Vladimir Iľjič Lenin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Vladimír Iljič Lenin)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vladimir Iľjič Lenin
Влади́мир Ильи́ч Ле́нин
sovietsky revolucionár, stranícky a štátny činiteľ ruského pôvodu
sovietsky revolucionár, stranícky a štátny činiteľ ruského pôvodu
Osobné informácie
Narodenie 22. apríl 1870
Simbirsk, Ruské impérium
Úmrtie 21. január 1924 (53 rokov)
Gorki pri Moskve, ZSSR
Podpis Vladimir Iľjič Lenin, podpis
Pozri aj Politický portál

Vladimir Iľjič Lenin (rus. Влади́мир Ильи́ч Ле́нин), vlastným menom Vladimir Iľjič Ulianov (starší prepis: Uľjanov; rus. Влади́мир Ильи́ч Улья́нов) (* 22. apríl 1870 [1], Simbirsk (dnes Ulianovsk) – † 21. január 1924, Gorki pri Moskve) bol ruský marxistický revolucionár a architekt moderného komunizmuboľševizmu. Stál na čele boľševickej revolúcie (1917) v Rusku a zmene Ruska v Sovietsky zväz.

Detstvo a dospievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Vladimír Ulianov (asi 1887)

Ulianov sa narodil v ruskom Simbirsku (dnes Ulianovsk) ako syn Iľju Nikolajeviča Ulianova (18311886), ruského gymnaziálneho riaditeľa, ktorý sa usiloval o demokratizáciu a vzdelanie pre celé ruské obyvateľstvo a vykonal veľa pre vzdelanie neruských etník, a jeho liberálnej ženy Márie Alexandrovny Blankovej (18351916). Prarodičia z otcovej strany boli Kalmyci, babička jeho matky bola Volžská Nemka luteránskeho vyznania a starý otec jeho matky bol žid, tak ako i jeho stary otec, Israel Alexandrovic Blank, konvertujúci na kresťanstvo. Sám Lenin bol pokrstený ako pravoslávny.

Ulianov sa usilovne vzdelával v latinčine a gréčtine. Roku 1886 mu zomrel otec na mozgovú mŕtvicu. Poručníkom rodiny sa stal Fiodor Kerenskij, otec Alexandra Fiodoroviča Kerenského (1881–1970). 8. mája 1887 bol popravený jeho starší brat Alexandr Ulianov za účasť na atentáte na cára Alexandra III. Táto udalosť Ulianova radikalizovala a koncom roku 1887 bol po štyroch mesiacoch štúdia vylúčený z právnickej fakulty Kazaňskej univerzity pre účasť na študentských protestoch a vypovedaný pod neverejný policajný dozor na rodinný statok Kokuškino. Tu sa zoznámil s Hegelovými dielami, vďaka čomu získal vedomosti o dialektickej metóde. Študoval ako samouk a v roku 1891 získal povolenie vykonávať právnickú profesiu.

Profesionálny revolucionár[upraviť | upraviť zdroj]

Ako každý ruský revolucionár používal mnoho pseudonymov. Krátko po svojom príchode do Petrohradu v roku 1893 sa zapojil do revolučného hnutia a štúdia marxizmu. Svoje prvé práce nepodpisoval. Napokon začal používať svoje iniciály V. U., potom K. Tulin podľa mesta Tula.[2]

Roku 1895 Julij Osipovič Cederbaum (L. Martov 18731923) a Ulianov zjednotili petrohradských marxistických socialistov do marxistickej strany Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy. Obaja boli čoskoro uväznení: Ulianov v decembri 1895 a po 14 mesiacoch bol poslaný na tri roky do vyhnanstva do sibírskej väznice Šušenkoje. O rok neskôr za ním prišla do väznice aj ľavicová aktivistka Nadežda Krupská, ktorá sa v júli 1898 stala jeho manželkou a zotrvala s ním do konca života. V referáte o knihe Alexandra Helphanda použil Ulianov pseudonym Vl. Iľjin.[2] V apríli 1899 vydal Vývoj kapitalizmu v Rusku. V roku 1900 jeho vyhnanstvo skončilo. Cestoval potom po Rusku a ostatných krajinách v Európe. Lenin žil v Zürichu, Ženeve, Mníchove, Prahe, Viedni a Londýne a spoločne s Martovom od roku 1900 vydával ľavicový časopis Iskra a rad spisov a kníh vzťahujúcich sa k revolučnému hnutiu. Ulianov bol aktívnym členom Sociálnedemokratickej robotníckej strany Ruska (SDRSR). V emigrácii vtedy žilo približne 5 000 Rusov.

