Valaliky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°38′32″S 21°17′31″V / 48.6423°S 21.2919°V / 48.6423; 21.2919
Valaliky
obec
Valaliky municipal office.JPG
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický kraj
Okres Košice-okolie
Región Abov
Nadmorská výška 190 m n. m.
Súradnice 48°38′32″S 21°17′31″V / 48.6423°S 21.2919°V / 48.6423; 21.2919
Rozloha 8,63 km² (863 ha) [1]
Obyvateľstvo 4 246 (31. 12. 2013) [2]
Hustota 492 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1961
Starosta Štefan Petrík[3] (KDH, SDKÚ-DS, NOVA)
PSČ 044 13
ŠÚJ 522139
EČV KS
Tel. predvoľba +421-55
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Wikimedia Commons: Valaliky
Štatistika: MOŠ/MIS
Webová stránka: valaliky.sk
Freemap.sk: mapa
Portal.svg Slovenský portál

Valalikyobec na Slovensku a druhá najväčšia obec v okrese Košice-okolie.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Časti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Valaliky: časti

  • Buzice (maď. Búzafalva)
  • Bernátovce (v minulosti Bernatovce, maď. Bernátfalva)
  • Všechsvätých (v minulosti Košický Micent, maď. Kassamindszent, Mindszent, Koksómindszent)
  • Košťany (maď. Csontosfalva)

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1248, keď sa pri opise hraníc zeme Zebus (Nižných Šebastoviec) uvádza, že na východnej strane susedila táto zem s územím dnešných Valalík, v 13. a 14. storočí nazývaným ako zem Kokšov. Samotná listina sa zachovala iba v odpise Spišskej Kapituly z roku 1366.

Rozdelenie zeme Kokšov na päť samostatných dedín (včítane Kokšov-Bakše), ku ktorému došlo (najneskôr) v roku 1427, trvalo až do roku 1960, kedy sa dediny Buzice, Bernátovce, Všechsvätých a Košťany opäť spojili do jednej obce, avšak už nie s názvom Kokšov, ale Valaliky, preto sa na ich vývoj pozrieme oddelene.

Buzice

Do začiatku 15. storočia boli súčasťou Kokšova. V portálnom súpise z r. 1427 sa uvádzajú ako Buzapeterfalua a v tom čase patrili Petrovi Buzovi, podľa ktorého dostala dedina aj nový názov. Už v r. 1370 sa uvádza istý Juraj z Kokšova zvaný Buza a ide bezpochyby o predka uvedeného Petra Buzu. Keď na začiatku 15. st. vzniká názov Buzafalva, bolo už územie pôvodného Kokšova a jeho okolia v značnej miere pomaďarčené a preto aj názov podľa osobného mena Buza vzniká už v maďarskej podobe, teda s koncovkou -falva. Názor, že osobné meno Buza súvisí s maďarským obecným názvom búza (pšenica) je nesprávny. Dá sa veľmi ľahko dokázať, že meno Buza (Búza, Búz, Buzo, Buzek, Buzko) je slovanského pôvodu. V konskripcii cirkví a fár v Abovskej stolici z r. 1746 sa uvádza o Buziciach, Bernátovciach a Košťanoch, že ľud je dvoch rečí (slovenskej a maďarskej), ale že ľud slovenskej reči prevažuje. V lexikóne z roku 1773 sa zasa uvádza o týchto troch dedinách, že v Bernátovciach a Košťanoch prevláda už slovenská reč, kým v Buziciach ešte reč maďarská. Elek Fényes v roku 1851 uvádza však Buzice (Búzafalva) ako slovenskú dedinu. Zaujímavosťou je, že terajší slovenský názov Buzice bol dedine v roku 1919 pridelený omylom podľa chybného zaznačenia v Niederleho národopisnej mape z r. 1903, keď v minulosti tento názov patril dnešnej dedine Buzica (predtým Buzita) v okrese Moldava.

Bernátovce

Do konca 14. storočia boli súčasťou Kokšova. Roku 1406 vystupujú pod zvláštnym názvom Felswkaxo, Felsukaxo a Felswkaxow, teda Felsô Kaksó - čiže Vyšný Kokšov. Z listiny z r. 1406 sa dozvedáme, že držiteľom Vyšného Kokšova je Ladislav, ktorý sa spomína ako majiteľ aj v portálnom súpise z r. 1427. Ladislav patrí k pôvodným kokšovským zemanom. Dedina má do polovice 15. st. názov Felsew Kaxomenthzenth. V polovici 15. st. je majiteľom Bernard, podľa ktorého táto dedina dostáva v druhej polovici 15. st. nový názov Bernaldfalva, a potom neskôr Bernátfalva.

