Redaktor:Jfblanc/Okcitánčina

Okcitánčina (draft)

okcitánčina, provensalčina (occitan, lenga d'òc, provençal)
Štáty	Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Monako
Región	západná Európa
Počet hovoriacich	1 milión
Poradie	nenachádza sa v prvej 100
Klasifikácia	indoeurópske jazyky románske jazyky západorománske jazyky
Písmo	latinka
Postavenie
Úradný jazyk	Katalánsko
Regulátor	Conselh de la lenga occitana, Consèu de l'escri mistralen
Jazykové kódy
ISO 639-1	oc
ISO 639-2	oci
ISO 639-3	oci
Wikipédia
Pomenovanie	Wikipèdia, L'enciclopèdia liura
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov
Jazykový portál

Okcitánčina (okcitánsky jazyk, jazyk oc) alebo provensalčina je indoeurópsky jazyk. Patrí do skupiny románskych jazykov.

Po okcitánsky sa hovorí vo Francúzsku (asi 600 000 ľudí), v Taliansku (asi 200 000 ľudí), vo Španielsku (asi 5 000 ľudí), a v Monaku.

Okcitánčina je úradný jazyk Katalánska (samospravny region vo Španielsku) od r. 2006).

Pôvod mena a alternatívne mená

Okcitánčina (oc. occitan vysl. [uʦi'ta], fr. occitan vysl. [oksi'tã], šp. occitano vysl. [ɔkθi'tano], it. occitano vysl. [oʧi'tano]) má meno podľa Dante Alighieriho lingua d'oc (jazyk oc). V knihe De vulgari eloquentia, Dante rozlišoval románske jazyky podla spôsobu afirmácie: oc znamená ano po okcitánsky, po taliansky je to si a po francúzsku, oui. Od latinskej lingua oc francúzska správa vytvorila v 14. storočiu adjektívum occitan (pôvodne v latinčine occitanus, occitana).

Provensalčina (oc. provençal, provençau vysl. [pruβen'sal], [pRuvɛn'saw], fr. provençal vysl. [pRovã'sal], šp. provenzal vysl. [proβen'θal], it. provenzale vysl. [proven'ʦale]) sa menuje podľa kraja Provensalsko. Po slovensky existujú provensalčina aj provensálčina.

Ďalšie mená:

• lenga lemosina (Limousin language, as the trobadors came mostly from that region - this naming had a specific extension in the Catalan-speaking area, in the València region, as llengua llemosina)
• roman (rímsky jazyk. Starí filológovia 19. storočia, ako Raynouard a Rochegude si mysleli, že znova objavili styky medzi jazykom trubadúrov a moderným jazykom, a príbuznosť s vulgárnou latinčinou)
• mondin (od Ramondin, adjektívum pre mesto Toulouse - grófi ktorého sa volali Raimond)
• gascon (starting with the accession to French throne by Henry IV of Bourbon)

Jednotný jazyk alebo okcitánske jazyky?

Existujú, v Provensalsku aj v Auvergne a v Gaskonsku, politicko-kulturné skupiny, ktoré obhajuju poňatie, že ide o samostatné jazyky: auvergnčina, bearnčina-gaskončina, provensalčina.

Nárečia

Okcitánské nárečia sa značne rôznia medzi sebou a delia sa na 3 skupiny:

• Severookcitánské nárečia : limousinské, auvergnské a vivaro-alpské
• Stredookcitánské nárečia : langedokské a provensalské
• Gaskonské nárečie

Abeceda a vyslovnost'

Okcitánčina používa rôzne systémy resp. normy s modifikovanou latinskou abecedou.

Rozdiely sú v používaní ostrého prízvuku (dĺžňa), tupého prízvuku, dvojbodky a cédille.

Malá Okcitánska abeceda (klasická norma):

a b c d e f g h i j l m n o p q r s t u v x z

Rozlišujeme:

• Samohlásky: a, e, i (ï), o, u (ü)
• Samohlásky s nepravidelnom prízvukom: á, à, é, è, í, ó, ò, ú.
• Dvojhlásky: ai, au, ei, eu, èi, èu, iu, ou, òu, uu
• Spoluhlásky: b, c, ch, d, f, g, h, j, l, m, n, nh, p, q, r, s, sh, t, th, v, x, z

Spoluhlásky k, w a samohláska y sa používajú len v slovách cudzieho pôvodu.