Od roku 1900 používal pseudonym Petrov. V januári 1901 sa v liste nestorovi ruského marxizmu Georgijovi Plechanovovi (1857–1918) podpísal ako Lenin.[2] Nie je vylúčené, že si toto meno zvolil ako dôkaz opozície proti nemu, keďže Plechanov používal pseudonym Volgin, podľa rieky Volgy. Ulianov si zvolil Lenu, ktorá je dlhšia a tečie opačným smerom. Ulianov sám nikdy neprezradil, prečo si ho vybral. Plechanov mal v tomto období na Ulianova veľký vplyv. Okrem priezviská Lenin používal aj meno Frei alebo Jacob Richter. Od júna 1902 sa definitívne rozhodol pre meno Lenin,[2] obyčajne N. Lenin[3] či Nikolaj Lenin, pričom prvé meno si zvolil podľa svojho starého otca.

Roku 1902 vydal svoju základnú prácu Čo robiť?, kde revidoval marxizmus. Tvrdil, že robotnícka trieda musí byť vedená svojou avantgardou – sociálnedemokratickou stranou. Lenin sa stal vedúcou postavou radikálne ľavicového hnutia, 30. júla – 23. augusta 1903 sa v Bruseli a Londýne konal II. zjazd SDRSR, ozajstný zakladajúci zjazd. Ako inde v Európe sa ruskí sociálni demokrati vnútorne delili na dve skupiny – menšinových revolucionárov (v SDRSR nazvaní boľševici) a väčšinových reformistov (v SDRSR menševici). Vodcom boľševickej frakcie SDRSR bol Lenin, menševikov L. Martov. Plechanov a Lev Davidovič Bronstein (Lev Davidovič Trockij 1879–1940) stáli uprostred obidvoch frakcií, no častejšie sa prikláňali k menševikom. Hlavnými sociálno demokratickými novinami bola Iskra, ktorú vydávali Plechanov, Martov a Lenin.

Leninova fotka z decembra 1905

Boľševici vyhrali väčšinu dôležitých hlasovaní: o vedení Iskry a o správe straníckych financií. Lenin však vo vedení Iskry dlho neostal, už v decembri z nej odišiel a 14. marca 1904 opustil aj vedenie SDRSR. Na IV. zjazde SDRSR (23. apríla – 8. mája 1906 v Štokholme) bol zvolený do ústredného výboru SDRSR. Tento zjazd zakázal pomerom hlasov 64 : 24 prepady bánk a iné lúpeže ("expropriácie"), čo boľševici odmietli rešpektovať. Viktor Černov (vodca eserov) ho označil za človeka "s pravdou vo vrecku", s pravdou, ktorú musí mať za každých okolností.

V roku 1907 sa Lenin z bezpečnostných dôvodov presunul do Fínska. Cestoval po Európe a zúčastnil sa mnohých ľavicových stretnutí a aktivít. Inessa Armandová, členka SDRSR od roku 1903, na konci roka 1906 ušla z vyhnanstva. Roku 1909 sa v Paríži stretla s Leninom a stala sa jeho milenkou. Ich pomer trval až do roku 1920, kedy zomrela.

V januári 1912 sa konala pražská konferencia SDRSR, ktorú menševici neuznali za právoplatnú. Odvtedy pretrvával spor o tom, kto tvorí legálne vedenie SDRSR a roztržka medzi boľševikmi a menševikmi sa formalizovala. Keď vypukla prvá svetová vojna a nemeckí sociálni demokrati hlasovali za vojnové úvery, európske sociálne demokratické hnutie (II. internacionála) sa rozpadlo. Benito Mussolini bol za podporu vojny vylúčený z talianskej socialistickej strany, Lenin prehlásil: "Odo dneška už nie som sociálny demokrat, som komunista."[4] Sociálnych demokratov, ktorí podporovali vojnu, nazval "sociálnych chauvinistov". Ako svoj cieľ vyhlásil transformáciu imperialistickej vojny v občiansku. Hoci celú vojnu pobýval vo Švajčiarsku a zúčastnil sa aj Zimmerwalskej konferencie v roku 1915.