Všechsvätých

Rímskokatolícky kostol v časti Všechsvätých

Boli jadrom a strediskom pôvodného Kokšova. V roku 1427 dedina patrila tamojším zemanom (podľa Vargu Belzseiovcom a Fiiziovcoml a mala najviac obyvateľov. Keďže Kokšov sa už v 14. storočí silne pomaďarčoval, jeho nový názov pre novovytvárajúcu sa dedinu Všechsvätých už vzniká v maďarskom jazyku ako Mindszent. V druhej polovici 16. st. a v 17. st. väčšina jej obyvateľov bola maďarskej národnosti reformovaného náboženstva, ktorí do r. 1695 užívali katolícky kostol. Turecké vpády a stavovské povstania spôsobili vyľudnenie obce. Od 18. st. sa dedina Všechsvätých začala poslovenčovať, ale Slováci preberajú madarský názov. Roku 1746 je dedina Všechsvätých slovenskou dedinou a aj lexikon z r. 1773 uvádza, že sa tam rozpráva prevažne slovensky. Po r. 1918 vzniká slovenský názov Všechsvätých.

Koštany

V r. 1427 bol držiteľom Koštian Bartolomej zvaný Čontoš (dictus Chonthus de Mizla), ktorý bol v r. 1410 kastelánom na Trebišovskom hrade a ktorý už v r. 1403 dostal spolu s Petrom, synom Baláža de Ronwa, od kráľa Žigmunda dedinu Luhyňa v Zemplínskej stolici. Na základe Žigmundovej donácie tento Bartolomej zvaný Čontoš dostal v r. 1418 do držby aj Nižný Kokšov, dnešné Košťany. Táto dedina sa v r. 1418, 1435 a v r. 1462 uvádza už ako Also Koxo alias Chonthosfalwa. Postupne sa pre túto dedinu ujíma len názov Csontosfalva. Od roku 1673 obec patrila košickému semináru. Podľa súpisu v r. 1720 boli v Košťanoch (Csontosfalva) tri sedliacke poddanské rodiny, ktoré mali slovenské mená. Aj podľa lexikonu z r. 1773 sa tam rozprávalo prevažne slovensky. V 18. st. už to bola slovenská dedina, ale s prevzatým maďarským názvom. Slovenský názov Košťany bol zavedený podľa NiederIeho v r. 1919 ako preklad madarského názvu.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodné obyvateľstvo obce Valaliky z troch štvrtín tvoria bývalí deputátnici, ktorí sa v minulosti do obce prisťahovali z rôznych stolíc východného a čiastočne aj stredného Slovenska. Okrem obdobia reformácie vždy prevládali rímskokatolíci. V období rokov 1800 až 1900 žilo v našich obciach v priemere až 200 Židov.

Hlavným zamestnaním obyvateľstva v minulosti bolo roľníctvo a chov dobytka. Boli medzi nimi úradníci, remeselníci, voliari, kočiši, bačovia, pastieri, valasi, deputátnici, nádenníci, pomocní robotníci a sluhovia.

Po roku 1918 nenastali výrazné revolučné zmeny v zamestnaní obyvateľstva oproti minulému obdobiu. Počas hospodárskej krízy veľmi stúpla nezamestnanosť, čo mnohých obyvateľov donútilo vysťahovať sa za prácou do zahraničia.

V rokoch 1945 - 1960 boli obyvatelia našich obcí postupne zbavení pôdy a neostávalo im nič iné ako sa zamestnať, či už v poľnohospodárstve, alebo v priemysle. Po vytvorení "socialistickej" dediny v roku 1960 všetci obyvatelia obce v produktívnom veku už pracovali buď ako robotníci, alebo zamestnanci v rôznych oblastiach socialistického hospodárstva, alebo priemyslu a spôsob života obyvateľov sa v ničom nelíšil od spôsobu života v meste. Ani dnes sa veľmi nelíši, aj keď badať snahu, aby dedine bolo prinavrátené jej pôvodné poslanie.

V rokoch 1800 až 1930 žilo v našich obciach spolu v priemere okolo 1200 obyvateľov. Po roku 1930 začal počet obyvateľov prudko narastať. Po zlúčení obcí v roku 1961 mala obec Valaliky okolo 2300 obyvateľov.