Gramatika

Okc. má veľmi bohatú konjugáciu.

Literatúra

• Trubadúrska poézia

Charakteristika jednou vetou: V 12. a 13. storočí, keď v severnom Francúzsku vyrastali gotické katedrály, vznikla na území starej Okcitánie, v dnešnom južnom Francúzsku, táto poézia lásky ako sily, ktorá človeka zušľachťuje; výnimočná je aj tým, že išlo o prvú veľkú poéziu písanú v ľudovom jazyku.

Životopisné údaje: Prvým a najznámejším básnikom – autorom trubadúrskej poézie bol Guillaum IX. - Viliam Akvitánsky. Bol tvorcom provensálskeho lyrizmu, výnimočnou, ale tiež výstrednou osobnosťou. Za to, že sa po druhý raz oženil, bol exkomunikovaný z cirkvi. Vo svojej poézii najskôr ospevoval vlastné ľúbostné dobrodružstvá, neskôr dostali jeho piesne mystický obsah. Práve od Viliama Akvitánskeho sa odvodzujú ďalšie generácie trubadúrov. Známymi trubadúrmi boli napríklad: Bernart de Ventadorn – syn vojaka a slúžky, ktorý začal písať pred rokom 1150. Ako profesionálny trubadúr ponavštevoval mnohé šľachtické dvory starej Okcitánie a ospieval mnohé panie. V roku 1154 sa zúčastnil aj na korunovaní anglického kráľa Henricha II. a Aliénory Akvitánskej, slávnej protektorky trubadúrov (vnučky prvého trubadúra, vojvodu Akvitánskeho). Spieval teda aj pre ňu a po návrate (ako o tom svedčia jeho básne) dlho smútil za „svojou“ kráľovnou. Jaufre Rudel patril do druhej generácie trubadúrov. O jeho živote sa veľa nevie, hoci sa zachovala jeho biografia. Historicky je nehodnoverná, umelecky však hodnotná a poetická. Obsahuje legendu, že Rudel sa zaľúbil do grófky z Tripolisu, o ktorej kráse a šľachetnosti sa dozvedal z rozprávania pútnikov. Za touto ďalekou láskou sa vybral za more, do Tripolisu sa dostal ako chorý, umierajúci muž a dokonal v náručí svojej milovanej panej. Tá dojatá toľkou láskou a z ľútosti nad jeho smrťou vstúpila do kláštora. Po ňom sa mnohí básnici – trubadúri i neskorší autori často vracali k dojímavej myšlienke Rudelovej cesty za láskou a smrťou. Bol pre nich veľkým inšpiračným zdrojom. Piere Vidal – bol synom kožušníka z Toulouse, ktorý sa poéziou vyšvihol až do šľachtického stavu. Písal približne v rokoch 1180 – 1205 a patrí do tretej generácie trubadúrov. V starých komentároch k básňam sa zachovali mená viacerých dám, ktoré ospevoval a tiež mnohé vtipné príhody z jeho života. Zachovalo sa 43 jeho básní. Vidalova poézia svedčí o tom, že to bol nielen tulák a bohém, ale hľadal aj nové cesty pre poéziu. Znalci trubadúrskej lyriky ho považujú za najmodernejšieho a „najčitateľnejšieho“. Charakteristickou črtou pre Vidala je spájanie lásky k panej s láskou k vlasti. Bertran de Born – písal nielen ľúbostné verše, bol tiež autorom celého radu politických básní. Bola to dramatická postava bojujúceho rytiera, pre ktorého „joy“ (radosť) z lásky bola rovnako vzrušujúca ako radosť z vojny. Predovšetkým bol však obdivovaným umelcom, ešte päťdesiat rokov po jeho smrti sa jeho básne odpisovali a spievali. Predstaviteľom poslednej – piatej generácie trubadúrov bol Piere Cardenal. Narodil sa v roku 1180 a za života jeho generácie došlo k prevratným politicko-spoločenským zmenám. Gróf z Toulouse si ho vybral za tajomníka, čoskoro však vypukla krutá vojna, keď na územie Okcitánie vpadli križiacke vojská. Po vojne sa už kurtoázna lyrika na báze ľúbostnej poézie ďalej nerozvíjala, ak ju zbrane celkom neumlčali, nadobudla novú tvár. Medzi klasikov trubadúrskej poézie patrí tiež Arnaut Daniel, pôvodom šľachtic, jedna z najvýraznejších básnických osobností – jeho verše sa vyznačovali pôvabnou a ľahkou hudobnosťou a dôkladnou prácou s jazykom. Predstavoval jeden zo smerov trubadúrskej poézie, ktorá sa v tom období (v druhej polovici 12. storočia) vnútorne diferencovala. Označuje sa aj ako „pozlátené verše“. Vyhľadával nové slová, vytváral ich, experimentoval s jazykom. Medzi významných autorov trubadúrskej poézie patrili tiež Guiraut Borneil, Sordello, Guiraut Riquier a ďalší. Za posledného z trubadúrov sa považuje Guiraut Riquier. Ak aj nebol posledným trubadúrom, bol posledným veľkým zjavom okcitánskej lyriky. Pochodil mnohé mestá, písal všetky druhy trubadúrskej lyriky, často to boli clivé, nostalgické básne, plné úzkosti. Medzi rokmi 1252 a 1294 napísal do 10 000 veršov a niektorí historici ho nazvali „nešťastným oneskorencom“.