Keď 8. marca 1917 začala februárová revolúcia, ktorá vyústila do zvrhnutia cára Mikuláša II. (15. 3. (2. 3. S. K.) 1917 cár abdikoval), Lenin sa 16. apríla (3. apríla podľa juliánskeho kalendára) 1917 vrátil zo Švajčiarska do Petrohradu. Je potvrdené z mnohých strán, že Lenin sa zo Švajčiarska dostal do Petrohradu s pomocou Nemeckého cisárstva. Lenin cestoval spoločne s ostatnými ruskými sociálnymi demokratmi (menševikmi aj boľševikmi) v uzatvorenom vlaku. Cisár Viliam II. očakával, že Lenin paralyzuje bojaschopnosť ruskej armády a ukončí vojnu na východnom fronte. V Leninovi potom videl len relatívne bezvýznamnú osobu, ktorá krátko potom stratí moc.

Okamžite po návrate Lenin publikoval Aprílové tézy, ktoré u vtedajšej vládnucej triedy vyvolali ohromné pobúrenie. Plechanov ich označil za delírium.[5] V júni prešli boľševici do konfrontácie s koaličnou dočasnou vládou (od 18. 5. (5. 5. S. K.)). Vláda reagovala trojdenným zákazom všetkých demonštrácií. Dňa 11. júna 1917 menševik Irakli Cereteli označil boľševikov za kontrarevolucionárov. Keď sa zrútila júlová Brusilova haličská ofenzíva, boľševici sa pokúsili o puč, no, bol neúspešný a Lenin sa musel skrývať vo Fínsku. Nemohol sa zúčastniť ani VI. zjazdu na prelome júla a augusta 1917, kde sa boľševici definitívne etablovali ako samostatná strana: Sociálnodemokratická robotnícka strana Ruska (boľševikov) – SDRSR(b), keď sa zlúčili s mežrajoncami (межрайонцы), ktorými bol Lev Trockij, Adolf Joffe, Anatolij Lunačarskij, Mojsej Urickij, David Riazanov, M. M. Volodarskij, Lev Karachan a Dmitrij Manuilskij. V podzemí Lenin napísal knihu Štát a revolúcia, v ktorej sa vyslovil pre vládu robotníckych rád ("sovietov"). Lenin sa do Petrohradu vrátil v októbri 1917. Využil oslabenie Kerenského vlády a začal intenzívne pripravovať povstanie, ktoré nakoniec pod heslom aprílových téz "všetku moc Sovietom" uskutočnil Trockij na svoje narodeniny 7. novembra 1917 ("Veľká októbrová socialistická revolúcia").

Hlava socialistického štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Lenin vo svojej kremeľskej kancelárií v roku 1918

8. novembra 1917 je Lenin zvolený za predsedu rady ľudových komisárov (Sovnarkom). 9. novembra 1917 Sovnarkom vydal dekrét o tlači, ktorý zlikvidoval slobodu tlače. Počas 10 dní boli zastavené všetky nezglajchštachované noviny. 5. 12. 1917 bola ustavená tajná polícia – Zvláštna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou (Чрезвычайная комиссия по борбе с контрреволюцией, »чрезвычайка«, чека). Od 1. februára 1918 bol v Rusku zavedený gregoriánsky kalendár – po 31. 1. 1918 nasledoval 14. 2. 1918. Na VII. zjazde bola 6. 3. 1918 SDDSR(b) premenovaná na KSR(b).

Tvárou v tvár nemeckej ofenzíve, Lenin usiloval o okamžité podpísanie mierovej zmluvy. Iní boľševickí vodcovia, ako napríklad Bucharin, a ľaví eseri obhajovali pokračovanie vojny ako prostriedok podnecujúci revolúciu v Nemecku. Trockij, ktorý viedol vyjednávanie, obhajoval kompromis v podobe mierovej zmluvy len v prípade nulových územných nárokov oboch strán. Trockij odmietol zmluvu podpísať. Po neúspešnom vyjednávaní Nemecko začalo rozsiahlu ofenzívu, v ktorej dôsledku stratilo Rusko rozsiahle územia na západe. V dôsledku týchto udalostí došlo k posilneniu Leninovych pozícií v boľševickej strane a v marci 1918 Lenin nariadil svojim emisárom prijať nemecký návrh na ukončenie vojny (tzv. Brest-Litovský mier), aby tak splnil sľub, ktorý pomohol jeho strane k moci a zároveň sa mohol sústrediť na domáce problémy. IV. zjazd sovietov mierovú zmluvu 15. marca 1918 ratifikoval 724 : 394 hlasmi. Ľaví eseri s mierovou zmluvou nesúhlasili, a preto boli vyhodení z vlády. 6. júla 1918 zavraždili nemeckého veľvyslanca Mirbacha.

