Váhikum

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Geológia Západných Karpát
Váhikum
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu

Oravikum · Váhikum · Peripieninský lineament · Tatrikum · Subtatranské príkrovy · Čertovická línia · Fatrikum · Veporikum · Lubenícko-margecianska línia · Gemerikum · Hronikum · Rožňavská línia · Silicikum · Meliatikum · Turnaikum · Bükkikum · Transdanubikum· Zemplinikum

Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Váhikum je predpokladaná tektonická jednotka Západných Karpát, ktorá by mala byť analógiou alpského južného penninika, teda dnes zaniknutý priestor pokračovania alpského Piemontsko-ligurského oceánu, ktorý je v Karpatoch označovaný ako Váhický oceán. Tento priestor sa podľa niektorých predstáv v období od strednej jury (bajok) po koniec kriedy mohol nachádzať medzi oravikom a severným okrajom tatrika. V priebehu kriedy až paleogénu bola jeho oceánska (alebo stenčená kontinentálna) kôra subdukovaná a neskôr bol prekrytá násunom tatrika[1].

História výskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Prítomnosť penninika i jeho predpokladaný výskyt na rozhraní externíd a interníd predpokladal Dimitrij Andrusov už v roku 1960. Termín váhikum je odvodený od rieky Váh, zaviedol ho vo svojich prácach v rokoch 1980 a 1981 Michal Maheľ, na základe analógie s Alpami[2].

V roku 1982 boli v severnej časti Považského Inovca identifikované prvé výskyty vrchnokriedových vápnitých bridlíc[3]. Tieto horniny pokladali za súčasť klapskej jednotky[1]. Po náleze jurských olistolitov rádiolaritov niektorí autori predpokladali existenciu kontinuitného jurského až vrchnokriedového vrstevného sledu, ktorý označili belická jednotka a považovali ich za súčasť váhika[4].

Neskoršie výskumy názory predošlých nepotvrdili a príslušnosť týchto hornín k váhiku spochybnili[5][6]. Neistota samotnej správnej definície váhika spôsobuje, že niektorí autori horninové celky označované za váhikum štruktúrne zaraďujú do infratatrika[7], teda k vonkajšej časti tatrika, ktorá mala byť priľahlá k váhickému oceánu.

Existencia váhika ako oceánskej domény v súčasnosti je spochybňovaná, aj keď nie je vylúčená jeho existencia niekoľko kilometrov pod horninami externej časti tatrika (infratatrika). Diskutabilná zostáva aj otázka príslušnosti ďalších jednotiek považovanými rôznymi autormi za súčasť váhika.

Stavba a členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Za možné zvyšky váhika sú považované predovšetkým zachované fragmenty belickej jednotky v Považskom Inovci a to v jeho severnom (medzi Selcom a Mníchovou Lehotou) tak i južnom bloku (severne od Hlohovca). Tvoria ich slabometamorfované usadené horniny. Najstaršie z nich sú olistolity rádiolaritov vrchnej jury (malm), ktoré podľa niektorých interpretácií skĺzli do spodnokriedových kremitých bridlíc a vrchnokriedového (senón) flyšu (hornobelické súvrstvie)[8]. Výrazne hlbokovodný pôvod týchto hornín[9] je však kontrastný s prítomnosťou iného materiálu zo zlepencov, obsahujúcich aj klasty okolitého kryštalinika (hlavne svorov).

Analogické štruktúrne postavenie kryštalinika a mezozoika sú pozorované i v Malých Karpatoch (borinská jednotka) a Malej Fatre (kozolská jednotka). Z nich len borinská jednotka má svoj ekvivalent v penniniku Východných Álp. Na základe štúdia vrtov iňačovsko-kričevskej jednotky sa predpokladá váhikum aj v oblasti Panónskej panvy. Iňačovsko-kričevská jednotka tvorí predterciérne podložie Panónskej panvy na východnom Slovensku a západnej Ukrajine. Tvoria ju slabometamorfované triasové karbonáty, kremenné bridlice a ďalšie typu bündnerských bridlíc, na ktoré nasadá paleogénny flyš, miestami so serpentinitmi[10]. Za možnú súčasť váhika tiež niektorí považujú surovínsku jednotku na Myjavskej pahorkatine.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Maheľ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  2. Maheľ, M., 1981: Island character of Klippen Belt: Vahicum - continuation of Southern Penninicum in West Carpathians. Geologický zborník - Geologica Carpathica, 32, 3, s. 293-305
  3. Kullmanová, A., Gašpariková, V., 1982: Vrchnokriedové sedimenty v severnej časti pohoria Považský Inovec. Geologické práce, Správy 78, s. 85 - 95
  4. Plašienka, D., Marschalko, R., Soták, J., Peterčáková, M., Uher, P., 1994: Pôvod a štruktúrna pozícia vrchnokriedových sedimentov v severnej časti Považského Inovca. Prvá časť: Litostratigrafia a sedimentológia. Mineralia Slovaca, 26, s. 311 - 334
  5. Pristaš, J. (Editor), Elečko, M., Maglay, J., Fordinál, K., Šimon, L., Gross, P., Polák, M., Havrila, M., Ivanička, J., Határ, J., Vozár, J., Tkáčová, H., Tkáč, J., Liščák, P., Jánová, V., Švasta, J., Remšík, A., Žáková, E., Töröková, I., 2000: Vysvetlivky ku geologickej mape Podunajskej nížiny – Nitrianskej pahorkatiny 1:50 000. Bratislava, Štátny geologický ústav D. Štúra, 250 s.
  6. Rakús, M., Hók, J., 2005: Manínska a klapská jednotka - litostratigrafická náplň, tektonické zaradenie, paleogeografická pozícia a vzťah k váhiku. Mineralia Slovaca, 37, s. 9-26
  7. Putiš, M., Sulák, M., Gawlick, H.J., Bojar, A.V., 2006: Infratatrikum Považského Inovca (Západné Karpaty) – geodynamická evolúcia kontinentálneho svahu v susedstve oceánskeho penninika. Mineralia Slovaca, 38, s. 7 - 28
  8. Plašienka, D. 1999: Tektochronológia a paleotektonický model jursko-kriedového vývoja centrálnych Západných Karpát. Veda, 125 s.
  9. Méres, Š., Plašienka, D., 2009: Pelagické sedimenty lazianskeho súvrstvia: relikt vrchnej časti oceánskej kôry z akrečnej prizmy aktívneho kontinentálneho okraja (belická jednotka, Považský Inovec, Západné Karpaty). in Spoločný kongres Slovenskej a Českej geologickej spoločnosti. ŠGÚDŠ, Bratislava, s. 127-128
  10. Plašienka, D., Grecula, P., Putiš, M., Kováč, M. a Hovorka, D., 1997: Evolution and structure of the Western Carpathians: an overview. Mineralia Slovaca - Monograph, s. 1 – 24