Vergílius
Z Wikipédie
| Publius Vergilius Maro | |
|---|---|
 rímsky básnik |
|
| Narodenie | 15. október 70 pred Kr. Andes pri Mantove |
| Úmrtie | 21. september 19 pred Kr. Brundisium |
|
Pozri aj Biografický portál |
|
Publius Vergilius Maro, nazývaný tiež Vergílius (* 15. október 70 pred Kr., Andy (Andes) pri Mantove – † 21. september 19 pred Kr., Brundisium ) bol rímsky básnik tzv. zlatého veku latinskej literatúry. Spolu s básnikmi Horatiom a Ovídiom je považovaný za jedného z najvýznamnejších po latinsky píšucich autorov. Vergílius napísal celkom tri básnické skladby: Bucolica (Bukoliky, piesne s pastierskou tematikou), Georgica (Georgiky, básne s roľníckou tematikou) a hrdinský epos Aineis (Enneida), ktorý sa stal národným rímskym eposom.
Vergíliova tvorba a život si vyslúžili už v staroveku radu komentárov. Miera ich autentickosti a pravdivosti je dodnes diskutabilná. Obzvlášť v neskorej antike a počas stredoveku vzniklo množstvo Vergíliovych životopisov (Vita Vergilii), ktoré hraničia až s fantastickými legendami. Najznámejší Vergíliou životopisec je Aelius Donatus, gramatik zo 4. storočia po Kr. Vergíliovo dielo sa dochovalo v stredovekých kódexoch: Vergilius Augusteus, Vergilius Vaticanus a Vergilius Romanus.
Obsah |
[upraviť] Život
Vergíliov otec bol rímsky občan, ktorý vlastnil malý majetok neďaleko od Mantovy. Μladý básnik študoval pravdepodobne v Neapoli a v Ríme. Z narážok v krátkej básni zbierky Catalepton (Drobnosti), ktorá býva pripisovaná mladému Vergíliovi, niektorí odborníci usudzujú, že Vergíliovo vzdelanie v Neapoli bolo spojené s tamojšou filozofickou školou epikurejca Siróna[1]. Prvky epikureizmu prestupujú celým Vergíliovým dielom.
Do Ríme prišiel Vergílius asi okolo roku 52 pred Kr. Pretože mal ale slabé zdravie a hanblivú povahu, pred politickou kariérou dal prednosť literatúre. V tejto dobe v hlavnom meste ríše pôsobila neóterická škola básnikov, ktorí sa odklonili od tradičných rímskych motívov a žánrov a experimentovali s kratšími, umelecky prepracovanými formami zaoberajúcimi sa každodenným životom. Aj keď Vergílius sám k neóterikom nepatril, aspoň zpočiatku sa nimi nechal inšpirovať.
[upraviť] Počiatok básnickej kariéry a prvý úspech
Podľa tradície Vergílius už v mladosti vytvoril niekoľko básnických skladieb, ktoré sú zozbierané pod názvom Appendix Vergiliana. Je možné, že niektoré z básni v zbierke sú skutočne mladíckymi výtvormi Vergília, väčšina z nich ale má pravdepodobne iného autora a Vergíliovi bola pripísaná po jeho smrti na základe rastúcej povesti. O pravosti sa uvažuje obzvlášť v prípade súboru Catalepton (Drobnosti).
Prvý úspech na literárnom poli dosiahol dovtedy neznámy básnik vydaním Bukolík roku 39 pred Kr. Na základe tohto diela si ho povšimol Gaius Cilnius Maecenas, významný patrón umelcov a Augustov „minister kultúry“. Vergílius sa pripojil k okruhu politicky angažovaných básnikov združených okolo tejto osobnosti a v nasledujúcich rokoch na jeho popud vložil svoj talent do služieb režimu.
Z narážok v Bukolikách niektorí usudzujú, že roku 41 pred Kr., kedy došlo ku konfiškácii pôdy drobných roľníkov v okolí Mantovi rímskymi veteránmi, prišiel Vergílius o rodinný majetok. Na zásah niektorej vplyvnej osoby, prípadne viacerých osôb spomínaných v rámci Bukolík – Octaviana Augusta, Asinia Polliona, Cornelia Galla a Alfena Vara – bol ale Vergílius odškodnený. Samozrejme, je neisté, do akej miery literárna štylizácia v zbierke, kde hrdinovia trpia konfiškáciou pôdy a obracajú sa na Augusta, aby ich zachránil, zodpovedala historickej realite. Okolo tejto domnienky sa už v staroveku vytvorilo rozprávanie biografického rázu, v ktorom bol Vergílius stotožňovaný konkrétne s niektorými bukolickými pastiermi.
