Vasilij Andrejevič Žukovskij
| Vasilij Andrejevič Žukovskij | |
 ruský básnik, literárny kritik | |
| Narodenie | 9. február 1783 Mišenskoe, Ruské impérium |
|---|---|
| Úmrtie | 24. apríl 1852 (69 rokov) Baden-Baden, Nemecko |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Vasilij Andrejevič Žukovskij |
Vasilij Andrejevič Žukovskij (rus. Васи́лий Андре́евич Жуко́вский; * 9. február 1783, Mišenskoe, Ruské impérium – † 24. apríl 1852, Baden-Baden, Nemecko) bol ruský básnik, literárny kritik. Najvýznačnejší predstaviteľ raného ruského romantizmu.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Pochádzal z nemanželského vzťahu bohatého ruského statkára Afanasija Ivanoviča Bunina (1716 − 1791) a zajatej Turkyne Saľchy (po krste Jelizavety Dementievny Turčaninovej). Priezvisko dostal Vasilij Andrejevič po svojom krstnom otcovi, šľachticovi, Andrejovi Ivanovičovi Žukovskom, ktorý si ho po smrti jeho otca adoptoval. Žil u Buninovej ženy, svojej nevlastnej matky.
Vasilij Andrejevič subjektívne trpel svojím nerovnoprávnym postavením v rodine. Kvalitné vzdelanie nadobudol v privilegovanom šľachtickom ústave Moskovskej univerzity. Od roku 1802 pobýval na stredoruskom vidieku, v roku 1808 sa vracia do Moskvy. Stáva sa redaktorom literárneho časopisu Vestnik Jevropy, ktorý založil Nikolaj Michajlovič Karamzin. 1812 sa zúčastnil Borodinskej bitky. V roku 1815 je povolaný do Petrohradu, kde dvadsaťpäť rokov pôsobil ako cárovnej predčítavač, učiteľ nevesty budúceho Mikuláša I. a neskôr ako vychovávateľ následníka trónu, budúceho cára Alexandra II. Súhlasil s Karamzinovou jazykovou reformou, v tlači vystupoval na jej obranu. Patril k významným členom Arzamasu, zároveň však oponoval snahám o jej premenu z literárneho krúžku na krúžok s politickým zameraním. Napriek svojmu občianskemu konzervativizmu sa spriatelil s väčšinou pokrokových ruských spisovateľov desiatych až tridsiatych rokov a snažil sa využiť svoj vplyv na cárskom dvore v ich prospech. Jeho život silno ovplyvnila nenaplnená láska k vlastnej neteri M. Protasovej. Po nie úplne dobrovoľnom odchode do výslužby sa usadil v Nemecku, kde sa oženil a aj zomrel.
Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]
Literárnu dráhu začal ako Karamzinov žiak. Raná elegická tvorba sa nesie v znamení anglickej poézie hrobov. Jeho básne, napr. parafráza anglického básnika T. Graya Dedinský cintorín (Селское кладбище, 1802) alebo náladová báseň Večer (Вечер, 1807) sú jednými z najvyspelejších prejavov ruského sentimentalizmu. Vyjadrujú znechutenie nad prázdnotou ducha vyšších vrstiev, ospevuje mravnosť prostých a pracovitých dedinčanov, v ideálnom svetle zobrazuje neporušenú prírodu a šťastie tichého života. Jeho vlastné dielo sa prelína s prekladmi a parafrázami západnej preromantickej poézie. Neskôr sa jeho psychologický ponor v básňach prehlbuje, premietlo sa to do jeho reflexívnej lyrickej tvorby, ktorej hlavným motívom bol motív lásky. Jeho obľúbenou témou bolo tajomné posmrtné splynutie bytostí zaživa osudovo rozdelených, napr. báseň Nine (Нине, 1808). Žukovskij významne zasiahol do vývoja a formovania lyricko-epických žánrov, hlavne do vývoja balady. Už jeho prvé kroky v tomto smere, dve osobité spracovania bürgerovského námetu o návrate mŕtveho milého k rúhajúcej sa milej, v baladách Ľudmila (Людмила, 1808) a Svetlana (Светлана, 1808 − 1812), mu priniesli úspech. Stal sa zakladateľom tohto romantického žánru v ruskej literatúre. Svoju poéziu v nich otvoril silným folklórnym vplyvom.
V iných baladách je folklór neprítomný, zameriava sa na psychológiu milostného citu, poprípade na nábožensko-mravnú problematiku a námety čerpá z antiky, napr. Kassandra (1809) a Achill (1814), a z idealizovaného západoeurópskeho stredoveku, balada Eolova harfa (Эолова арфа, 1814) podáva príbeh o tragickej láske medzi urodzeným dievčaťom zo vznešeného rodu a prostým pevcom. Žukovskij vytvoril ruský variant rytierskej balady. Žukovskij sa spája aj s uvedením romantickej elégie do ruskej literatúry. Jeho zásluhou stúpla úroveň rozjímavých opisov prírody, či už postavených na konfrontáciu človeka a krajiny, elegická idyla Slavjanka (Славянка, 1815), alebo v snahe čo najobjektívnejšie zaznamenať dojem vyvolaný určitým prírodným obrazom, napr. More (Море, 1822). Je tvorcom cyklu vlasteneckých romantických hymnov, prestúpených starobylo národnými a hrdinsko-folklórnymi prvkami, Pevec v ruskom ležení (Певец во стане русских воинов, 1812).
V intímnej lyrike sa jeho poézia približuje k mystickému romantizmu. Žukovskij si pre potreby vyjadrenia videnia svojho videnia sveta vytvára nové básnické prostriedky, ktoré významne obohatili ruský verš. Jeho básnická reč je plná náznakov, symbolov, odmlčaní, v metaforách je pre neho príznačný synkretizmus videnia, asociatívne a expresívne vyjadrovanie. Hudobnosť jeho verša je založená na členenej melodickej intonácii, na trochejských rytmoch.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vasilij Andrejevič Žukovskij
Dielo (výber)[upraviť | upraviť zdroj]
- 1802 Dedinský cintorín (Сельское кладбище)
- 1807 Večer (Вечер)
- 1808 Ľudmila (Людмила)
- 1808 − 1812 Svetlana (Светлана)
- 1812 Pevec v ruskom ležení (Певец во стане русских воинов)
- 1815 Slavjanka (Славянка)
- 1817 Dvanásť spiacich panien (Двенадцать спящих дев)
- 1822 More (Море)
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- JEHLIČKA, Miloslav - NEUMANN, Bohumil - PAROLEK, Radegast - ZADRAŽIL, Ladislav: Ruská literatura 19. století. Univerzita Karlova, Praha: 1993. 209 s. ISBN 80-7066-796-6
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Жуковский, Василий Андреевич na ruskej Wikipédii.
- PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.
- KULEŠOV, Vasilij Ivanovič: Istorija russkoj literatury XIX veka. Vydavateľstvo МГУ, Moskva: 1997. 624 s. ISBN 5-211-03044-3