Venuša a Mars

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Venuša a Mars (Botticelli))
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Venuša a Mars (Botticelli)
Venus and Mars.jpg
Iné názvy
V pôvodnom jazyku Venere e Marte
Ďalšie názvy Venus and Mars
Základné informácie
Autor Sandro Botticelli
Rok okolo 1482
Technika tempera na drevenej doske
Rozmery 69 × 173 cm
Galéria Galleria degli Uffizi, Florencia

Venuša a Mars (tal. Venere e Marte) je názov obrazu namaľovaného talianskym renesančným umelcom Sandrom Botticellim. Antický námet, ktorý môžeme vidieť aj u Ovídia, je maľba Venuša a Mars, ktorá je prevedená technikou tempery na drevenej doske. Tento obraz bol slúžil ako svadobný dar pre Guiliana de´ Mediciho so Simonettou Vespucciovou a slúžil pravdepodobne ako čelo postele a z tohto dôvodu pôsobí dielo ako orezané a prispôsobené nábytku, aj keď možno pôvodne ho autor namaľoval väčší.

Interpretácia diela[upraviť | upraviť zdroj]

Na obraze môžeme vidieť figurálnu kompozíciu ženy a muža, ktoré spodobujú rímskych bohov Venušu a Marsa, ktorí sú obklopení postavami Satyrov. Venuša, bohyňa lásky je zobrazená ako alegória krásy a srdečnosti a spiaci Mars, boh vojny, ako alegória spiacej vojny, z čoho vyplýva, že láska môže zvíťaziť nad vojnou. Vďaka svojej kráse a svojej čarovnosti sa Venuša stala jednou z najmocnejších bohýň. Jej manželom, ktorého jej vybral najvyšší boh Zeus, bol ohyzdný a chromý božský kováč Héfaistos. Keďže sa jej muž nepáčil, tak si začala hľadať milencov a jeden z nich bol aj zúrivý a nebezpečný boh vojny Mars. Mars bol jeden z hlavných bohov, ktorého Rimania uctievali, keďže obdivovali jeho moc a dôstojnosť. Podľa bájí mal Mars s veslárkou Rheou Silviou za synov Romula a Rema, zakladateľov Ríma a tak sa Rimania pokladali aj za potomkov samotného boha. Marsovou ženou bola bohyňa Neria, o ktorej v mytológii nie je veľa zmienok, vieme len to, že sa jej zmocnil práve únosom. Tu možno vidieť aj podobnosť o Ovídiovým Zefýrom, ktorý uniesol svoju nevestu Chloris. Mars však nemohol odolať Venušinho pôvabu, pretože ona sama bola do neho zaľúbená a tak trávili spoločný čas vysedávaním a milovaním na exotických miestach. Ďalšími postavami sú štyri postavy satyrov, ktorých Botticelli zobrazil presne podľa antickej mytológie. Boli to polobohovia, často považovaní za lesných démonov a škriatkov. Ich telo bolo tvorené od pásu nahor ľudským telom a spodná časť tela tvorilo telo capa. Štyria satyrovia sa hrajú s Marsovým brnením a zbraňami, ktoré odložil počas milostnej chvíle bokom. Jeden z nich fúka do lastúry, aby zobudil boha vojny. Satyrov Botticelli namaľoval ako malé a šibalské deti, ktoré štylizoval ako zoomorfné bytosti a ich tváričky nepôsobia milo ale naopak desivo. Satyrovia, ktorí sa nenápadne zakrádajú okolo bohov, hrajú v tomto obraze vtipnú úlohu. Každý z nich sa hrá s kusom vybavenia Marsovej výzbroje. Jeden má helmu, ktorá je pre jeho hlavu príliš veľká a spolu s druhým satyrom sa snažia zdvihnúť kolbu, tretí fúka do morskej ulity, aby prebudil boha vojny, ktorý je však pripravený aj na úder od boha vojny a posledný si skúša jeho brnenie.

