Verejný dom

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Verejný dom (iné názvy: nevestinec, vulg. z nemčiny/francúzštiny bordel) je budova alebo časť budovy v ktorej (prevažne) ženy ponúkajú sexuálne služby za odmenu (prostitúcia). Na Slovensku sa prevádzkujú pod eufemistickým názvom, masážny salón alebo salón.[1]

Obchodné modely[upraviť | upraviť zdroj]

Verejné domy sú organizované rôznymi spôsobmi:

  1. Vo forme nedobrovoľnej prostitúcie sú v priestoroch verejného domu zadržiavané osoby bez možnosti odtiaľ odísť a nútené k výkonu sexuálnych služieb pod hrozbou násilia, vydierania a iných trestov. Podiel týchto osôb na zarobených peniazoch je minimálny alebo žiadny. Táto ilegálna forma organizovania prostitúcie je považovaná za formu organizovaného zločinu, tzv. obchodovanie s ľuďmi. Objavuje sa, aj keď nie výlučne, v krajinách, v ktorých je prostitúcia tvrdo trestaná.
  2. Prostitútky alebo prostitúti sú riadne zamestnaní. Dostávajú plat alebo podiel z peňazí, ktoré zákazník vďaka nim minie.
  3. Formou priameho prenájmu priestorov (izieb) verejného domu prostitútkam alebo prostitútom. V takom prípade sa majiteľ verejného domu nepodieľa na finančných transakciách medzi prenajímateľmi a ich zákazníkmi.

Niektoré známe verejné domy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Moonlite BunnyRanch - licencovaný verejný dom v americkom federálnom štáte Nevada, ktorý je témou televíznych relácií a talkshow
  • Aux Belles Poules - bývalý francúzsky verejný dom, o ktorom spisovatelia Henri Calet a Pierre Deveaux napísali, že dievčatá v ňom predvádzali zábavné kúsky tým, že zbierali zo stolov mince pomocou vagíny
  • Salon Kitty - bývalý verejný dom Wehrmachtu, slúžiaci počas vlády NSDAP na špionážne účely
  • Big Sister - bývalý pražský bordel, ktorého návšteva bola pre zákazníkov bezplatná, pokiaľ podpísali zmluvu, že pri styku s personálom verejného domu ich môžu filmovať a naživo vysielať na internete

Verejný dom v literatúre[upraviť | upraviť zdroj]

Theodore Dreiser v románe Americká tragédia z 1925 spomína návštevu verejného domu v súvislosti s hlavnou postavou, mladým Clydom Griffithsom a jeho priateľmi, ktorí si zašli do prostitúciou známej štvrte. Text v umeleckom kontexte je ukážkou verejného domu v americkej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia.

[...]A hoci ani v jednom obloku, v nijakej škáre nebolo vidieť svetlo, mali tu dojem bujného, skvelého života. Aj v tejto tmavej ulici ho cítili. Taxíky sa obracali a trúbili a dva starodávne, dosiaľ používané uzavreté koče so stiahnutými záclonami sa kolísali z boka na bok. Dvere búchali, otvárali sa a zatvárali. Tu a tam prenikol tmou lúč svetla z domu a opäť zmizol. Množstvo hviezd žiarilo na oblohe. Konečne bez jedného slova vystúpil Hegglund s Higbym a Shielom po schodoch k domu a zazvonil. Takmer v tej istej chvíli otvorila dvere čierna dievčina v červených šatách. - Dobrý večer. Nech sa páči ďalej, - vítala ich prívetivo. Všetci šiesti sa vedľa nej prešmykli, prešli závesmi z ťažkého zamatu, ktoré oddeľovali túto malú izbu od hlavných miestností, a ocitli sa v rozžiarenom salóne, ktorého steny boli vyzdobené obrazmi nahých alebo polonahých dievčat v zlatých rámoch a niekoľkými veľmi vysokými zrkadlami. Dlážka bola pokrytá jasnočerveným hrubým kobercom, na ktorom bolo rozostavených niekoľko pozlátených stoličiek. Vzadu pred krikľavočerveným závesom stálo pozlátené pianíno. Ale okrem čierneho dievčaťa neboli tu žiadny hostia ani obyvatelia domu. -Ráčte si sadnúť...[...]Medzitým deväť dievčat rôzneho veku a vzhľadu, ale ani jedno zjavne nemalo viac ako dvadsaťštyri až dvadsaťpäť rokov, zostupovalo po schodoch v pozadí miestnosti. Boli oblečené tak, ako to Clyde doteraz na nijakej žene nevidel. Cestou sa všetky smiali a šťebotali - zrejme boli veľmi spokojné samy so sebou a vôbec sa nehanbili za svoj vzhľad, v niektorých prípadoch pre Clyda veľmi nezvyčajný. Mali na sebe najrozličnejšie oblečenie od najpestrejšieho a najpriesvitnejšieho negližé až po triezvejšie, hoci nemenej odhaľujúce tanečné a plesové toalety. A boli takých rozmanitých pletí, typov a postáv - štíhle, mohutné aj stredné - vysoké aj malé - tmavé, svetlé aj iných odtieňov. A nech boli hocijakého veku, všetky vyzerali mladé. A smiali sa tak srdečne a nadšene.[2]
– Theodore Dreiser

Írsky spisovateľ Liam O’Flaherty v novele Udavač z roku 1925 opisuje návštevu robotníka Gypa vo verejnom dome v írskom Dubline. Text je v umeleckom kontexte ukážkou verejného domu v írskej spoločnosti v 20. rokoch 20. storočia.

[...]Gypo sa bez dlhého uvažovania vybral do jedného z domov. Vošiel dnu. [...] Stál v dlhej, tmavej hale. Z dverí čo boli trochu obďaleč, žiaril pásik svetla a z miestnosti sa ozýval smiech a opitý spev. Stisol kľučku, že vojde, no dvere boli zapreté.[...]Našiel sa vo veľkej miestnosti plnej ľudí. Dlážka bola betónová. Vo veľkom kozube plápolal oheň a na poličkách pri kozube stáli kotlíky, z ktorých vystupovala para. Na ďalších policiach poukladali okrasné nádoby, hrali všetkými farbami. Vysoká povala žiarila belobou. Na stenách viseli obrazy viac nahých ako oblečených žien vo vášnivých pózach, ktoré mali v mužoch vyvolať milostné túžby. Miestnosť nešpatila ani smietka nečistoty. Vzduch bol ťažký a horúci, miešalo sa v ňom teplo z kozuba a výpary rozličných druhov voňaviek a alkoholu.[...] V miestnosti sa povaľovalo osem mužov, z toho traja univerzitní študenti, jeden doktor a traja mladí farmári z vidieka.[...]Hľadeli naňho, spola s úsmevom, spola vážne a akoby odkiaľsi z diaľav, tak, ako hľadievajú ľudia v počiatočnej fáze opilosti. Ženy naopak, gánili naňho s nevôľou. Bolo ich tam desať. Podaktoré načisto nahé sedeli mužom na kolenách, v rukách držali poháre a fajčili. Líšili sa navzájom iba rozličnými stupňami opitosti. Ďalšie sedeli potichu na stoličkách. Tie boli oblečené aj v plášťoch, akoby sa tu boli iba na skok zastavili, ak už raz majú cestu okolo.[3]
– Liam O’Flaherty

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. [Cit. 2013-10-06]. Dostupné online.
  2. DREISER, Theodore. Americká tragédia. Bratislava : Tatran, 1977. Kapitola 9, s. 64-65.
  3. O’FLAHERTY, Liam. Udavač. Bratislava : Smena, 1977. Kapitola 9, s. 121-123.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]