Versaillská zmluva (1919)

Podpísanie mierovej zmluvy vo Versailles.

Versaillská (mierová) zmluva bola mierová zmluva uzatvorená vo Versailles 28. júna 1919 a vstúpila do platnosti 10. januára 1920. Bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii, ktorá oficiálne ukončila prvú svetovú vojnu medzi Ústrednými veľmocami a štátmi Dohody.

Rokovanie na Versaillskej zmluve bolo pokračovaním prímeria, ktoré sa uzavrelo v Compiègnskom lese. Zmluva požadovala, aby Nemecko prijalo plnú zodpovednosť za vypuknutie prvej svetovej vojny, a aby zaplatilo značné vojnové reparácie štátom Dohody (Nemecko muselo splácať 132 miliárd mariek). Ďalej Nemecko stratilo časť svojho územia a všetky svoje kolónie v Afrike. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov. Zmluva ďalej definovala povojnové hranice európskych štátov.

Zmluva bola podpísaná 28. júna 1919 a ratifikovaná Spoločnosťou národov 10. januára 1920. V Nemecku zmluva spôsobila šok, ktorý následne nepriamo prispel ku kolapsu Weimarskej republiky a následne k prevzatiu moci Adolfom Hitlerom.

Podmienky zmluvy[upraviť | upraviť zdroj]

Zmluva ustanovila vznik Spoločnosti národov, hlavný cieľ amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Spoločnosť národov mala slúžiť ako arbitrážny sudca medzi národmi a predísť tak vzniku vojen.

Podmienky zmluvy zahŕňali stratu nemeckých kolónií a stratu nemeckého územia:

Alsasko-Lotrinsko (po francúzsky:Alsace-Lorraine, po nemecky Elsass-Lothringen ) bolo odovzdané Francúzsku (rozloha 14 522 km², počet obyvateľov 1 815 000 v roku 1905). Alsasko-Lotrinsko bolo predtým francúzske územie od začiatku 18. storočia do roku 1871.
Severné Šlezvicko (po dánsky: Nordslesvig, po nemecky: Nordschleswig) bolo po Šlezvickom plebiscite odovzdané Dánsku (3 228 km² alebo 3 938 km²).
po Veľkom poľskom povstaní pripadla Poľsku väčšina územia provincie Poznaňska (po poľsky: prowincja Poznańska ; po nemecky Provinz Posen). Ďalej Poľsku pripadla väčšina Západného Pruska. Týmto Poľsko získalo 53 800 km² a 4 224 000 obyvateľov (1931), vrátane 510 km² a 26 000 obyvateľov z Horného Sliezska.
Východná časť Horného Sliezska po plebiscite pripadla Poľsku (rozloha 3 214 km² počet obyvateľov 965 000).
Hlučínsko (oblasť Horného Sliezska) pripadla Česko-Slovensku (316 alebo 333 km² a 49 000 obyvateľov).
nemecké mestá Eupen a Malmedy pripadli Belgicku.
mesto Działdowo (železničná stanica na trase Varšava – Gdansk) vo Východnom Prusku pripadlo Poľsku (plocha 492 km²).
severná časť Východného Pruska (Klajpeda s okolím) bola daná pod kontrolu Francúzska. Neskôr sa táto oblasť stala súčasťou Litvy.
plebiscit vo východnej časti Západného Pruska a v južnej časti Východného Pruska (Varmia a Mazursko); niekoľko dedín pripadlo Poľsku.
oblasť Sárska bola daná pod kontrolu Spoločnosti národov na 15 rokov, potom bol plebiscit medzi Francúzskom a Nemeckom.
mesto Gdansk (po nemecky Danzig) v Poľsku spolu s deltou rieky Visla boli ustanovené ako slobodné mesto Gdansk (Freie Stadt Danzig) pod dohľadom Spoločnosti národov a čiastočne pod dohľadom poľskej vlády (rozloha 1 893 km², počet obyvateľov 408 000 v roku 1929).

Článok 156 zmluvy previedol nemecké koncesie v čínskej provincii Šan-tung na Japonsko, a nenavrátil suverenitu Číne. Znechutenie Číňanov nad týmto ustanovením viedlo k demonštráciám a k Hnutiu 4. mája (anglicky: May Fourth Movement). To nakoniec viedlo k tomu, že Čína nepodpísala Versaillskú zmluvu. Namiesto toho deklarovala koniec vojny s Nemeckom v septembri 1919 a podpísala zvláštnu zmluvu s Nemeckom v roku 1921.

