Violončelový koncert (Schumann)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Violončelový koncert a-mol, Op. 129
Druh skladby
violončelový koncert
Vznik
1850
Časti
  1. Nicht zu schnell - Langsam - Sehr lebhaft
Inštrumentácia
2 Fl., 2 Ob., 2 Cl., 2 Fag., - 2 Cor., 1 Tr. - Timp. - Vlc. Solo - Archi.
Približná dĺžka
24 min.

Violončelový koncert a-mol, Op. 129 je dielo nemeckého skladateľa Roberta Schumanna.

Schumann dielo zložil vo svojom umelecky plodnom roku 1850, počas šťastného životného obdobia, ktoré sa už neskor neopakovalo. Zapríčinili to viaceré okolnosti: presťahovanie sa do Düsseldorfu, kde sa cítil spokojne, a útlm jeho psychických ťažkostí. Za týchto okolností sa skladateľ rozhodol napísať dielo charakteru kantilény pre violončelo, na ktoré kedysi sám hral. Partitúru mal hotovú za rekordné dva týždne, čo svedčí o hlbokom zaujatí Schumanna hudobným materiálom. Pri komponovaní nepodľahol dobovému trendu produkcie virtuóznej hudby určenej na exhibíciu umelcov. Pri písaní sólového partu sa viac sústredil na obsah a hĺbku než vonkajší efekt. Ako slabšia stránka tohto diela sa vždy ale javil part orchestrálny. Schumann napokon nikdy nebol žiadnym majstrom inštrumentácie. Partitúru sa snažili "vylepšiť" viacerí dirigenti a skladatelia, dnes sa všeobecne hráva koncert v Šostakovičovej úprave, ktorý zmeny previedol veľmi citlivo a nenarušil tak výrazne Schumannov povodný plán.

Koncert sa skladá z troch viet, prepojených do jednoho súvislého celku. Po štyroch úvodných taktoch orchestra vstupuje violončelo, ktoré prednesie hlavnú tému - košatú emocionálnu melódiu. Druhá téma je viac vášnivá. V celej vete, ktorá sa ma podľa označenia skladateľa hrať "nie príliš rýchlo", počuť typickú Schumannovskú melodiku - citlivú, trochu rozorvanú a ťažko zachytiteľnú. Druhá veta, Langsam (Pomaly), je nezvyčajne krátka, ale krásna. Sólový nástroj hrá jemne plynúcu melódiu, v strednej časti vety prerušenú výraznými dvojhmatmi. Krátkou osminovou kadenciou prechádza violončelo do poslednej vety. Tá má nasledovný hlavný motív: tri údery orchestru doplnené violončelom jedným taktom v šestnástinových notách. Tento motív sa objavuje vo vete v roznej podobe vyše stokrát. Postupne, a čoraz naliehavajšie sa tu začína vynárať i téma z prvej vety. Je tu kadencia striedmo doprevádzaná orchestrom, na ktorú naväzuje záverečná kóda.

Schumannov koncert je jediný významný violončelový koncert raného romantizmu. Stojí osamotený v takmer storočnej pauze medzi koncertami Haydna a Saint-Saënsa. Hoci sólový part nepatrí medzi najefektnejšie vo violončelovej literatúre, práve úprimnosť a citová hĺbka Schumannovej hudby zapríčinila, že sa koncert natrvalo zaradil medzi 5 najvýznamnejších violončelových koncertov.