Botticelli ukázal Venušu v odeve, ktorý bol v súlade s dobovou módou, pričom zahalil celú jej postavu, zatiaľ čo Marsa nechal takmer nahého. Bohovia si spolu hovejú v príjemnej atmosfére na pokraji lesa, kde Venuša pomáha upokojiť negatívne rysy Marsa. Ten tak môže v pokoji oddychovať vďaka jej prítomnosti. Obe postavy ležia v polohe, ktorú Botticelli videl na reliéfe Bakchus a Ariadna zo starého sarkofágu, ktorý je momentálne vo Vatikáne.

Na maľbe v pravom hornom rohu je zobrazený roj ôs, ktorý naznačuje spojenie s rodinou Vespucciovcov. V talianskom jazyku slovo vespa znamená osa. Preto nám môžu postavy evokovať Giuliana de´ Mediciho a Simonettu Vespucciovú v podobe antických bohov. Na ich postavách môžeme vidieť detailné a realistické zobrazenie drapérií a odevov, do ktorých sú ich telá a partie zahalené. Celý výjav pôsobí, ako keby bol celý dej zastavený nečinnosťou bohov. Venuša pôsobí chladnejšie kvôli snehobielej drapérii a sivej pokožke, vďaka čomu sa jej postava javí akoby sedela v šere, v kontraste s viac osvetleným Marsom. Obe tonality sa navzájom dopĺňajú. Bohyňa pôsobí melancholicky a vyžaruje z nej panenská čistota a nevinnosť. Za postavou Venuše je vidieť hustý les, ktorý čiastočne ukýva milenecký pár. Stromy za bohyňou pripomínajú stromy z Primavery. Zrejme ide o stromy myrty, ktoré symbolizujú Venušu.

Na jej postave môžeme vidieť Botticellho metamorfózu, tak ako to bolo na jednej z troch Grácií v Primavere. Jej zapletené vlasy do vrkoču sa spájajú na dekolte do spony, kde sa vzápätí premieňajú na zlatý vzorovaný lem na jej odeve. Ďalšie metamorfózu možno vidieť na postavách satyrov, kde sa ako keby zastavil čas ich premeny, či už na ľudské bytosti alebo na capov. Výjav bol namaľovaný podľa veršov Angela Poliziana.

V niektorých prípadoch je toto dielo považované ako vizualizácia Ficinovej teórie vzájomných vzťahov planét. Takúto tému použil Ficino. V jednej pasáži jeho komentárov vysvetľuje tento mýtus pomocou astronomickej interpretácie: „Mars vyniká medzi planétami svojou silou, pretože on robí mužov silnejšími, ale Venuša mu vládne /.../ Keď je Venuša v konjunkcii s Marsom, je s ním v opozícii /.../ jeho zloba je často zastavená /.../ zdá sa, že ona nad ním vládne a upokojuje Marsa, avšak Mars nikdy nevládne Venuši.“ Inými slovami môžeme povedať, že Venuša, ktorá je zdrojom lásky a harmónie, takto vzpiera proti Marsovi, ktorý je symbolom nenávisti a disharmónie, poráža ho svojou cnosťou harmónie protikladov.

Toto dielo má charakteristické črty Botticelliho tvorby, je snové, vysoko sofistikované a zároveň celé vykonštruované.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Autoportrét
Prehľadný zoznam obrazov Botticelliho
pozri

Zoznam Botticelliho diel
  • BAROLSKY, P. As in Ovid, So in Renaissance Art. In Journal of the Warburg and Courauld Institutes. ISSN 0075-4390, 1998, roč. 51, s. 451-474. dostupné na webe: http://JStor.org/stable/2901573
  • CORNINI, G. 1998. Botticelli. Giunti: Firenze, 1998, 50 s., ISBN 88-09-76266-5
  • MALAGUZZI, S. 2003. Botticelli – the Artist and his Works. Giunti: Firenze, 2003, 119 s., ISBN 88-09-03677-8
  • NÁTER, M. 2012. Ovídius a jeho vplyvy na renesančné umenie. Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity: Trnava, 2012
  • STREETER, A. 1903. Botticelli. Gerorge Bell and Sons: London, 1903, 167 s.
  • STURGIS, A. 2006. Tajomstvá obrazov. Slovart: Bratislava 2006, 272 s., ISBN 80-8085-142-5
  • ZAMAROVSKÝ, V. 1969. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Mladé letá: Bratislava, 1969, 462 s.