Vojenské podmienky Versaillskej zmluvy boli tvrdé a zo strany Francúzska boli motivované nielen strachom, ale aj túžbou po odplate (tzv. revanšizmus). Počas Francúzsko-pruskej vojny bolo Francúzsko porazené a strata Alsaska-Lotrinska veľmi prispela k tejto túžbe po odplate. Navyše obrovský počet mŕtvych a značné ekonomické škody spôsobené prvou svetovou vojnou spôsobili strach z budúcej nemeckej agresie, a tým aj túžbu po ešte väčšej odplate, čo určovalo značnú časť rokovania s Nemeckom.

Nemecká armáda (po nemecky Heer) bola obmedzená na 100 000 mužov. Nesmela mať brannú povinnosť, žiadne tanky, žiadne ťažké delostrelectvo a žiaden Nemecký generálny štáb (Großer Generalstab). Nemecké loďstvo (Deutsche Marine) bolo obmedzené na 15 000 mužov, a mohlo mať iba šesť bojových lodí (s výtlakom menej ako 10 000 ton), šesť krížnikov a dvanásť torpédoborcov. Ponorky neboli povolené, rovnako ako letectvo (Luftwaffe). Okrem toho bolo výslovne povedané, že vojaci (mužstvo) nesmú slúžiť po dobu kratšiu ako 12 rokov a dôstojníci po dobu kratšiu ako 25 rokov, a teda aby iba obmedzené množstvo mužov mohlo prechádzať vojenským výcvikom.

Článok 231 zmluvy (klauzula o vojnovej vine) pripisuje Nemecku a iba Nemecku zodpovednosť za straty a utrpenie štátov Dohody v priebehu vojny. Tento článok potom poskytol základ pre vojnové reparácie, ktorých celková suma bola určená komisiou zastupujúcou štáty Dohody. V januári 1921 boli reparácie vyčíslené na 269 miliárd mariek, čo väčšina ekonómov považovala za prehnané.

Neskôr v tom istom roku bola čiastka znížená na 132 miliárd mariek, čo stále väčšine nemeckých vyjednávačov pripadalo ako astronomická suma. Ekonomické problémy spôsobené platením reparácií spolu s odporom Nemecka platiť ich, sa uvádzajú ako jedna z príčin konca Weimarskej republiky a teda následne k prevzatiu moci Adolfom Hitlerom a vypuknutiu druhej svetovej vojny.

Spojené štáty americké nikdy nepodpísali Versaillskú zmluvu. Voľby roku 1918 vyhrala Republikánska strana, čím získala prevahu v americkom senáte. Následne dvakrát zablokovala ratifikáciu zmluvy (druhý raz 19. marca 1920), čiastočne z dôvodov uprednostňovania izolacionizmu (spojeného s neuznávaním Spoločnosti národov), čiastočne pre vysoké reparácie. Spojené štáty americké sa tiež nikdy nepripojili k Spoločnosti národov. Neskôr roku 1921 podpísali zvláštnu zmluvu (Berlínska zmluva) s Nemeckom, ktorá síce potvrdila platenie reparácií a ďalšie ustanovenia Versaillskej zmluvy, ale vynechala všetky pasáže o Spoločnosti národov.

Československo[upraviť | upraviť zdroj]

Československo bolo signatárom zmluvy ako jedna z tzv. pridružených krajín na strane tzv. čelných mocností (Spojené štáty americké, Britské impérium, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. Československa sa priamo týkal oddiel VII. Štát československý:

článok 81: uznanie nezávislosti Československa Nemeckom
článok 82: hranica medzi Československom a Nemeckom
článok 83: odstúpenie Hlučínska Československu
článok 84 a článok 85: otázka občianstva
článok 86: Československo sa zaviazalo rešpektovať ustanovenia, ktoré by víťazné mocnosti urobili v záujme ochrany menšin v Československu:

„

„Stát československý… přijímá ustanovení, která tyto mocnosti (tzv. čelné mocnosti Společnosti národů) budou pokládati za nutná k ochraně zájmů těch obyvatelů v Československu, kteří se od většiny obyvatelstva liší rasou, jazykem neb náboženstvím.“

“

Článok 86 umožňoval čelným mocnostiam Spoločnosti národov zasahovať v danom zmysle do vnútorných pomerov v ČSR vrátane úpravy hraníc. Štatút čelných mocností v Spoločnosti národov mali medzi vojnami Francúzsko, Britské impérium a Taliansko, budúci signatári Mníchovskej dohody. USA mierové zmluvy, ani stanovy Spoločnosti národov, neratifikovali.

Nevyhovujúci kompromis medzi víťazmi[upraviť | upraviť zdroj]

"Veľká Trojka" pozostávala z premiéra Francúzska Georgese Clemenceau, premiéra Spojeného kráľovstva Davida Lloyda George a prezidenta Spojených štátov amerických Woodrowa Wilsona. Taliansky premiér Vittorio Orlando bol prítomný ako poradca z Talianska a gróf Makino bol vyslaný Japonskom. Počas rokovania bolo ťažké dosiahnuť zhodu. Výsledkom bol teda kompromis.