[upraviť] Vrchol tvorby a ocenenie
Po roku 39 pred Kr., kedy Bukolikami získal Vergílius obdiv tak Maecenata ako samotného Augusta, sa ponoril Vergílius do novej literárnej činnosti. V Maecenatovom okruhu sa zoznámil s viacerými významnými básnikmi doby, medzi inými i s Horatiom a Variom Rufom, ktorý sa neskôr postaral o vydanie jeho Aeneis. V rozmedzí desiatich rokov vznikalo postupne druhé básnické dielo Georgica, ktoré sa na Augustovu žiadosť zaoberalo roľníckou tematikou. Po jeho dokončení roku 29 pred Kr. si ho Augustus nechal osobne predčítať Vergíliom na jeho statku v Kampánii (ten získal za svoju činnosť od Augusta ako dar).
Po roku 29. pred Kr. začal Vergílius nový, ešte ambicióznejší projekt – hrdinský epos Aeneis inšpirovaný veľkými eposmi gréckeho básnika Homéra. Eneida mala dokázať, že sa rímsky národ vyrovná Grékom, svojimi činmi, ktoré sú predmetom skladby, aj umeleckou zručnosťou. Tak ako v prípade predošlej tvorby, aj v prípade Eneidy sa Vergílius pridržiaval Augustovej politiky a použil epos na oslavu vládnúcej julsko-klaudiovskej dynastie aj osobných Augustových úspechov. Práve pre ideologický význam diela Augustus, od roku 27 pred Kr. uznávaný za jediného vládcu rímskeho impéria, s veľkým záujem sledoval, ako pri jeho tvorbe Vergílius napreduje. Ešte počas procesu písania niekoľkokrát Vergílius niektoré pasáže cisárovi predčítal.
Roku 19 pred Kr., skôr než bolo rozsiahle epické dielo s plnou platnosťou dokončené, Vergílius bezprostredne po návrate zo študijnej cesty po Grécku zomrel. V svojom závete údajne určil, aby jeho nehotová práca bola spálená, ale Augustus zakázal jeho želanie vyplniť. Namiesto toho prikázal, aby Lucius Varius Rufus a Plotius Tucca epos vydali. Eneida si okamžite po vydaní získala úspech, ktorý pretrval po tisícročia po jej vzniku.
[upraviť] Vergíliov hrob
O umiestnení Vergíliovho hrobu sa viedli spory už v staroveku. Miesto, ktoré je označované ako Vergíliov hrob sa nachádza neďaleko od Neapola, v oblasti zvanej Piedigrotta v areáli Parco di Virgilio. Pravosť tohto hrobu bola mnohokrát spochybnená, napriek tomu je hojne navštevovaný turistami, rovnako ako v staroveku a stredoveku.
Kostol postavený v Piedigrotte na počesť Panny Márie mal údajne posvätiť pozornosť, ktorej sa miestu dostávalo od stredovekých pútnikov. Podľa stredovekej legendy o Vergíliovi-mágovi vďačí jaskyňa, v ktorej leží hrob, za vznik jeho magickým schopnostiam.
[upraviť] Dielo
[upraviť] Bucolica
Pre zbierku bukolickej poézie po vzore helenistického básnika Theokrita sa vžilo popri pomenovaní Bukoliky viacero názvov, mimo iné i Spevy pastierske a od antiky aj Eclogae (Eklogy), podľa termínu ekloga, ktorým boli označované kratšie lyrické básne. Bukoliky obsahujú celkom 10 skladieb (eklog) písaných hexametrom.
