Vladimír Karfík

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vladimír Karfík
slovenský architekt

Narodenie 26. október 1901
Idrija, Slovinsko
Úmrtie 6. jún 1996 (94 rokov)
Brno, Česko

Prof. Dr. h. c. Ing. arch. Vladimír Karfík (* 26. október 1901, Idrija, Slovinsko - † 6. jún 1996, Brno) bol česko-slovenský architekt a vysokoškolský profesor. Bol odborník vo viacerých druhoch stavieb, osobitne priemyselných, dopravných, administratívnych a distribučných. Jeho práce charakterizuje vyspelé technické, funkčné a konštrukčné poňatie.

Detstvo a chronológia jeho života[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 26. októbra 1901 v Idriji, v dnešnom Slovinsku v rodine českého závodného lekára, Františka Karfíka, ktorý liečil choroby z povolania a úrazy pracovníkov tamojších ortuťových dolov, a jeho manželky Hermíny (rod. Gemperlovej).

Narodil sa ako najstarší z troch súrodencov (brat Václav – 1904 - sa stal profesorom Lekárskej fakulty UK v Prahe, sestra Jarmila – 1903 - bola právničkou).

V roku 1904 sa rodina presťahovala do Prahy.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

  • Narodený 26. 10. 1901 v Idriji - Kraňsko ; otec František, 1899-1904 banský lekár v Idriji, 1904-1943, Praha
  • 1919-24 štúdium na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva ČVUT, Praha
  • 1925-26 prax u Le Corbusiera v Paríži
  • 1927-28 prax u Holabirda a Roota v Chicagu
  • 1928-29 prax u F. LI. Wrighta v Taliesine
  • 1929 sobáš s Jaroslavou Žižkovou v Chicagu
  • 1930-1946 vedúci projekčného oddelenia firmy Baťa v Zlíne
  • 1946-1971 Profesor na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave
  • 1946 smrť manželky Jaroslavy
  • 1948 sobáš so Švédkou Elsou Melinovou, asistentkou na UK v Bratislave
  • 1956 odchod manželky Elsy do Švédska
  • 1961 sobáš so Světlou Fialovou, ale prvé kontakty už r. 1958
  • 1971-1978 práca na Urbione v Bratislave
  • 1979-1983 profesor na fakulte architektúry na Malte, vedúci projekčného oddelenia
  • Od 1983 pobyt v Brne

Štúdium a prax[upraviť | upraviť zdroj]

1911 - 1919 navštevoval žižkovskú reálku v Prahe. V rokoch 1919 - 1924 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe u profesorov Fantu, Engela a Menzla, a čiastočne na Akadémií výtvarných umení.

Po absolutóriu odišiel na študijný pobyt do Paríža, kde sa zoznámil s českou umeleckou komunitou i s prednými parížskymi architektmi - Augustom Perretom, André Lurçatom, Adolfom Loosom. Prax absolvoval u legendárneho Le Corbusiera, pre ktorého tiež krátko pracoval, ako český stážista (1925 - 26).

Po návrate do Prahy získal v konkurze trojročnú platenú prax v USA (1927 - 30). Prvým pôsobiskom bol ateliér firmy Smith-Gardner-Erickson v Chicagu, (Karfík tu zoznámil kolegov s česko-slovenským vynálezom, ceruzkou verzatilkou, ktorá sa tak dostala i do Ameriky). Neskôr prešiel mladý architekt do ateliéru Holabird and Root, špecializovaného na projekty mrakodrapov. Záverečné a najcennejšie dva roky americkej stáže prežil Karfík u slávneho Franka Lloyda Wrighta, kde sa mohol podieľať na niektorých projektoch a realizáciách (Gordonove planetárium v Sugar Soaf, štúdio Taliesin West, kam sa Wrightov ateliér vždy na zimu sťahoval).

Účinkovanie a ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1926 pracoval ako projektant v stavebnej kancelárii A. Beladu v Prahe.

V rokoch 1927-1929 projektuje v USA, hlavne u F. L. Wrighta v Talliesin East a Talliesin West. U Le Corbusiera sa zoznámil so základnými princípmi, ktoré postupne ovládli modernú architektúru i urbanizmus.