Francúzsko malo počas vojny veľké straty na životoch (okolo 1,24 miliónov vojakov a 40 000 civilistov). Veľká časť vojny prebiehala na francúzskom území, a Francúzsko teda bolo v ruinách. Preto francúzsky premiér Georges Clemenceau chcel od Nemecka vojnové reparácie na obnovu vojnou zničenej krajiny. Celkovo 750 000 domov a 23 000 tovární bolo zničených a bolo teda potrebné značné množstvo peňazí na ich rekonštrukciu. Clemenceau sa chcel tiež poistiť proti ďalšiemu možnému útoku Nemecka a požadoval demilitarizáciu Porýnia (po nemecky: Rheinland, okolie rieky Rýn). Navyše požadoval, aby vojská Dohody kontrolovali more, a teda aby Francúzsko mohlo kontrolovať zámorský obchod Nemecka. Ďalej chcel značné obmedzenie nemeckej armády. Ako súčasť vojnových reparácií požadoval kontrolu nad mnohými nemeckými továrňami.

Francúzsko chcelo nie len vážne zdecimovať Nemecko, ale aj zachovať svoje veľké impérium a svoje kolónie. Kým Spojené štáty americké presadzovali v Európe právo národov na samourčenie, Francúzsko a Spojené kráľovstvo si chceli zachovať svoje impériá. Dôsledkom bolo to, že Clemenceau (a takisto veľa Francúzov) chcel také podmienky, aby zlomili Nemecko vojensky, politicky a ekonomicky. Clemenceau bol najradikálnejší z Veľkej trojky, čo mu vynieslo prezývku Tiger.

Požiadavky Spojeného kráľovstva boli o niečo menšie ako požiadavky Francúzska, lebo Spojené kráľovstvo nebolo napadnuté a nebojovalo sa na jeho území. Na druhej strane mnoho britských vojakov zomrelo počas bojov vo Francúzsku, a tak sa Briti chceli pomstiť Nemecku rovnako ako Francúzi. Britský premiér Lloyd George požadoval aj vysoké vojnové reparácie, ale menšie ako Francúzsko. Obával sa, že pokiaľ francúzske podmienky budú splnené, Francúzsko sa stane nesmierne mocným v strednej Európe, čo by viedlo k nerovnováhe síl. Lloyd George sa tiež obával návrhu Woodrowa Wilsona na právo národov na sebaurčenie, lebo si spolu s Francúzskom chceli zachovať svoje impériá. Rovnako ako Francúzsko, aj Lloyd George podporoval námornú blokádu Nemecka a možnosť uzatvárať tajné zmluvy. Nakoniec možnosť uzatvárať tajné zmluvy nebola povolená a obmedzenie množstva výzbroje bolo uvalené na všetky štáty. Predpokladalo sa, že to nepriamo obmedzí schopnosť loďstva vytvárať námorné blokády.

Americký prezident Woodrow Wilson mal veľmi rozdielny pohľad v otázke ako potrestať Nemecko. Už pred koncom vojny vypracoval štrnásť bodov, ktoré neboli tak tvrdé ako požiadavky Francúzska a Spojeného kráľovstva. Aby sa podobná vojna nemohla už opakovať, Woodrow Wilson chcel vytvoriť Spoločnosť národov. Základná myšlienka bola, že ak slabší národ je napadnutý, ostatní by mu zabezpečili ochranu pred útočníkom. Ďalej Wilson presadzoval právo národov na sebaurčenie (aspoň mimo územia Spojených štátov). To sa nepáčilo Francúzsku a Spojenému kráľovstvu, lebo to ohrozovalo existenciu ich impérií. Wilson pochopiteľne nemal záujem na tom, aby sa zväčšovala veľkosť Francúzska, Británie či Talianska. Na druhej strane požiadavka práva národov na sebaurčenie bola vítaná podpora pre národy túžiace po samostatnosti. Dôsledkom bolo to, že to prispelo k pádu Rakúska-Uhorska a Osmanskej ríše spolu s vyhlásením samostatnosti nových štátov v strednej a východnej Európe ako napr. Česko-Slovenska a Bulharska.

Veľká Trojka od začiatku chcela potrestať Nemecko. Francúzsko chcelo odplatu. Spojené kráľovstvo chcelo relatívne ekonomicky silné Nemecko ako protiváhu francúzskej dominancie v Európe. Spojené štáty chceli rozbiť staré impériá. Výsledkom bol kompromis.

Nemecko nebolo ani zničené, ani uzmierené. Versaillská zmluva ochromila nemeckú ekonomiku v dvadsiatych rokoch (okolo roku 1920) a nechala ju zraniteľnou počas zničujúcej Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch, čo umožnilo nástup nacizmu a následné prevzatie moci Adolfom Hitlerom.