Na svojom prvom rozsiahlejšom diele pracoval Vergílius v rokoch 42-39 pred Kr. Hoci témy a metrum, ktoré si Vergílius pre svoju prácu vybral, sú tradične rímske, celá kompozícia je novátorským počinom a právom si získala záujem rímskej vzdelanej vrstvy. Pred Vergíliom boli bukolický žáner a jeho najvýznamnejší autor, Theokritos, v Ríme pomerne neznámi. Vergílius ho nielen predložil rímskemu svetu v novej podobe, ale sám ho upravil, takže v neskorších obdobiach termín bukolika (tiež idyla) označoval skôr poéziu vergíliovského než theokritovského typu. Významným rozdielom oproti gréckemu vzoru je zameranie na idealizovaný vidiecky svet čistých hodnôt a tradícii (Theokritos napríklad ešte rozoznáva širšiu tematizáciu svojho diela a niektoré svoje idyly dokonca zasadzuje do mestského prostredia). Výsledný dojem nepoukazuje len na epikurejskú filozofiu ale aj na oficiálnu ideológiu Augustovho štátu, ktorý mal obnoviť idylický svet (s tým súvisí motív spravodlivého zachádzania, ktorého sa dostane pastierom pripraveným o pôdu v Ríme) a prinavrátiť človeka k tradičným rímskym cnostiam.
Vergílius si obdiv nezískal len metrickou prepracovanosťou svojich veršov a ich ideologickým nábojom, ale aj zložitou vnútornou výstavbou diela. Desať idýl v Bukolikách je navzájom symetrických, takže napríklad 1. aj 9. ekloga sa zaoberajú vysťahovávaním roľníkov z okolia Mantovy, 2. a 8. ekloga sú venované téme nešťastnej lásky a smerom k stredu naberajú dvojice básní na ideovej zložitosti a druhotnom význame. Vrcholom celej skladby je ekloga číslo 5, ktorá pojednáva o smrti pastiera-hrdinu Dafnida, ktorý nakoniec dosiahne zbožštenie. Už antickí autori čítali túto báseň ako alegóriu na smrť a zbožštenie Iulia Caesara.
V poslednej 10. ekloge sa objavuje po prvý ráz v literatúre motív Arkádie ako idylickej krajiny pastierov. Idylizovaná Arkádia sa stala dôležitým prvkom ďalšej bukolickej poézie.
[upraviť] Georgica
Didaktická zbierka básní Georgiky býva niekedy nazývaná tiež Spevy roľnícke. Skladá sa zo štyroch kníh písaných hexametrom, jednej venovanej roľníctvu, jednej sadárstvu a vinárstvu, jednej chovu dobytka a poslednej včelárstvu. Dva významné vzory pre skladbu Vergílius našiel v básnikovi Lucretiovi, autorovi didaktického eposu osvetľujúceho epikureizmus, a v prozaickom diele Varona Atacina De re rustica (O poľnohospodárstve).
Rovnako ako v starších Bukolikách, aj v Georgikách sa objavujú niektoré typicky vergíliovské motívy: idealizovaný vzťah rímskeho človeka k pôde, naplnenie fyzických aj psychických potrieb jednotlivca pridržiavaním sa tradičných agrárnych hodnôt, osoba Octaviana ako záchrancu drobného človeka a sveta tradičných rímskych cností a prepracovaná vnútorná výstavba.
[upraviť] Aineis
Rozsiahly epos Aineis je považovaný za najvýznamnejšie dielo rímskej literatúry a kladie sa po bok gréckej [[|Iliada|Iliady]] a Odysei. Dvanásť kníh eposu pozostáva z viac ako 10 000 hexametrov. Ide o zjavnú paralelu k Homérovi, ktorého eposy majú dvojnásobný rozsah. Napriek Vergíliovej predčasnej smrti sú nedokončené len niektoré hexametre.
[upraviť] Obsah
Predmetom Eneidy je mytologický príbeh o trójskom hrdinovi Eneovi, ktorý po vyvrátení Tróje hľadá nový domov pre seba a svoj rod. Ide o príbeh, ktorý sa objavuje už v gréckej epickej tradícii, Vergílius si ho však upravuje tak, aby vyhovoval rímskym dejinám a Augustovej propagande, keďže najvyšším cieľom epického diela je spojiť mýtus – Trójsku vojnu a Eneovo putovanie – s históriou – julsko-klaudiovskou dynastiou, ktorá odvodzovala svoj pôvod od Eneovho syna Iula (Askánia), a predovšetkým osobou Augusta.
