Valerián (cisár)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Aureus rímskeho cisára Valeriana

Publius Licinius Valerianus alebo Valerián alebo Valerian(us) (pred 200 – po 260) bol rímsky cisár, ktorý vládol v rokoch 253 – 260. Jeho rodičia a súrodenci nie sú známi, manželka Mariniana, ktorá mu porodila synov Galliena a Valeriána, zomrela pred rokom 253.

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

Valerián určite nepatrí k panovníkom, ktorí boli vo svojej dobe obdivovaní, či dokonca ctení. Jeho súčasníci mu vytýkali, že hanebne upadol do rúk nepriateľov a strávil zvyšok života v „ponižujúcom otroctve“, kým kresťania v ňom neskôr videli prenasledovateľa svojej viery, muža, ktorý rozpútal jednu z najkrvavejších perzekúcií v rímskych dejinách.

Pritom mal Valerián všetky predpoklady k tomu, aby si vyslúžil priaznivejšie hodnotenie a zúročil za svojej vlády bohaté skúsenosti, ktoré počas života načerpal. Narodil sa niekedy v deväťdesiatych rokoch 2. storočia ako potomok urodzenej rodiny, pred rokom 238 dosiahol konzulát (consul suffectus), počas zmätkov v roku 238 bol prvým mužom senátu (princeps senatus) a neskôr zastával významné funkcie v štátnej správe. Cisár Trebonianus Gallus mu tak dôveroval, že ho poslal do zaalpských oblastí s úlohou, aby priviedol na pomoc proti uzurpátorovi Aemilianovi tamojšie légie. To bolo v letných mesiacoch roku 253, kedy rímska ríša zažívala obdobie vnútropolitického chaosu a len ťažko odolávala útokom germánskych kmeňov a Peržanov.

Prevzatie vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Valerián síce légie v Raetii a Noriku podriadil svojej právomoci, ale než mohol čokoľvek urobiť, prišla správa, že Treboniana Galla bol spolu so synom zavraždili a Aemilianus sa stal jeho nástupcom. Valerián to nemienil akceptovať, sám sa dal vyhlásiť za cisára a vtrhol do Itálie. K rozhodujúcemu stretnutiu však nedošlo, pretože Aemiliana asi v septembri 253 zabili jeho vojaci pri Spoletia – Aemilianova vláda trvala len 88 dní. Tak sa stal Valerián jediným pánom impéria.

Valeriánova politika[upraviť | upraviť zdroj]

Prvou vecou, ktorú Valerián po prevzatí moci urobil, bolo ustanovenie syna Galliena za spoluvladára (september–október 253). Tento krok bol rozumný, pretože jeden človek mohol ťažko zahnať všetkých nepriateľov, ktorým ríša čelila. Valerián sám chcel vytiahnuť na Východ, kde Peržania nedávno vyplienili mnoho sýrskych miest a boli len s ťažkosťami zastavení domobranou emeského kňaza Urania Antonina. Gallienus mal viesť vojnu s germánskymi kmeňmi na Rýne a Dunaji.

O efektivite Valeriánovho pobytu na Východe sa vedú spory. Podľa niektorých odborníkov sa cisárovi podarilo Peržanov na dlhý čas držať v bezpečnej vzdialenosti, a až keď vo vojsku vypukol mor, dostali sa Rimania do problémov. Iní poukazujú na to, že Peržania vtedy ovládli prinajmenšom jedno významné mesto na Eufrate – Dura Európos – a že Valerián si počínal príliš defenzívne. V každom prípade o cisárovom pobyte v sýrskej Antiochii sa vie veľmi málo.

Naopak, je známe, že Valerián v rokoch 257 – 258 rozpútal druhé celoríšske prenasledovanie kresťanov, vraj na popud svojho finančného úradníka Fulvia Macriana. Padli mu za obeť mnohé prominentné osobnosti vtedajšej doby, napríklad kartáginský biskup Cyprianus či pápež Sixtus II., a len v severoafrickej Utike zomrelo za svoju vieru asi 300 osôb. Protikresťanské aktivity neskôr zastavil cisár Gallienus, ktorý bol na rozdiel od otca nábožensky tolerantný.

V druhej polovici päťdesiatych rokov sa zintenzívnili aj gótske vpády na Balkán a do Malej Ázie. Cisár sa pokúsil nájazdníkov zastaviť a zamieril s vojskom smerom na sever. Podľa kronikárov sa obával, aby sa niektorý z veliteľov neobrátil proti nemu, a nemal preto odvahu zveriť velenie nikomu inému. Výprava však nebola veľmi efektívna – cisár len rýchlo vymenoval úspešného veliteľa Successiana za prefekta pretoriánov, aby ho mal v Antiochii pod dozorom.

Zajatie[upraviť | upraviť zdroj]

V máji až júni 260 vytiahol perzský kráľ Šápúr I. s veľkým vojskom proti rímskej ríši a Valerián sa mu postavil na odpor v krajine medzi mestami Edessa a Karrha. Jeho vojsko oslabené morom však bolo obkľúčené, Valerián musel s Peržanmi zahájiť vyjednávanie a nakoniec ho nepriatelia pomocou ľsti zajali. Cisárova východná politika tak skončila úplným krachom.

O Valeriánovom ďalšom osude sa zachovalo len minimum správ. Podľa niektorých kronikárov ho vraj perzský kráľ využíval ako stúpadlo pri nasadaní na koňa (chcel ho tak ponížiť), podľa iných vraj cisár a jeho dôstojníci budovali v perzskej ríši rôzne technické stavby (hrádze). Keď Valerián zomrel, vypchali Peržania jeho kožu myrtou a vystavili ho v chráme ohňa bohyne Anáhity. Či je to pravda, nevieme.

Hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie Valeriánovej vlády je právom považované za vrchol krízy impéria v 3. storočí. Už menej oprávnené je, keď sa všetky neúspechy zvaľujú len na Valeriánovu hlavu. Aj iní cisári tej doby mali vážne problémy s obranou hraníc a vnútropolitickým zmätkom a dokonca aj tí najschopnejší zomreli väčšinou násilnou smrťou. V tomto smere mal Valerián vlastne šťastie – ako napísal jeden cynik, perzské zajatie ho „uchránilo“ pred dýkou vlastných vojakov.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kuhoff, W., Herrschertum und Reichskrise. Die Regierungszeit der römischen Kaiser Valerianus und Gallienus (253-268 n. Chr.), Bochum 1979.
  • Lopuszanski, G., Le date de la capture de Valérien et la chronologie des empereurs gaulois, Brusel 1951.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]