V Paríži sa zoznámil s viacerými osobnosťami architektúry, predovšetkým to bol Adolf Loos, s ktorým sa stretával a diskutoval najčastejšie. Z Paríža odišiel do Anglicka, kde sa zoznámil s novými stavebnými metódami: používanie ocele a celkové vyľahčovanie stavieb. Potom sa mu podarilo dostať do USA.

V roku 1927 prichádza do Chicaga a od kancelárie Schmidt-Garden-Ericson prešiel k chicagskej firme Holabird-Roche. Odtiaľto mal Karfík znalosti z navrhovania výškových stavieb. Pracoval tiež v ateliéri F. F Wrighta. S ním spolupracoval na viacerých projektoch.

Počas hospodárskej krízy sa Karfík rozhodol pre návrat domov. Priamo v Chicagu mu totiž lukratívnu ponuku poskytol Tomáš Baťa. Pôsobenie v zlínskej Stavebnej a projekčnej kancelárii firmy Baťa v rokoch 1930 - 1946 predstavuje významnú etapu Karfíkovho tvorivého života. Čoskoro sa v Zlíne presadil (aj vďaka svojmu renomé spolupracovníka svetových hviezd - Le Corbusiéra a Wrighta) a stal sa vedúcim kancelárie. Získal a realizoval množstvo jedinečných zákaziek: hotel Spoločenský dom (prvý európsky model hotelovej izby s WC a kúpeľňou), prvú výškovú budovu v Európe – 17-podlažnú administratívu Baťových závodov s pojazdnou pracovňou Jána Baťu, jedno z vrcholných diel českej medzivojnovej architektúry, firemné obchodné domy v Bratislave, Amsterdame, Borove v Chorvátsku, Liberci, továrenské areály snáď na všetkých kontinentoch, rodinné domy v zlínskej Baťovej kolónii, školy, sieť obchodov, Spoločenský dom v Otrokoviciach, evanjelický kostol v Zlíne a ďalšie. Na začiatku zlínskej kariéry stál projekt Baťovho obchodného domu v Brne na Kobližnej ulici. Mal mať pôvodne 28 podlaží, kvôli statickým problémom a Baťovým nezhodám s mestskou správou však zostalo pri siedmich poschodiach.

Zúčastnil sa teda na projektovaní mnohých priemyselných, obytných, obchodných a administratívnych objektov firmy Baťa v Česko-Slovensku, ale aj vo svete. Z veľkej časti to bol práve on, kto vytvoril charakter tzv. "zlínskej architektúry". Prudký rozvoj Baťovho závodu vyvolal aj rýchlu stavebnú činnosť. V prostredí, kde sa v rýchlom tempe projektovalo doslova "dva metre pred lopatou", sa mohli uplatniť nové metódy stavania, ktoré nadobudol Karfík vo svete.

V roku 1930 sa oženil s Jaroslavou Žižkovou.

V rokoch 1931-1956 je tiež členom medzinárodného združenia CIAM.

Zlatá éra zlínskej architektúry po vojne skončila a Vladimír Karfík odchádza na pozvanie prof. Emila Belluša do Bratislavy, kde bol na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej /SVŠT/ vymenovaný profesorom pre priemyselné, dopravné, administratívne a distribučné stavby. Krátko po vojne sa teda presťahoval do Bratislavy, kde od roku 1946 bol profesorom na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej /SVŠT/. Vychoval niekoľko generácií výborných architektov a prispel k rozvoju slovenskej architektúry. V rokoch 1955 - 57 bol dekanom fakulty.

Súčasne projektuje a realizuje stavby. V tomto období navrhol množstvo vysokých škôl, priemyselných stavieb a závodov, administratívnych budov a bytových sídlisk po celom Slovensku. V Novom Meste nad Váhom navrhol prvý panelový dom vo vtedajšej Česko-slovenskej republike. Popri pedagogickej činnosti pokračoval i vo svojej projekčnej práci (Chemicko-technologická fakulta VŠT Bratislava, Kollárovo námestie, Vysoká škola ekonomická, Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, kúpele v Bojniciach. Na zjazde architektov v Prahe v roku 1952 prezentoval svoj projekt montovaného panelového domu, prvý bol potom realizovaný v roku 1955).