Prvých šesť kníh sa zaoberá Eneovým blúdením moriami (ide o paralelu s Odyseovým blúdením v Odysei). Eneas pristáva v severnej Afrike, na mieste, kde kráľovná Dido vystavala Kartágo, a nachádza tu útočisko. Vergílius kladie do rozporu tragickú lásku medzi Eneom a Didonom a jeho zmyslom pre povinnosť založiť novú Tróju podľa vole bohov. Nakoniec u neho prevládne poslušnosť voči Osudu (pietas) a Didonu opustí. Kartáginská kráľovná z nešťastnej lásky spácha samovraždu, predtým však ešte preklaje Rimanov (má ísť o mytologické podopretie neskoršej rivality Ríma a Kartága). V šiestej knihe Eneas dosiahne brehy Itálie. Vylodí sa v Kúmach v Kampánii, kde sídli jedna zo sybíl. S jej pomocou zostúpi do podsvetia, kde mu jeho mŕtvy otec Anchises predpovie, že mesto, ktoré namiesto Tróje založia jeho potomkovia, dosiahne vládu nad celým svetom, a poradí mu, kam má ďalej pokračovať.
Druhá šestica kníh sa zaoberá vojnou medzi Trójanmi, ktorí pristáli v Látiu, domove Latinov, a nepriateľskými Latinmi, ktorí im chcú zabrániť v založení mesta (ide o paralelu s Trójskou vojnou opisovanou v Iliade). Eneas nájde pri ústí Tiberu, kde sa vylodí so svojimi spoločníkmi, domov, ktorý mu Anchises predpovedal. Uzavrie dohodu s tunajším kráľom Latinom, ktorú má spečatiť sobáš s jeho dcérou Laviniou, proti Eneovi ale vystúpi ohrdnutý Lavinin snúbenec, rutulský vládca Turnus. Dochádza k boju: na jednej strane stoja Rutulovia a ich etruskí spojenci, na strane druhej Trójania, ktorí nájdu spojencov v kráľovi malej skupiny gréckych osadníkov v Látiu, Evandrovi a niektorých etruských mestách. Boj sa posúva k záverečnému osobnému súboju dvoch hrdinov – Enea a Turna. Eneas víťazí a tým je Osud s konečnou platnosťou naplnený.
[upraviť] Vergílius a Homér
V Eneide sa objavuje mnoho podobností s Homérom. O niektorých z nich už bola reč (rozsah, výstavba, mýtus o Eneovi). Epos začína tam, kde Homér skončil – poslednou nocou Tróje, ktorá je v Iliade iba naznačená. Opakujú sa podobné prvky, napríklad pohrebné hry na počesť Anchisa v Eneide, ktoré pripomínajú obdobné hry na počesť zabitého Patrokla v Iliade, opis Eneovho Vulkánom zhotoveného štítu, ktorý napodobuje obdobnú pasáž o Achillovom štíte v Iliade. Rovnako ako v homérových eposoch, aj v Eneide je Eneovo putovanie a konečné víťazstvo len odrazom vyšších, božských udalostí. Nepriazeň okolností, ktorú musí Eneas na svojej ceste prekonávať, je výsledkom prekážok, ktoré mu do cesty kladie Juno (paralela s antagonizmom Neptúna v Odysei). Obdobne ako Trójska vojna závisí od božskej vôle Olympanov, Eneov boj v Látiu súvisí so sporom Jova, ktorý predurčil Enneovi osud, a Junony, ktorá mu odporuje. Záverečné zmierenie manželov môže viesť k naplneniu mýtických dejín, z ktorých vyrastie Rím.
V iných ohľadoch Vergílius Homéra prevracia. Putovanie kladie pred boj. Aj ciele týchto dvoch činností sú opačné ako v prípade Iliady a Odysei, takže Eneas neblúdi moriami, aby sa dostal z cudzieho mesta domov tak ako Odyseus, ale z domova do cudzieho, neznámeho sveta a vojna v Itálii nie je vedená, aby bolo mesto zničené, ale založené. Napokon, Vergíliovi Trójania nie sú porazenými ale víťazmi a ich sláva dosahuje naplnenie v Rímskej ríši.
[upraviť] Vergílius ako hlásateľ Augustovej ideológie
V kontexte Vergíliového diela hrá významnú úlohu koncept poslušného nasledovania božského Osudu (pietas), tradičnej hodnoty rímskeho spôsobu života. Aj ďalšie Eneove osobné cnosti (virtus) poukazujú na ideálne vlastnosti budúceho Rimana, ktoré majú slúžiť za vzor Rimanom skutočným. Osudová nutnosť sa vo Vergíliovom podaní stáva hnacím motorom dejín, v prípade Enea ako aj jeho rímskych dedičov, ktorí svojou expanziou, samozrejme v súlade s cnosťami Enea, plnia svoje poslanie. Vyvrcholením mytologickej osudovosti je nastolenie vlády nového Enea, jeho potomka Augusta, ktoré sa deje podľa Vergília z vôle vyšších mocností.