1. úryvok: Les jarou slastne zmámený má lístie zas – a v šumení závodia s ním i vtáčkovia, keď vánok sladko zaveje: nech človek žiaľ svoj pochová a z túžob k šťastiu dospeje.

(Viliam Akvitánsky)

2. úryvok: Každý milý mal by chcieť slúžiť láske rád a hneď: Láska nie je hriešny pád, cnosťou je, čo krášli vzhľad, z dobrých zmetie i tú smeť a zlých pred zlom zháči, až ich preinačí; cudnosť v nej má prazáklad, veď kto chápe Lásku – ten dobro koná deň čo deň.

(Guilhem Montanhagol)

• viac k téme

O trubadúrskej poézii podrobnejšie:

V predchádzajúcom období vzdelaná Európa poznala len po latinsky písanú literatúru. Francúzski trubadúri ako prví vytvorili poéziu v ľudovom provensálskom jazyku a dali tým podnet aj básnikom iných národov, aby sa pokúsili o niečo podobné. Ich najväčším nasledovníkom sa stal taliansky básnik, predstaviteľ „sladkého nového štýlu“ Dante Alighieri, autor Božskej komédie. Literárna história uvádza, že trubadúrskych básnikov bolo približne 460 a ich tvorba sa viaže na obdobie rokov 1110 – 1260. Dozvuky trubadúrskej poézie však trvali dlhšie. Medzi básnikov patrili šľachtici, rytieri, veľmoži, dokonca i králi a niekoľkí pápeži, ale aj ľudia nízkeho pôvodu, mešťania i deti slúžok. Úroveň ich poézie bola tiež rôzna. Všetci však mali spoločnú základnej koncepciu – v centre ich pozornosti bola láska. Objavila sa už na začiatku u prvého trubadúra Guillauma IX. - vojvodu Akvitánskeho a tiahla sa trubadúrskou poéziou počas celých 150 rokov jej existencie. Išlo o lásku ako silu, ktorou sa človek stáva väčším, šľachetnejším, prostredníctvom nej dosahuje svoju vyššiu ľudskosť. Do služieb takto – humanizujúco chápanej lásky trubadúri vstupovali. Viliam Akvitánsky to vyjadril slovami: „srdcom vnútri sa osviežiť – telom obnoviť“. Niektorí literárni historici sa domnievajú, že prvým trubadúrom sa stal preto, lebo chcel svojím spôsobom konkurovať náboženskému reformátorovi, ktorý založil opátstvo, kde boli mnísi aj mníšky, ale celému opátstvu vládli mníšky, ich predstavená - abatiša. Bol tam uplatnený ženský princíp. Viliam akoby s týmto reformátorom súperil, začal písať ľúbostnú poéziu, v ktorej sa objavuje svetská mystika. Preniesol náboženskú mystiku a vyjadrenie lásky k bohu na vyjadrenie lásky k žene ako k ideálu. Trubadúrska poézia mala však aj vysokú estetickú hodnotu. Neboli to improvizátori, vyhrávajúci na jednej strune svoje monotónne ľúbostné spevy. Ich lýra bola mnohostrunná a piesne boli zvyčajne výsledkom rafinovaného