Roku 1956 bol vyznamenaný Štátnou cenou.

Spolupracuje tiež so Slovenskou akadémiou vied.

Roku 1971, po odchode do dôchodku, sa stáva vedeckým pracovníkom URBIONu v Bratislave a venuje sa prednáškovej a konzultačnej činnosti.

V rokoch 1979-1983 profesorom architektonickej tvorby na technickej univerzite na Malte (The Old University v La Vallete), kde súčasne projektuje a realizuje niekoľko stavieb – o. i. aj projekt vily prezidenta Maltskej republiky. V tomto období tu budoval katedru architektúry, prednášal a vychovával svojich nástupcov. Navrhol tam zlievárenský závod, štadión pre 30 000 divákov, letné sídlo hlavy štátu na ostrove Gozo, rádiolokačnú stanicu, prístavbu Múzea krásnych umení a ďalšie stavby.

Po návrate zo Stredomoria do Česko-Slovenska sa usadil v Brne. Po návrate z Malty sa zaoberal predovšetkým posudkovou činnosťou, bol pozývaný odbornými inštitúciami na prednášky. Bol literárne činný - vydal veľa odborných kníh, skriptá a písal články v odborných časopisoch.

Roku 1985 bol menovaný čestným členom AIA (American Institute of Architects).

V roku 1991 sa stáva čestným občanom Brna a Bratislavy, získava čestné doktoráty na Fakultách architektúry v Prahe a Bratislave.

Bol vyznamenaný Jurkovičovou cenou Zväzu slovenských architektov Slovenska za rok 1991, a titulom "Doctor honoris causa" Vysokého učenia technického v Brně a Prahe, udelené mu bolo čestné občianstvo mesta Brna, Bratislavy, Bystrice pod Hostýnom a Otrokovíc. Prezident Havel /prezident ČSFR/ ho v roku 1992 vyznamenal zlatou medailí. Stal sa "Čestným obuvníkom" podniku, pre ktorý vykonal obrovský kus práce.

Aj v pokročilom veku prednášal ešte na univerzite v Drážďanoch, v roku 1993 v USA, aktívne sa zúčastňoval domácich odborných akcií a konferencií.

Dňa 6. 6. 1996 zomrel v Brne, vo veku nedožitých 95 rokov, a až do poslednej chvíle bol neuveriteľne aktívny a vitálny. V priebehu svojho hektického života sa tiež stačil trikrát oženiť a mal štyri deti.

Vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Laureát štátnej ceny Klementa Gottwalda – 1956
  • Jurkovičova cena Zväzu slovenských architektov – 1974
  • Zaslúžilý člen ZSA – 1984
  • Čestný člen AIA – Amerického inštitútu architektov – USA, Washington (hon. FAIA – 1985)
  • Čestný ״švec״ n.p. Svit za zásluhy o výstavbu 1986
  • Čestný občan mesta Brna – 1991
  • Čestný občan mesta Bratislava – 1991
  • VUT, Brno, Doctor honoris causa – 1991, arch.
  • VUT, Praha, Doctor honoris causa – 1991, arch.
  • Plaketa Ceny Vladimíra Karfíka - 1991
  • Bellušova cena Spolku architektov Slovenska za rok 1991
  • Zlatá medaila od prezidenta Václava Havla – 1992

Pedagogická činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Po druhej svetovej vojne, v roku 1946, začal prednášať na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Tam pôsobil až do roku 1971. Počas tohto obdobia vydával knihy i skriptá pre poslucháčov. Dva roky (1957-1959) vykonával funkciu dekana tejto fakulty. V roku 1971 odišiel z vysokej školy do dôchodku. Ako dôchodca neostal nečinný, koncom osemdesiatych rokov prednášal na univerzite na Malte a na niektorých nemeckých univerzitách. Sporadicky prednášal aj na Technickej univerzite vo Viedni. Za svoju činnosť dostal tri čestné doktoráty.

