Veľkoknieža

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Veľkoknieža bol šľachtický titul udeľovaný na území Európy, ktorý sa v hierarchii umiestňoval nad kniežaťom a pod vojvodom. Panovníci niektorých európskych monarchií mali titul veľkokniežaťa. Titul vymrel v roku 1918.

"Veľkoknieža" na území Ruska[upraviť | upraviť zdroj]

Pred zjednotením ruských zemí mohli titul veľkoknieža používať iba panovníci zvrchovaného územia (kniežatstva, resp. veľkokniežatstva).

Po tom, ako Peter I. Veľký v r. 1721 zaviedol pre označenie cára ruského impéria titul imperátor, titul "veľkoknieža" sa používal pri plnom titulovaní panovníka (vymenovaní ním ovládaných území): "…cár kazanský, astrachanský a sibírsky, veľkoknieža smolenský, tverskej, vjatskej a iných zemí".

Peter I. Veľký však zaviedol novú tradíciu, kedy titulom veľkoknieža označoval svojho vnuka Petra Alexejeviča. Odvtedy tak tento titul patril aj vnukom vládnuceho cára. Poriadok v titulovaní zaviedol vo svojom nariadení z r.1797 cár Pavol I.. V zmysle tohoto príkazu boli titulom veľkoknieža a veľkokňažná označovaní iba priami potomkovia úradujúceho vladára. Titul "veľkoknieža" sa teda významom priblížil európskemu titulu princ, aj keď tu isté odlišnosti boli. Cár mohol titul "veľkoknieža" odňať, ak okolnosti narodenia alebo života osoby boli nedôstojné cárskeho trónu alebo boli v rozpore s ustanoveniami nariadenia Pavla I.

V Rusku sa ešte rozlišoval titul Veľkoknieža/Veľkokňažná a Imperátorské Veličenstvo, ktorý boli oprávnení užívať synovia, dcéry, bratia, sestry a v mužskom pokolení aj vnuci imperátora. [1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Полное собрание законов Российской империи, т. XXIV, 1830, док.№ 17906; т.6, СПб.,1888