbkovú polohu sedimentácie.

Ekonomický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Vrt na získavanie bridličného plynu.

Usadené horniny tvoria prevažnú väčšinu nerastných surovín, ktoré ľudstvo získava z prírody. Patria medzi ne v prvom rade ropa, zemný plyn, uhlie, soli (halit, sadrovec a iné), síra, vápenec, fosfáty, urán, železo, mangán a iné. Okrem toho sú významným zdrojom základného stavebného materiálu ako je piesok, stavebný kameň, suroviny na výrobu cementu alebo keramické íly na výrobu tehiel.[9]

Ložiská nerastných surovín, ktoré vznikli sedimentáciou sa označujú ako sedimentárne ložiská. Sú viazané ako na siliciklastické, chemické, organogénne tak aj vulkanogénne sedimentárne horniny. Takéto ložiská sú uložené súhlasne s okolitými sedimentárnymi horninami, často predstavujú určitú stratigrafickú úroveň a majú tvar vrstiev alebo plochých šošoviek. Ich komplikovanejší tvar býva spravidla spôsobený až dodatočnou deformáciou (zlomovou a/alebo vrásovou) ale aj metamorfózou.[10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e Vladár, J. a kolektív, 1981: Encyklopédia Slovenska V. zväzok R - Š. Veda, Bratislava, s. 201
  2. Logvinenko, N. V. Osadočnye gornye porody, Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2012-02-01]. Dostupné online. (po rusky)
  3. a b c d Vozárová, A., 2000: Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 173 s.
  4. Tyrrell, G. W., 1978: The Principles of Petrology: An Introduction to the Science of Rocks. Chapman & Hall, London, 349 s.
  5. Krist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
  6. Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  7. a b Kukal, Z., 1986: Základy sedimentologie. Academia, Praha, 446 s.
  8. Allen, P.A., Allen, J.R., 2005: Basin analysis: principles and applications. Blackwell Publishing, Malden, 549 s.
  9. Folk, R.L., 1980: Petrology of sedimentary rocks. Hemphill, Austin, 182 s.
  10. Smirnov, V., 1983, Geologie ložisek nerostných surovin. STNL, Praha, 654 s.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]