Pozvania zahraničných fakúlt
  • Varšava 1960
  • Leningrad 1962
  • Moskva 1963
  • Záhreb 1969
  • Braunschweig 1964
  • Glasgow 1972
  • Viedeň 1966, 1983, 1990
  • Drážďany 1963,1967
  • Karlstruhe a Západný Berlín 1987

Projekty obchodných a priemyselných budov[upraviť | upraviť zdroj]

Prof. Karfík je autorom projektov obchodných budov „Veľkého“ a „Malého“ Baťu v Bratislave. Budova predajne „Veľkého“ Baťu bola postavená na mieste, kde ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia stála baroková budova s hostincom. Vzhľadom na skutočnosť, že architekt Karfík projektoval budovu služieb Baťa postaviť v centre Bratislavy, snažil sa zachovať otvorený pohľad na Michalskú bránu, jednu z dominánt Starého Mesta. To sa mu podarilo kompozíciou dvoch častí budovy, štvorposchodovej a jednoposchodovej na nároží. V súčasnosti je budova rekonštruovaná a prerobená na luxusný obchodný dom Alizé s konfekciou renomovaných značiek.

Projektoval tiež administratívnu budovu firmy Dynamit Nobel v Bratislave. Obchodný dom Centrum v Brne (1931), obchodné domy v Liberci, Olomouci, v Piešťanoch i v Amsterdame. Jeho dielom sú projekty výstavných pavilónov v Prahe, Bruseli a v Paríži. Jedným z významných progresívnych urbanistických projektov na URBIONe bolo v roku 1973 riešenie priemyselného pásma Martin-Sever pri železničnej magistrále Bratislava-Košice, medzi Vrútkami a Sučanmi, ktoré prof. Karfík vypracoval spolu s mladšími architektmi. Podľa jeho mienky mal Martin veľmi priaznivé podmienky pre rozvoj priemyslu.

Projekty školských budov[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasne s pedagogickou činnosťou na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT projektoval budovu Priemyselnej školy chemickej, neskôr Chemickotechnologickej fakulty SVŠT, tiež budovu Vysokej školy ekonomickej a Farmaceutickej fakulty UK v Bratislave.

Projekty obytných komplexov[upraviť | upraviť zdroj]

Prof. Karfík spolupracoval pri zrode prvého montovaného panelového domu v Česko-Slovensku v Bratislave. Počas svojej činnosti na SVŠT projektoval v Bratislave obytné kolónie Vistra a Biely kríž.

Karfíkove tvorivé schopnosti sa uplatnili pri výstavbe baťovských miest Zlín, Baťovany (teraz Partizánske) a Svit. Sú to ukážky funkcionalistickej architektúry, moderného urbanizmu a súčasne vtedajšieho prístupu k riešeniu sociálnych problémov Baťových robotníkov. Tam je zdokumentovaná najplodnejšia etapa jeho života v podobe celého Baťovho mesta. Svoj rodinný dom si postavil v Brne.

Projekty kostolov[upraviť | upraviť zdroj]

Dielom prof. Karfíka je aj projekt kostola v Bratislave – Petržalke (starý kostol) a v Baťovanoch (dnešné Partizánske).

Osobná charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Prof. Dr. h.c. Ing. arch. Vladimír Karfík bol skvelým česko-slovenským architektom svojej doby i vysokoškolským pedagógom. Bol odborníkom vo viacerých druhoch stavieb, osobitne priemyselných, dopravných, administratívnych a distribučných. Jeho práce charakterizuje vyspelé technické, funkčné a konštrukčné poňatie.

Česká encyklopédia DIDEROT z r.2000 uvádza: Karfík Vladimír, narodený 26. 10. 1901, zomrel 6. 6. 1996, bol český architekt a pedagóg; spolupracovník Le Corbusiera a F. L. Wrighta. Jeden z hlavných predstaviteľov funkcionalizmu a konštruktivizmu v staviteľstve 30. rokov v Česko-Slovensku. Usiloval sa o dôslednú dispozičnú a konštrukčnú typizáciu a štandardizáciu v architektúre (obchodný dom Baťa v Brne), priekopník montovaných celopanelových konštrukcií.