Z tohto hľadiska je zaujímavý Vergíliov pohľad na Kartágo a jeho rolu v dejinách. Didonina láska k Eneovi nedosahuje naplnenie, pretože prekáža Osudu. Symbolicky tým predznamenáva osud celého Kartága, ktorého existencia sa stáva prekážkou rímskej hegemónii. Zničenie Kartága nie je teda dôsledkom mocenského boja dvoch ekonomických a mocenských súperov, ale nutnosťou, ktorú Rím len poslušne vyplnil.
[upraviť] Vergíliov ohlas
Už pred vydaním Aineas si získal v Ríme Vergílius obrovskú popularitu. Ešte pred rokom 20 pred Kr. začal gramatik Caecilius Epirota konať prednášky, v ktorých rozoberal Vergiliove verše. Vergílius túto publicitu príliš neobľuboval a sám sa nepovažoval za obzvlášť talentovaného básnika. Každé zo svojich diel mnohonásobne prepracovával, ako to dokazuje dlhé doba, ktorú venoval tvorbe každého z nich, aj jeho želanie nedokončenú Eneidu spáliť ako dielo nedostatočne prepracované.
O Vergíliovej veľkej obľube a jeho význame svedčia paradoxne aj mnohé „metly na Vergília“ písané po vzore tzv. „metiel na Homéra“ (Homeromastiges). Kritici s radosťou vyhľadávali obzvlášť pasáže, v ktorých Vergilius „vykrádal“ iných gréckych aj rímskych básnikov (nazývali ich latinským slovom pre krádež, furta).
Počas neskorej antiky vznikali početné komentáre k Vergíliovmu dielu. Známe sú kritické práce Valeria Proba, Tiberia Donata a Macrobia. Vergíliovský materiál sa stal základom aj pre tvorbu centonov.
Vergília si vybral za sprievodcu po Pekle a veľkej časti Očistca Dante Alighieri v Božskej komédii.
[upraviť] Vergílius v stredovekej tradícii
S nástupom kresťanstva sa dostalo Vergíliovi nového ohlasu. Rímsky klasik bol v prvom rade absorbovaný vznikajúcou kresťanskou inteligenciou, ktorá sama bola vzdelané v klasickom pohanskom školstve (Augustín, Hieronymus) a videla v pohanskej literatúre vzor, zároveň sa ale potrebovala oslobodiť od pohanskej tradície, ktorá stála v protiklade s jej novými kresťanskými hodnotami. Kľúčovú úlohu pri prejímaní Vergília kresťanským neskoroantickým svetom hrala jeho štvrtá ekloga, tzv. prorocká, v ktorej Vergílius predpovedá narodenie božského dieťaťa, obnoviteľa Zlatého veku[2]. Pre kresťanov sa stala proroctvom pohanského Rimana o narodení Krista a tým ho dostatočne legitimovala (skutočný význam básne zostáva nejasný, mohlo ísť o dieťa, ktoré sa malo narodiť zo zväzku medzi Marcom Antoniom a Octavianovou sestrou).
Od tejto interpretácie sa odvíja stredoveká legenda o Vergíliovi prorokovi, divotvorcovia a svätcovi. Vergíliovi boli pripisované nesmierne magické schopnosti a vlastníctvo viacerých magických predmetov, napríklad aj bronzovej hlavy, ktorá mala dar veštiť. Vergílius-kúzelník sa stal hlavným hrdinom neskoršej rozprávky Virgilius the Sorcerer (Mág Vergílius). Eneida bola počas stredoveku používaná na veštenie, keď z nej boli náhodne vyberané verše a interpretované s ohľadom na situáciu. Vo waleskom príbehu o Taliesinovi číta čarodejnica Cerridwen z „knihy Pheryllta“, teda Vergília.
[upraviť] Referencie
[upraviť] Literatúra
- Conte, G.B. Dějiny římske literatury. Praha: KLP, 2003.
[upraviť] Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vergílius
Wikicitáty ponúka citáty od alebo o Vergílius
