Uzavreté mesto

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vstupná kontrola pri uzavretom meste Seversk
Vstupná kontrola pri uzavretom meste Železnogorsk

Uzavreté mesto je sídlo s obmedzeniami pobytu a cestovania v ZSSR a niektorých jeho nástupníckych krajín. V dnešnom Rusku sú takéto mestá oficiálne nazvané "uzavreté administratívno-teritoriálne formácie" (закрытые административно-территориальные образования, zakrytje administrativno-territoriaľnje obrazovanija, ZATO).

História[upraviť | upraviť zdroj]

Uzavreté mestá boli zakladané od konca 50. rokov 20. storočia pod eufemistickými menami "poštových schránok", pretože pošta sa do nich posielala cez poštové schránky v iných mestách. Spadali do dvoch odlišných kategórií. Do prvej patrili mestá s citlivými vojenskými, priemyselnými alebo vedeckými zariadeniami, ako napríklad zbrojovky alebo jadrové výskumné centrá. Príkladmi sú moderné mestá ako Ozjorsk v Čeľabinskej oblasti (Čeľabinsk-65) so závodmi na výrobu plutónia, a Sillamäe, kde sa nachádza závod na obohacovanie uránu. Sem nemali prístup ani Sovietski občania, ak nemali špeciálne povolenia. Niektoré mestá však boli uzavreté len pre cudzincov. Medzi ne patria Perm, centrum sovietskej výroby tankov, a Vladivostok, základňa sovietskej tichomorskej flotily.

Druhá kategória obsahuje pohraničné mestá a niektoré hraničné oblasti ako Kaliningrad, ktoré boli uzavreté z bezpečnostných dôvodov. Podobné uzavreté oblasti sa nachádzali v celom Sovietskom bloku: pásmo okolo vnútornej nemeckej hranice, či hranica medzi Západným Nemeckom a Československom. Pre vstup do týchto oblastí sa taktiež vyžadovali špeciálne povolenia.

Umiestnenie miest z prvej kategórie bolo vybrané pre ich geografické vlastnosti. Často boli zakladané vo vzdialených miestach situovaných hlboko na Urale a na Sibíri, mimo dosahu nepriateľských bombardérov. Boli stavané blízko veľkých riek alebo jazier, z ktorých voda bola potrebná pre ťažký priemysel alebo jadrové zariadenia. Jestvujúce civilné sídla v blízkosti boli často použité ako zdroj pracovnej sily potrebnej pre výstavbu. Hoci uzatvorené mestá pôvodne vznikli ako dočasné opatrenie, prakticky tieto mestá žili vlastným životom a stali sa jedným z rysov Sovietskeho systému.[1]

Pohyb z a do týchto miest bol prísne strážený. Cudzincom bol vstup zakázaný a miestni obyvatelia boli pod prísnym dohľadom. Museli mať špeciálne povolenia na výjazd a vjazd do týchto miest, a hocikto hľadajúci ubytovanie musel podstúpiť previerky NKVD a jeho následníckych organizácií. Niektoré mestá boli obohnané vysokými plotmi a ozbrojenými strážami.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Politika uzavretých miest sa zmenila koncom 90. rokov 20. storočia. Niektoré mestá ako napríklad Perm boli otvorené ešte pred rozpadom ZSSR; ostatné ako Kaliningrad a Vladivostok, ostali uzavreté až do roku 1993. Prijatím novej ústavy v roku 1993 urýchlilo významné reformy postavenia uzavretých miest, ktoré boli premenované na "uzavreté administratívno-teritoriálne formácie" (alebo ZATO, podľa ruskej skratky). Všetky tieto subjekty majú status mestských okruhov, ako to určuje federálny zákon.

Rusko[upraviť | upraviť zdroj]

V Rusku je momentálne 42 verejne uznaných uzavretých miest s celkovou populáciou okolo 1.5 milióna. 75% je spravovaných ministerstvom obrany a zvyšok Ruskou federálnou agentúrou pre atómovú energiu, predtým známou ako Ministerstvo pre atómovú energiu (Minatom).[2] Odhaduje sa, že existuje ďalších 15 uzatvorených miest, avšak ich mená a polohy neboli zverejnené Ruskou vládou .[3]

Zoznam ZATO v Ruskej federácii:

Niektoré z nich sú otvorené zahraničným investíciam, ale cudzinci môžu vstúpiť len s povolením. Príkladom je Nuclear Cities Initiative (NCI - Iniciatíva jadrových miest), spoločný projekt amerického úradu jadrovej bezpečnosti and Minatomu, ktorý čiastočne zahŕňa mestá Sarov, Snežinsk, and Železnogorsk.

Počet uzavretých miest sa výrazne znížil od 90. rokov. Avšak, 30. októbra 2001, bolo cudzincom (s výnimkou bieloruských občanov) zakázané vstupovať do niektorých severných miest: Noriľsk, Talnach, Kajerkan, Dudinka a Igarka. Ruskí občania taktiež musia mať cestovné povolenia.

Kazachstan[upraviť | upraviť zdroj]

V Kazachstane sú tri zavreté mestá pod správou Ruska. Sú to Bajkonur (predtým Leninsk), mesto postavené pre obsluhu kozmodrómu Bajkonur, mestečko Kurčatov pri Semipalatinskej testovacej oblasti a Priozersk, ktorý je administratívnym centrom testovacej oblasti antibalistických rakiet Sary Šagan.

Uzbekistan[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalé:

  • Kantubek (Araľsk-7) - do roku 1992, poľné výskumné laboratórium, ktoré vykonávalo testovanie biologických zbraní.

Kirgizsko[upraviť | upraviť zdroj]

Existujúce:

  • Kara-Balta - 338. uzlové spojenie ruského námorníctva

Bývalé:

Tadžikistan[upraviť | upraviť zdroj]

Existujúce:

Bývalé:

Lotyšsko[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalé:

Ukrajina[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasné:

Bývalé:

Estónsko[upraviť | upraviť zdroj]

V Estónsku sa nachádzali dve ZATO:

Bielorusko[upraviť | upraviť zdroj]

Existujúce:

  • Ganceviči — systém predčasného varovania — Volga a 43. komunikačné centrum ruského námorníctva

Bývalé:

Azerbajdžan[upraviť | upraviť zdroj]

Existujúce:

  • Gabalinsk — systém predčasného varovania — Darjal (v prevádzke)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Victor Zaslavsky, "Ethnic group divided: social stratification and nationality policy in the Soviet Union", p.224 in Peter Joseph Potichnyj, The Soviet Union: Party and Society, Cambridge University Press, 1988. ISBN 0521344603
  2. Nadežda Kutepova & Olga Cepilova, "Krátka história ZATO", str. 148-149 v Cultures of Contamination, Volume 14: Legacies of Pollution in Russia and the US (Research in Social Problems and Public Policy), eds. Michael Edelstein, Maria Tysiachniouk, Lyudmila V. Smirnova. JAI Press, 2007. ISBN 0762313714
  3. Greg Kaser, "Motivation and Redirection: Rationale and Achievements in the Russian Closed Nuclear Cities", p. 3 in Countering Nuclear and Radiological Terrorism, eds. David J. Diamond, Samuel Apikyan, Greg Kaser. Springer, 2006. ISBN 1402048971

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]