Po 2. svetovej vojne sa stal profesorom a dekanom Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave.

Za rozsiahle architektonické dielo a pedagogické aktivity získal množstvo ocenení: ako prvý z našich architektov získal čestné členstvo Amerického inštitútu architektov (1985), čestný doktorát technických vied mu udelilo VUT v Brne i ČVUT v Prahe, za prínos k rozvoju našej i svetovej architektúry dostal zlatú medailu od prezidenta Václava Havla. Zastupiteľstvo mesta Brna mu v auguste 1991 udelilo Čestné občianstvo mesta Brna, v roku 1993 dostal Cenu mesta Zlína.

Už Karfíkove roky tvorivého dozrievania boli impozantné: bol žiakom J. Kotěru i Le Corbusiera, stýkal sa s A. Loosom, bol projektantom u F. L. Wrighta. Okrem talentu bol navyše mimoriadne pilný a systematický. Trojročný pracovný pobyt v USA ovplyvnil jeho ďalšiu tvorbu, ktorú nemožno zaradiť do nejakých módnych smerov. Karfíkove stavby vynikajú jasnou dispozíciou, vytríbeným konštrukčným riešením a výtvarnou kultivovanosťou. Bol spolupracovníkom a pokračovateľom diela F. L. Gahuru; obaja sú nezabudnuteľní hlavní tvorcovia Baťovho Zlína - vo svojej dobe jedného z najmodernejších európskych miest. Rovnako Karfíkova rozsiahla projektová a vedecká činnosť v Bratislave je vynikajúca. Ako vážený a obľúbený profesor na Fakultách architektúry v Bratislave, v Brne a na Malte vychoval množstvo svojich úspešných nasledovníkov.

Architekt Karfík prešiel pozoruhodnú cestu. V jeho diele nájdeme kostoly i obchodné domy, hotely i vysoké školy, malé rodinné domy i veľké administratívne budovy. Jeho práca sa vždy vyznačovala striedmosťou, na prvé miesto kládol funkčnosť, hospodárnosť, kvalitu detailu i materiálu. Vo svojej tvorbe dokázal vždy uplatniť najprogresívnejšie poznatky svetového architektonického diania bez toho, aby zľavil z vlastnej osobitosti.

Napriek tomu, že tento architekt patrí medzi najvýraznejšie osobnosti odboru v Česku i na Slovensku a je jedným z mála tunajších tvorcov, ktorí obstáli i v merítku svetovom, v jeho diele zostáva stále mnoho neznámych, nepublikovaných či nezdokumentovaných prác a chýba jeho ucelený prehľad.

Architektov život obsiahol takmer celé 20. storočie. Na štúdiá na pražskej technike naviazalo kľúčové obdobie francúzskej a americkej praxe v rokoch 1925-1930 (predovšetkým u Le Corbusiera a F.L.Wrighta), ktorú zhodnotil po svojom návrate ako vedúci projekcie firmy Baťa v Zlíně (1930-1946). Tu vytvoril svoje najvýznamnejšie diela, okrem iného obchodné domy v Liberci, Brně, Amsterdamu a Bratislave, Baťov mrakodrap v Zlíně, priemyslové mesto Bellcamp v USA, kostoly, spoločenské domy, filmové ateliéry, výstavné pavilóny, letiská, kúpaliská, školy, bytové domy, vily, rodinné domy, regulační plány a ďalšie. V zmenených spoločenských podmienkach po roku 1946 pokračovala jeho práca na Slovensku (a v rokoch 1979 – 1982 tiež v Maltskej republike) a jej rovnocennou súčasťou sa stala činnosť pedagogická. Architektov život bol sprevádzaný pracovnými i priateľskými kontaktmi s množstvom legendárnych architektov, okrem iného s Adolfom Loosom, Emilom Bellušom, Gio Pontim a mnohými ďalšími.