slovesného umenia, hľadania najdelikátnejších slovných harmónií. Je to poézia prísnych foriem, prísnej kompozície. Od trubadúrov je potrebné odlíšiť „žonglérov“. Žongléri neboli autormi, len šíriteľmi – interpretmi trubadúrskych piesní. Práve ich zásluhou sa však trubadúrske umenie a posolstvo dvornej lásky rozšírilo po celom kontinente. Trubadúrske umenie tvorilo celú jednu epochu, ktorá predchádzala európskej renesancii a európskemu humanizmu. K myšlienkam renesancie a humanizmu sa priblížili cez myšlienky „zdôstojnenia“ ženy, cez oslavu a chválu ženy. (J. Felix) Mnohé trubadúrske básne doteraz nestratili na svojej hodnote, ani na aktuálnosti a inšpirujú sa nimi aj dnešní básnici.

3. úryvok: Všetkému, čo duch môj spraví, ona bude pôvodkyňa. Či ma k šťastiu nepohýňa? Vďaka jej som básnik pravý! Z krás jej tela môže prúd pekných piesní neplynúť, keď len o nich dumám stále?

(Piere Vidal)

4. úryvok: Kto iný by mi dušu hrial než táto láska ďaleká? Nie ani ošiaľ nad ošiaľ, nie zblízka ani zďaleka! Má toľko vnád a krásnych vlôh, že v saracénskych žalároch rád budem pri nej tráviť čas!

Boh, čo mu patrí chvála chvál i moja láska ďaleká – kiež by mi raz už uzrieť dal tú moju lásku z ďaleka. Tam v záhradách jas očú dvoch mi každý kút a každý roh prečarí v palác samých krás.

(Jaufre Rudel)

5. úryvok: Môžem chodiť zoblečený do posledných nití, severák ma darmo plieni, keď ma láska štíti. No len blázon zjaviť mieni svoje intimity. Preto vždy sa skrývam v tieni, keď ma túžba schytí: tú krásnu, čo mám rád, poprosiť o pohľad – ktorý nedám za poklad v hradbách Pisy skrytý.

(Bernart de Ventadorn)

6. úryvok: Tak rád mám hravý jarný čas, čo privolá i list i kvet a som tak rád, keď čujem hlas rozhlaholených vtákov znieť, až hučí háj i stráne; a blaží ma, keď vidím pláň a na nej šiator, s šiatrom stan; a srdce priam mi planie, keď rytierom sa leskne zbraň a šíkmi v zbroji kvitne stráň.

A radosť mám z tej skazy skáz, keď prchá ľud i s množstvom čried a zajasám, keď vidím zas za hliadkami hneď voj sa skvieť; a rád som zvrchovane, keď vidím hrad a hnať sa naň udatný voj jak uragán, čo k priekopám si stane a diery väčšie od tých brán otvára v hradbách dokorán.

(Bertran de Born)

7. úryvok: Tej sily niet, čo jej by zbránila, aby som pre ňu všetkého sa vzdal; z nej viala smrť i radosť spanilá, prv neviem, ktorá – keď som pred ňou stál. Jej oči hneď mi nepriniesli žiaľ – no potom ma tak sladko zranila; ľúbostnú túžbu v srdce vyryla a táto rana je v ňom doposiaľ.