12. júna 1918 bol zavraždený cárov brat Michal. 16. júna 1918 bol obnovený trest smrti. Lenin to obhajoval takto: „Ak nemôžeme zastreliť bielogvardského sabotéra, aká je to potom veľká revolúcia?“[6] 17. júla 1918 bola na základe rozhodnutí Lenina a Trockého zavraždená celá cárova rodina: cár, jeho manželka a všetkých päť detí, ďalej osobný lekár rodiny a služobníctvo, ktoré im ostalo. Lenin tak dal prednosť tajnej poprave pred verejným súdom. 30. augusta 1918 Fany Kaplanová postrelila Lenina a v ten istý deň bol zavraždený šéf petrohradskej Čeky Mojsej Urickij. Poďla Olega Vasiljeva bol atentát na Lenina púhou kamuflážou slúžiacou ako zámienka k rozpútaniu červeného teroru.[7] Všeci väznení členovia dočasnej vlády boli verejne popravení: minister spravodlivosti Ščeglovitov, minister vnútra Chvostov, minister vnútra Protopov, náčelník policajného oddelenia Beleckij a arcidiakon Vostrogov. Ich účelom bolo „zasiať strach do sŕdc nepriateľov revolúcie“. Na druhej strane bol zavraždený ľudový komisár tlače, propagandy a agitácie Volodarskij.

V roku 1919 vznikla z Leninovej iniciatívy Komunistická internacionála, ktorá mala slúžiť k rozšíreniu revolúcie do ďalších krajín. Červená armáda prenikla do susedných krajín a jej úspešné ťaženie Poľskom dávalo nádej na spojenie nielen s maďarskou, ale aj s nemeckou a francúzskou revolúciou. Krátko pred bitkou pri Varšave poslal Lenin odkaz talianskym komunistom, že je potrebné bezodkladne pripraviť revolúciu v Taliansku, ktorá by uľahčila Červenej armáde cestu do Talianska a do Ríma potom, čo bude sovietizované Česko-Slovensko, Poľsko a Maďarsko. Tieto plány ale prišli navnivoč potom, čo bola Červená armáda pri Varšave porazená. Lenin sám bol tým veľmi rozhorčený, nič menej bral to len ako odklad nevyhnutného. Pevne veril, že čo nevyšlo teraz, vyjde neskôr, pretože je to vedecky predpovedaná nutnosť.

V roku 1921 nechal Lenin brutálne potlačiť vzburu kronštadských námorníkov a niekoľko roľníckych povstaní. Potom vydal sériu rozkazov, ktoré urobili z popráv bez súdu štandardnú metódu. V roku 1922 vydal smernice na boj s cirkvou. V smerniciach nariadil odstrániť z kostolov všetky cenné veci a vyzval pritom k vyvraždeniu kňazov. (z Leninovych inštrukcií Čeke: "Čím väčšie množstvo reakcionárskych kňazov a reakcionárskej buržoázie bude v tejto záležitosti zastrelených, tým lepšie.") Keď sa objavili protesty proti popravám a krutému zaobchádzaniu, Lenin poznamenal: "Nech si psy buržoáznej spoločnosti poštekávajú a kňučia nad utratením každého nežiaduceho šteňaťa. My vytíname veľký starý prales."

V ekonomickej politike presadzoval elektrifikáciu Ruska a prestavbu priemyslu. Ako úspešný možno zhodnotiť projekt elektrifikácie, rozbehnutie spriemyselňovania, efektívnejšieho využívania poľnohospodárskej pôdy, no najmä dramatické zlepšenie života miliónov ľudí, ktorí žili pred revolúciou v neľudských podmienkach. Lenin nakoniec vyhlásil novú ekonomickú politiku (NEP) (povolenie podnikania), aby zabránil úplnému zrúteniu ekonomiky.

Ulianov sa v mladosti nakazil syfilisom. Prvé obtiaže sa prejavili v roku 1920. Progresívna paralýza Lenina od jesene 1921 vyradila z politiky. Od 26. mája 1922 bol oficiálne chorý, pre verejnosť s "mozgovou mŕtvicou". V júne–decembri 1922 sa jeho stav normalizoval, no potom ho postihol ďalší záchvat. Na prelome decembra 1922 a januára 1923[8] spísal tzv. závet (list zjazdu), v ktorom oznámkoval jednotlivých členov politbyra a pokúsil sa (neúspešne) odstaviť Stalina. 10. marca 1923 stratil Lenin príčetnosť, z čoho sa plne neprebral až do svojej smrti. Zomrel 21. januára 1924. Leninovo telo bolo nabalzamované a dodnes je vystavované v Leninovom mauzóleu.