Prof. Karfík bol vyslovene moderný, racionálne rozmýšľajúci architekt. Baťovci si vyberali iba tých najschopnejších, preto si vybrali aj Karfíka. Spolupracovníci profesora Karfíka o ňom uvádzajú, že mal dar bezprostrednej a úspešnej komunikácie s ľuďmi, obdivuhodne si vedel získať poslucháčov. Aj ten „najnezáživnejší“ predmet vedel podávať tak pútavým spôsobom, že si získal pozornosť k prednášanej látke. Ak prednášal mimo školy, nepotrpel si na vyberané obecenstvo, ale svojím spôsobom prednášania si získal všetkých, starších či mladších, vzdelanejších či menej vzdelaných.

Bol čestným členom AIA – Amerického inštitútu architektov, nositeľom štátnej ceny Klementa Gottwalda, od prezidenta Václava Havla obdržal medailu za zásluhy. Bol držiteľom viacerých ďalších i zahraničných vyznamenaní, diplomov, čestných občianstiev miest a pod.

Menej známe je o ňom, že popri tak plodnom profesionálnom živote mal čas venovať sa tenisu, plávaniu, lyžovaniu i turistike, štúdiu jazykov. Plynulo hovoril najmenej piatimi jazykmi. Posledné roky svojho života, od roku 1983, prežil v Brne.

Počas celého svojho produktívneho veku bol mimoriadne publikačne činný. Prispieval do mnohých odborných časopisov domácich i zahraničných. V roku 1993 dokončil knihu svojich spomienok Architekt si spomína, ktorú vydalo vydavateľstvo SAS v Bratislave.

Najvýznamnejšie diela[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spoločenský dom (hotel) v Zlíně (1930-1932),
  • Kostoly: rímskokatolícky v Bratislave-Petržalke (1930-1931), evanjelický v Zlíně (1935), rímskokatolícky v dnešnom Partizánskom (1940),
  • Dom obuvi Baťa v Brne (1931-1932), v Bratislave (1931-32), v Liberci (1933-1934),
  • Školy a učňovské domovy v Zlíně (1931-1940),
  • Baťove obchodné domy a predajne v Chomutově, Olomouci, Teplicích, Čáslavi, Jihlavě, Prahe-Vysočanoch, Prahe-Vršovicích, Hustopečích, Bratislave, Piešťanoch, Trnave, Klatovoch a Otrokovicích (1933-1938)
  • Obchodný dom Baťa v Amsterdame (1934-1937),
  • Návrhy závodov Baťa v Tilbury v Anglicku (1933), v Belcampe v USA (1933) a v Borove v Chorvátsku (1941),
  • Filmové ateliéry a filmové laboratória firmy Baťa na Kudlově pri Zlíně (1935-1940),
  • Spoločenský dom a internát v Otrokovicích (1936),
  • 17-poschodová administratívna budova Baťových závodov v Zlíně - budova pre 2000 zamestnancov, ktorá preslávila svojho autora (1936-1938) – bola až do povojnových rokov najvyššou budovou v strednej Európe; dnes je sídlom Krajského úradu,
  • Rekonštrukcie zámku v Napajedlách (1937-1938),
  • Kúpalisko v Otrokoviciach a v Zlíne (1939),
  • Krytá plaváreň v Zlíně (1946-1948),
  • Závod a sídlisko Závodu mieru v Bratislave (od 1947) vrátane prvej panelovej školy (1955),
  • Chemicko-technologická fakulta SVŠT v Bratislave (1947-1949),
  • Kultúrny dom v Senici na Slovensku (1950),
  • Garáže autobusov v Bratislave (1950-1951),
  • Prvé experimentálne veľkopanelové domy v ČSR s využitím keramzitu na Kmeťovom nám. v Bratislave (1952),
  • Vysoká škola ekonomická a farmaceutická fakulta v Bratislave(1953-1955),
  • Budova VÚMA v Novom Meste nad Váhom(1963),
  • Administratívna budova Martimexu v Martine(1969),
  • Bývalý Ústav aplikovanej kybernetiky SAV v Bratislave(1971-1978),
  • Rada obytných domov a víl v Bratislave a Zlíně, vlastný rodinný dom v Jiráskovej štvrti v Brne (1974),
  • Prístavba Univerzity Komenského v Bratislave(1977),
  • Zlieváreň v Hal Far na Malte (1979),
  • Prístavba múzea výtvarných umení v La Valette na Malte(1982).