Štatistika demografického vývoja obyvateľov obce Valaliky

Počet obyvateľov obce Valaliky
  • Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006
  • Počet obyvateľov 3670 3697 3787 3815 3840 3891 3900
Prirodzený prírastok
  • Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006
  • Narodení 45 45 56 48 48 49 48
  • Zomrelí 29 26 28 28 38 28 35
  • Prirodzený prírastok 16 19 28 20 10 21 13
Migrácia obyvateľstva
  • Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006
  • Prisťahovaní 41 47 75 90 86 68 52
  • Odsťahovaní 67 55 35 65 64 78 68
  • Migračné saldo -26 -8 40 25 22 -10 -16
Počet sobášov a rozvodov
  • Rok 2000 2001 2002 2003 2004 2005 2006
  • Počet sobášov 25 3 21 27 20 21 34
  • Počet rozvodov 8 8 5 7 14 5 17
Prehľad počtu nezamestnaných
  • Rok k 1.3. k 30.6 31.12
  • 2003 488 424 408
  • 2004 466 405 371
  • 2005 362 334 346
  • 2006 347 321 271

Partnerské obce[upraviť | upraviť zdroj]

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Súbor vznikol na podnet vtedajšieho riaditeľa ZUŠ Vincenta Svata (za pomoci Vincenta Poláka a Jána Hanzesa) s názvom Rozlet v roku 1989.

  • Folklórna skupina Valaličanka.

Folklórna ženská spevácka skupina vznikla v roku 1970 na podnet vtedajšej riaditeľky Materskej školy Všechsvätých pani Margity Sviatkovej.

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

V obci úspešne pôsobí Stolnotenisový oddiel Valaliky ktorý vedie pán Imrich Svat [4]

Osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Významné osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

František Mišenko Narodil sa 4. 10. 1884 v Sabinove, v rímskokatolíckej rodine. Mal troch súrodencov, jedného brata a dve sestry. Navštevoval a ukončil učiteľský ústav v Temešvári. Prvým jeho pôsobiskom boli Sokoľany pri Haniske, potom od roku 1906 susedná obec Krásna nad Hornádom, kde pôsobil 21 rokov. Do obce Všechsvätých prišiel ako učiteľ - správca dňa 1. 9. 1927, kde na cirkevnej škole vyučoval až do odchodu na dôchodok v roku 1945. Býval najprv v učiteľskom byte vo Všechsvätých, neskôr so ženou Gizelou a sestrou Emou vo vlastnom dome v Bernátovciach (dnes dom na Hlavnej ulici č.73). Prísne dbal na životosprávu. Zomrel 26. 7. 1979 ako 95 ročný. Pochovaný je na cintoríne v Bernátovciach.

Ján Timko Narodil sa 15. 2. 1906 v Orlove, okres Sabinov. Ukončil 4 triedy Ľudovej školy, 4 triedy bývalej Meštianskej školy, 4 ročníky Učiteľského ústavu s maturitou a 4 roky Pravoslávnej teológie v Juhoslávii. Ako učiteľ pôsobil vo Veľkom Suléne, na bývalej Podkarpatskej Rusi, vo Vojnatine a v Sobranciach. Od 1.9. 1946 do 30. 6. 1962 bol riaditeľom Národnej školy v Buziciach - Bernátovciach, potom až do odchodu na dôchodok v roku 1970 zástupcom riaditeľa na ZDŠ vo Valalikoch. Až do svojej smrti býval spolu s manželkou v učiteľskom byte v Buziciach - Bernátovciach. Zomrel dňa 5. 11. 1975 a je pochovaný na cintoríne v Bernátovciach. Okrem učiteľského povolania sa všestranne zapájal do života v obci, či už na poli kultúrnom, alebo politickom. Bol to svojrázny človek. Na jednej strane oddane budoval socializmus, no na druhej ho často bez zábran tvrdo kritizoval. Mal rázne a energetické vystupovanie, ktorým si získal rešpekt. Dlhé roky bol kronikárom obce Buzice, obce Bernátovce a neskôr obce Valaliky.

Elemír Nickel Narodil sa 7. júla 1924 v Budimíri. Mal troch súrodencov, dvoch bratov a jednu sestru. Sestra vstúpila do rádu alžbetíniek a prijala rehoľné meno Terézia. Vysvätený za kňaza bol 23. decembra 1950 v Trnave. Ako kaplán pôsobil v roku 1951 v Trebišove, v roku 1952 v Košických Olšanoch a v Haniske. V našej farnosti začal pôsobiť od 1. novembra 1952 do roku 1998. K jeho veľkým zásluhám patrí, že udržiaval vo farnosti vysokú návštevnosť kostola a pristupovania k svätému prijímaniu. Počas jeho pôsobenia bol v roku 1953 dokončený a posvätený nový filiálny kostol v Kokšov - Bakši, v roku 1954 bola opravená stará fara, niekoľkokrát bol opravovaný a modernizovaný farský kostol i filiálne kostoly, v roku 1970 bola postavená nová fara, ale najmä v rokoch 1992 až 1997 bol nákladom takmer 10 miliónov Sk postavený nový kostol vo filiálke v Geči. Vychoval štyroch kňazov, jedného trvalého diakona, do ženskej rehole vstúpilo šesť dievčat. Po celé dlho desaťročia obetavo slúžil svojim veriacim.