Leninizmus[upraviť | upraviť zdroj]

V niektorých bodoch opravil marxistické učenie, pričom sa domnieval, že tieto opravy nie sú duchu marxizmu cudzie a že anticipujú jeho praktické pôsobenie v podmienkach 20. storočia. Kritizoval empiriokriticizmus, špeciálne filozofiu Ernesta Macha a jeho ruských prívržencov.

Lenin definuje štát ako organizáciu moci na utláčanie. Štát je vždy určitým aparátom, ktorý vzniká zo spoločnosti a skladá sa zo skupiny ľudí, ktorí sa zaoberajú iba tým, že vládnu. Štát bude môcť odumrieť vtedy, keď si ľudia natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolužitia a ich práca bude taká produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností. S demokraciou spája otázku: ,,demokracia pre akú triedu?“ Demokracia podľa neho nie je totožná podriadeniu menšiny väčšine, pritom v realite to videl práve tak.

Antiimperializmus[upraviť | upraviť zdroj]

Lenin vo svojom diele ,,Imperializmus, najvyšší stupeň kapitalizmu“, prezentuje imperializmus ako dôsledok kapitalistického zriadenia. Píše tam, že výstavba železníc je použitá ako nástroj útlaku, v kolóniách a polokolóniách. Imperializmus je kapitalizmom úpadku, predvečerom sociálnej revolúcie. Nadprodukcia a obrovské zisky dovolili vznik triedy robotníckej buržoázie. Rozdelenie sveta kapitalistickými veľmocami bolo v roku 1916 ukončené. Imperializmus vznikol ako vývoj a priama postupnosť základných vlastností kapitalizmu. Imperializmus však porušuje jednu z hlavných vlastností kapitalizmu, z voľného kapitalistického trhu sa transformuje na kapitalistické monopoly - imperializmus teda definuje ako monopolistický stupeň kapitalizmu, ktorý vyrastá z voľného trhu, ale zároveň ho ničí za účelom dosiahnutia vyššieho spoločensko-ekonomického poriadku:

  1. koncentrácia produkcie a kapitálu sa vyvinula do takého vysokého stupňa, že vznikli monopoly, ktoré narúšajú ekonomický život
  2. fúzovanie bankového kapitálu s priemyselným kapitálom, čím vzniká finančná oligarchia
  3. export kapitálu na rozdiel od exportu komodít naberá na dôležitosti
  4. vytvára medzinárodných monopolistických kapitalistov, ktorí si delia svet medzi sebou
  5. teritoriálne rozdelenie sveta medzi najväčších kapitalistov je už ukončené

Imperializmus nezaberá len agrárne územia ale aj vysoko industrializované územia, pretože:

  1. svet je už rozdelený
  2. základným znakom imperializmu je rivalita medzi veľmocami v ich snahe o hegemóniu, dobíjajú územia nie pre svoje potreby, ale aby oslabili protivníka

Monopoly a oligarchia sa snažia o dominanciu a nie o slobodu, vykorisťujú stúpajúci počet malých a slabých štátov. Imperializmus má tendencie k vytváraniu rentiérskych štátov. Imperializmus spája s oportunizmom.

Poznámky pod čiarou[upraviť | upraviť zdroj]

  1. narodený 10. apríla 1870 podľa juliánskeho kalendára
  2. a b c d Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, pp. 12–13.
  3. Dmitrij Volkogonov, p. 58.
  4. Dmitrij Volkogonov, p. 74.
  5. Dmitrij Volkogonov, p. 83.
  6. Dmitrij Volkogonov, p. 195.
  7. Dmitrij Volkogonov, p. 190.
  8. Dmitrij Volkogonov, p. 342.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Polnoe sobranie sočinenii I–XX, 1. ed.
  • Polnoe sobranie sočinenii I–XX, 2. ed.
  • Polnoe sobranie sočinenii I–XX, 3. ed.
  • Polnoe sobranie sočinenii I–XXX, 4. ed.
  • Polnoe sobranie sočinenii I–LV. Moskva 1958–65, 5. ed.
  • Biografičeskaia chronika, 1870–1924, I–XIII, 1970–85

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.