Zoznam stavieb realizovaných podľa jeho projektov[upraviť | upraviť zdroj]

Zlínske obdobie 1930-46

Školské stavby
  • Škola v Zlíne – základná 1934
  • Škola na Zálešnej – základná 1935
  • Škola v Otrokoviciach – základná a gymnázium 1936
  • Priemyslová škola v Uherskom Hradišti 1937
  • Škola v Partizánskom (spolupráca M. Drofa) 1939
  • Škola v Zruči nad Sázavou (spolupráca M. Drofa) 1940
Telovýchova
  • Telocvičňa (zdvojená) v Zlíne 1934
  • Štadión a tenisový klub, Zlín 1935
  • Štadión Borovo, Juhoslávia 1939
  • Kúpalisko otvorené, Zlín 1947
  • Zimné kúpele, Zlín 1947
  • Kúpalisko Otrokovice 1939
Obchodné domy
  • Brno Centrum 1931
  • Bratislava (Hurbanovo námestie) 1932
  • Liberec 1933
  • Chomutov 1933
  • Olomouc 1933
  • Teplice 1934
  • Čáslav 1934
  • Vysočany – Praha 1934
  • Vršovice – Praha 1935
  • Jihlava 1935
  • Hustopeče 1936
  • Bratislava (obchodná ulica) 1936
  • Piešťany 1937
  • Trnava 1937
  • Klatovy 1937
  • Amsterdam 1937
  • Otrokovice 1938
Verejné stavby
  • Spoločenský dom Zlín (hotel Moskva) 1931
  • Spoločenský dom, Otrokovice 1936
  • Spoločenský dom a divadlo, Díly 1937
  • Spoločenský dom, Zruč (spolupráca M. Drofa) 1941
  • Spoločenský dom, Batizovce (spolupráca M. Drofa) 1942
  • Kostol v Petržalke, Bratislava 1930
  • Kostol v Zlíne (evanjelický) 1935
  • Kostol v Partizánskom 1944
  • Výstavný pavilón PVV, Praha 1935
  • Výstavný pavilón na svetovej výstave v Bruseli (pôvodný návrh Heytham)1935
  • Výstavný pavilón na svetovej výstave dekoratívneho umenia, Paríž 1937
  • Rekonštrukcia zámku v Napajedlách 1938
Administratíva
Obytné domy
  • Spolupráca pri typizovaných projektoch 1938-46
  • Námestie v Otrokoviciach 1935
  • Učňovský domov pre 500, Batizovce 1942
  • Obytná kolónia J. Fučíka, Zlín 1946
  • Obytná kolónia v Zálešnej 1946
  • Učňovské domovy, Zlín 1930-40
Rodinné domy
  • Vlastný dom, Zlín (medzinárodná súťaž) 1935
  • Typový dom pre vedúcich realizovaný na sídliskách koncernu Baťa 1936
  • Letné sídlo Drkoč, Luhačovice 1937
  • Vila Gerbec, Zlín 1938
  • Vila Vavrečka, Zlín 1938
  • Vila Malota, Zlín 1938
  • Pálkova vila, Liptovský Mikuláš, 1938
  • Rezidencia Čipera, Zlín 1939
  • Vila Hlavnička, Zlín 1939
  • Vlastný dom, Brno, Barvičova 58 1974
Priemyselné a dopravné stavby
  • Smerný plán Belcamp, USA 1933
  • Smerný plán Tilbury, Veľká Británia 1933
  • Spolupráca na smerných plánoch v ČSR a v cudzine pre firmu Baťa 1930-46
  • Filmové ateliéry Zlín – Kudlov 1935-39
  • Filmové laboratória Zlín – Kudlov 1940
  • Letisko Otrokovice 1935-39
  • Vedenie projekčného oddelenia 1930-45

