Violončelový koncert č. 1 (Šostakovič)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Violončelový koncert Es dur
Druh skladby violončelový koncert
Vznik 1959
Približná dĺžka 28 min.
Časti skladby
  1. Allegretto
  2. Moderato
  3. Cadenza
  4. Allegro con moto

Violončelový koncert č. 1 Es dur, Op. 107 je dielo ruského skladateľa Dmitrija Šostakoviča.

Koncert patrí medzi neskoršie Šostakovičove diela - skladateľ ho zložil v roku 1959 v priebehu jedného mesiaca. Bolo to v dobe kedy už patril vo svetovom meradle medzi najuznávanejších skladateľov. Éra ťaživého stalinizmu už pominula,na skladateľovi však zanechala nezmazateľné stopy. Ťaživé skúsenosti sa preniesli aj do tohto diela - neľútostného, miestami kypiaceho vnútorným hnevom až agresiou, a i v lyrických pasážiach plného nezdolnosti. Sugestívne dielo skladateľ vybavil nezvyčajne zastúpeným orchestrom - s čelestou a lesným rohom ako jediným predstaviteľom sekcie plechových dychových nástrojov. O to doležitejšia je však jeho úloha v celom koncerte, Šostakovič tu využil prvok "vedľajšieho sólového nástroja", podobne ako to pred ním urobili už Brahms alebo Nielsen. Koncert bol od začiatku zamýšľaný pre najvýznamenjšieho ruského violončelistu Mstislava Rostropoviča, ktorý dielo uviedol na premiére 4. októbra s Leningradskou filharmóniou pod taktovkou Jevgenija Mravinského.

Koncert tvoria štyri vety, pričom posledné tri sa hrajú bez prestávky ako jeden celok. Prvá rozsiahla veta začína priamo hlavnou témou sólového violončela. Tá je vystavaná na štvortónovom motíve, ktorý doplňujú drevené dychové nástroje rytmickou frázou. Krátky motív pozostávajúci zo štyroch tónov sa stáva ústredným hudobným prvkom celej skladby a objavuje sa v jej priebehu nespočetne veľakrát. Prvá veta je dynamická, s rýchlými figuráciami violončela, ktoré tvorí s orchestrom prevažne organický celok. Druhá veta je pomalá, s rozľahlou melodickou linkou bohatého výrazu. Ako tretiu vetu Šostakovič netradične zvolil dlhú kadenciu sólového violončela, ktorá svojou nahotou umocňuje zážitok z reflexívneho diela. Štvrtá veta v rondovej forme opäť ovplýva virtuóznými behmi sólového nástroja exponujúceho svoje limity. Vo vete je nenápadne zakomponovaná citácia Stalinovej obľúbenej piesne Suliko ako výsmech jeho kultu. Dielo ozatvára prudká kóda vychádzajúca z hlavnej témy prvej vety, čím je len podčiarknutá prepojenosť všetkých častí a integrita diela.

Vybrané nahrávky[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • www.en.wikipedia.org
  • Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
  • Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
  • Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 807341905X