Tá veľká rana stále narastá a žiaden lekár nemá na ňu masť! Veď len ak by jej dotkla sa raz tá, čo do srdca mi vyslala tú strasť; smrteľná rana mohla by sa zrásť – a to je všetko, čo chcem od šťastia! No sotva hrot sa vyňať späť zas dá, keď v srdci tkvie tá najostrejšia časť.

(Thibaut de Champagne) >> chyba: ten pisal po starofrancusky, nie po staroprovensalsky

8. úryvok: Nemám dosť vlôh, by som vám podal zvesť, koľko má cti a dobra moja pani: nemožno viac ho pridať štedrej dlani; nuž, z akých chvál jej veniec môžem spliesť? Je pre mňa česť, ak spanilý jej brost nocou i dňom smiem chváliť na výsosť, veď žiaden hriech ma dotiaľ neobkľúči, kým v duši mi jej sladké meno zvučí.

(Guiraut Riquier)

Básne z francúzštiny preložil Viliam Turčány.

Myšlienky: „Spievam pre spev a ľúbim ťa, aby som spieval o tajomstve, v ktorom ma láska tvorí a oddáva sa...“ (P. Eluard – inšpirácia trubadúrskou poéziou)

„Zaujímavé a pozoruhodné: pre verš a pravdu mal starý provensálsky jazyk jediné slovo: vers. Možno práve to tvorí hrot tejto poézie, hrot jej goticky lomeného oblúka.“ (J. Felix)

„Ústredné pojmy, okolo ktorých sa krúti poézia trubadúrov sú: pravá rýdza ušľachtilá láska a radosť z lásky. Pravá rýdza ušľachtilá láska znamená práve lásku nenaplnenú, znamená lásku ako túžbu. Láska, chápaná ako túžba zabezpečuje večnosť lásky a cudnosť zabezpečuje večnosť túžby. Tu sa stretáva dvorná trubadúrska poézia s poéziou arabských náboženských mystikov z 9. storočia. Radosť z lásky je iba navonok radosť a rozkoš, ale v podstate ide o exaltáciu lásky, jej velebenie, ľúbostné vytrženie. Znamená umárať sa láskou a umrieť v službách panej. A to je zasa styčný bod s arabskými lyrikmi. (M. Jurovská)

„Dvorná – kurtoázna láska bola modelom správania sa, mravov a štýlom žitia. Zrodila sa na juhu Francúzska práve vtedy, keď vrcholila revolúcia západnej psychiky. Keď žena bola zrazu povýšená nad muža a stala sa jeho nostalgickým ideálom. Teda zrodila sa v súvislosti s kultom ženy, povýšenej na duchovný princíp. Je to 12. storočie, keď sa vlastne formuje duša západu a definitívne sa ustaľujú črty jeho kultúry...“ (M. Jurovská)

„Velebili mimomanželskú lásku, lebo v ich ponímaní manželstvo znamená iba spojenie tiel, dohovorený akt spečatený prísahou, vysmievali sa, že je to smilnenie potvrdené prísahou pred oltárom, kým láska „amor“ v poňatí dvornom a trubadúrskom ako vrcholný eros – erotika znamená povznesenie ľudskej duše v žiarivej jednote, presahujúcej akúkoľvek možnú lásku v pozemskom živote. Čiže je tu ten presah k nedosiahnuteľnému...“ (M. Jurovská)

„Krásne umenie trubadúrske síce s Riquierom umieralo, no presne v tom čase priamo z koreňov celej trubadúrskej poézie vyrastalo a rozvíjalo sa umenie „sladkého nového štýlu“. (J. Felix)

• [http://www.slovakradio.sk/devin/autor/index.php?page=../dictionary&genre=trubadur

Externé odkazy

• Okcitánsky thesaurus
• Jazykový korektor okcitánskeho jazyka - pre Firefox
• Jazykový korektor okcitánskeho jazyka - pre OpenOffice
• Prekladový slovník (katalánčina)
• Ďalší prekladový slovník (angličtina)
• Ďalší prekladový slovník (angličtina)