Bratislavské obdobie 1946 - 1978

Školské stavby
  • Chemicko-technologická fakulta SVŠT v Bratislave, 1. časť 1950
  • Kultúrny dom Senica 1950
  • Vysoká škola ekonomická a Farmaceutická fakulta Bratislava (spolupráca A. Rokošný) 1953
  • Základná škola v Mierovej kolónii, Bratislava 1955
  • Prístavba Univerzity Komenského, Bratislava (spolupráca A. Rokošný a IPO)1977
Priemyslové a administratívne stavby
  • Závod mieru Bratislava 1947
  • Administratívna budova ZM 1949
  • Garáže autobusov pre ČSAD, Bratislava 1950
  • Súkareň pre Slovenský hodváb, Senica 1950
  • Administratívna budova Banský výskum, Trenčianske Teplice 1953
  • Budova laboratórií a administratívy VUMA, Nové Mesto nad Váhom(spolupráca A. Rokošný) 1963
  • Správna budova Martimex, Martin (spolupráca A. Rokošný a Stavoprojekt) 1969
Bytové stavby
  • Dom na Záhradníckej ulici, Bratislava 1950
  • Mierová kolónia (pôvodne Vistra), Bratislava 1950
  • Kolónia Biely kríž, Bratislava 1951
  • Prvý panelový dom v ČSSR 1952
  • Viacpodlažné domy, Košice 1955
  • Rodinný dom, Brno 1973
Urbanizmus
  • Generálny plán Matador, Púchov (spolupráca J. Medvecký) 1948
  • Generálny plán Závodu V.S:, Revúca 1949
  • Spolupráca s Urbionom, urbanistické štúdie, návrhy, administratívne budovy,
  • Výpočtové centrum pre MVT
  • ÚAK v Dúbravke, Bratislava (spolupráca J. Komrska) 1971-78
Pobyt na Malte 1978-82, projekty
  • zlieváreň v Hal Far (spolupráca doc. Tocháček) 1979
  • Národný štadión pre 30 tisíc divákov, hlavná tribúna (spolupráca doc. Tocháček) 1980
  • Adaptácia strediska Peace Laboratory 1980
  • Sklad kontajnerov pre prístav 1980
  • Rádiolokačná stanica, Kalafrana 1961
  • Hosťovský dom MŠ, Birkirkara 1982
  • Urbanistická štúdia Msida Creak 1982
  • Vila pre prezidentku republiky Agathu Barbaru na ostrove Gozo 1982
  • Prístavba Múzea krásnych umení, La Valetta (spolupráca Ed. Mintolf) 1982
  • Adaptácia strediska Peace Laboratory 1980

Literárna činnosť – jeho najvýznamnejšie publikácie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Skriptá SVŠT "Priemyslové budovy" (1954)
  • Skriptá SVŠT "Typológia budov pre dopravu, administratívu a distribúciu" (1955)
  • Spoluautor publikácie "Nové smery vo výstavbe škôl" - vydavateľstvo SFVU (spolupráca S. Karfiová a M. Marcinka)(1963)
  • Kniha "Administratívne budovy" (1971) - Vydavateľstvo Alfa, Bratislava (1. a 2. vydanie)
  • Kniha Budynki biurowe – poľské vydanie Warszawa 1976
  • Skriptá Perspective Drawing, The University of Malta 1982
  • Skriptá Typological Data, The univerzity of Malta 1982
  • Autobiografia „Architekt si spomína“ (1993).

Články v časopisoch[upraviť | upraviť zdroj]

  • Architektúra (český) : S.F.L Wrighton 1932
  • CASABELLA (taliansky) : Spoločenský dom – Zlín 1935
  • Architekt SIA (český) Zlínska architektúra 1936Der Monat (český)
  • Der Monat (český) : Administratívne budovy 1936
  • Priemyslový priekupník (český) Nové zásady projektovania priemyslových stavieb.
  • Technik : Hospodárska časť bytov 1947
  • Architektúra : Zlínske stavby 1947
  • Architektúra : Sidlisko Biely kríž a Vistra v Bratislave 1950
  • Projekt (slovensky)„drobné“ príspevky 1948-75
  • Archithese (švajčiarsky), interview 1963
  • Bauforum (rakúsky), interwiev 1984
  • Parametro (taliansky) : interview 1985
  • Príspevky do dennej tlače 1932 - 1985

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]