Michal Demeczky, prof. Narodil sa 5. 5. 1855 v Bernátovciach, zomrel 15. 12. 1920 v Budapešti. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Manželka Irma, rodená Volfová, bola maliarkou a dcérou maďarského jazykovedca G. Volfa. Študoval na gymnáziu v Košiciach a na univerzite a technike v Budapešti. V roku 1877 získal titul PhDr. v roku 1893 sa stal docentom a v roku 1912 univerzitným profesorom. Od roku 1877 absolvoval študijné pobyty na univeritách v Berlíne, Paríži a v Jene. V roku 1907 bol pracovníkom Ministerstva kultúry a školstva. Bol členom skupiny matematikom, ktorí sa ako prví v Uhorsku sústavnejšie venovali teórii čísiel. Rodina Demeczky sa do Abovskej stolice presťahovala zo Sedmohradska na konci 17 stor. Svoj šľachtický pôvod Michal Demeczky preukázal na stoličnom zasadaní v roku 1699. Na dôkaznej listine boli zaznačení jeho dvaja predkovia, otec Andrej a starý otec Pavol. Sobášom s Barborou Péderi sa Michal Demeczky v r. 1688 - 88 stal majiteľom majerov v Nižnom a Vyšnom Fuzi.

Anton Dióssy, JUDr. Narodil sa 28. 10. 1877. Pochádzal zo starého zemianskeho rodu. V roku 1634 cisár Ferdinand II výsadnou listinou, vydanou v Šoproni 19. decembra, oddaroval zemianskym erbom jeho predkov Michala Dióssyho, ako aj jeho otca Imricha, syna Františka a súrodencov Tomáša, Jána, Alžbetu. K vyhláseniu rodinného erbu a k jeho odovzdaniu došlo v Gonzi dňa 14. apríla 1635. Hlavný nositeľ erbu, zostarlý Michal Dióssy, získal od palatína Pavla Esterházyho dotáciu na statok v Ďurkove. Jeho potomci na začiatku 18. stor. získali ženbou s rodinami Gombos, Nováki, Fúzi, Hedri, Berthóti, Okolicsányi veľkostatky v obciach Bohdanovce, Kokšov - Bakša, Všechsvätých, Bernátovce a Buzice. Pri pozemkovej reforme v roku 1947 - 48 JUDr. Antonovi Dióssymu bol celý majetok skonfiškovaný. Zomrel chudobný dňa 7. 4. 1949 a je pochovaný na cintoríne v Buziciach v rodinnej hrobke.

Pomník Štefana Hlaváča

ThDr. Štefan Hlaváč Narodil 3. decembra 1903 v Budapešti a zomrel dňa 11. februára 1983 v Prešove. Katolícky kňaz, stredoškolský pedagóg, trpiteľ za vieru. Vyrastal v Kubrej pri Trenčíne. Teologické štúdiá ukončil v Olomouci a roku 1929 ho vysvätili za kňaza. Roku 1932 bol promovaný za doktora teológie. Medzi mládežou inicioval katolícky skauting, mnohých získal pre kňazské povolanie (medzi nimi aj terajšieho kardinála Jozefa Tomka). Roku 1952 Dr. Hlaváča zatkla Štátna bezpečnosť. Prešiel mnohými väznicami, prepustený bol roku 1954. Vo farnosti vo Valalikoch pôsobil v rokoch 1951 -1952. Od roku 1957 až do smrti pôsobil v Hermanovciach. Na zhodnocovaní jeho osobnosti a životného diela sa pokračuje už desať rokov. Bývalí žiaci a farníci založili v Michalovciach združenie Rodina profesora Hlaváča. Spolok zhromažďuje dokumentáciu o Š. Hlaváčovi, z materiálov bolo vydaných desať publikácií, napríklad kniha Profesor Hlaváč (SSV, Trnava 1996) či kompletne doplnený životopis Po priamych cestách (3. vyd. 2001), ako aj monografia Osobnosť profesora Hlaváča (2002). Z úcty k tejto osobnosti je v Michalovciach Ulica profesora Hlaváča a uprostred nej jeho pomník. Busty s pamätnými tabuľami sú v budove gymnázia i v nemocničnej kaplnke. Vo Valalikoch pred kostolom je vybudovaný Park profesora Hlaváča s pomníkom. V Hermanovciach vedľa kostola je jeho upravený hrob. V Kubrej pomenovali po ňom námestie, kde na centrálnej budove je osadená pamätná tabuľa a meno prof. Hlaváča nesie aj tamojšia lekáreň. Tohto roku si pripomíname dve jeho jubileá - 20. výročie odchodu do večnosti a nedožitých 100 rokov od narodenia.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2013 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-03-05. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-16. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]