Vojna v Chorvátsku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vojna v Chorvátsku
Súčasť občianskej vojny v Juhoslávii
CroatianSerbs.jpg
Dátum 17. august 1990 – 12. november 1995
Miesto
Výsledok Etnické čistky, vraždenia civilistov, vlna emigrácie. Mier na základe Daytonskej dohody.
Casus belli: narastanie nacionalizmu
Protivníci
Flag of Croatia.svg Chorvátsko

Flag of the Croatian Republic of Herzeg-Bosnia.svg bosenskí Chorváti,
prívrženci ustašovskej ideológie, albánski, nemeckí a maďarskí dobrovoľníci
Flag of Bosnia and Herzegovina (1992-1998).svg Bosna a Hercegovina


NATO


nepriama účasť:
Military Professional Resources Logo.svg MPRI
Flag of the Vatican City.svg Vatikán
Flag of the United Nations.svg UNPROFOR

Flag of SFR Yugoslavia.svg Jugoslovenska narodna armija (1992)
State Flag of Serbian Krajina (1991).svg Republika Srbská Krajina
Flag of Republika Srpska.svg Srbská republika

Tigrovizastava.jpg Srbská dobrovoľnícka garda (Arkanovi tigrovia),
Škorpióni, ruskí dobrovoľníci


nepriama účasť:
Flag of FR Yugoslavia.svg Federatívna republika Juhoslávia
Western Bosnia1995.gif Republika Zapadna Bosna

Vojna v Chorvátsku (v Chorvátsku známa ako Domovinski rat – Vlastenecká vojna, alebo Vojna za nezávislosť) je názov vojnového konfliktu v dnešnom Chorvátsku v rokoch 17. augusta 199012. novembra 1995. Išlo prevažne o konflikt medzi (etnickými) Chorvátmi a Srbmi. Fakticky bola súčasťou občianskej vojny v Juhoslávii.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení studenej vojny v Európe sa v mnohých krajinách konali slobodné voľby. V Chorvátskej socialistickej republike (v rámci Juhoslávie) 22. apríla 1990 – prvé kolo a 6. mája 1990 druhé kolo. Nacionalistické hnutie Chorvátska demokratická únia (HZD) na čele s Franjom Tuđmanom vyhrala s 40% platných hlasov.

HZD po vyhraných voľbách sformovala chorvátsku vládu. Jej zámer nebol oddeliť Chorvátsko od Juhoslávie, len získať väčšiu nezávislosť. Za snahou o väčšiu decentralizáciu Juhoslávie boli najmä ekonomické dôvody, Chorvátsko a Slovinsko boli najprosperujúcejšie časti Juhoslávie a preto sa snažili získať väčší vplyv na prerozdeľovaní financií.

Prvé stretnutie Chorvátskeho parlamentu sa konalo 30. mája 1990 a prezident Tuđman začal rokovať s ostatnými členmi parlamentu o novej Ústave Chorvátskej republiky a ekonomických a sociálnych zmenách. Ústava bola ratifikovaná až 22. decembra 1990.

V lete 1990, sa miestni Srbi z hornatých častí Chorvátska z blízkostí bosniasnkych hraníc (bola tu najnižšia hustota obyvateľstva a Srbi tu mali prevahu) vzbúrili a vytvorili neoficiálny “Autonómny okres Srbská Krajina”, neskôr dokonca zvaný “Republika Srbská Krajina”. Chorvátska vláda sem poslala špeciálne policajné jednotky, aby problém vyriešili, no helikoptéry prevážajúce policajtov boli zostrelené lietadlami Juhoslovanskej ľudovej armády (JLA). Nie je jasné, aká bola úloha JLA v Srbskej Krajine, no konečným výsledkom bolo zhoršenie konfliktu. Chorváti verili, že lietadlá JLA boli poslané srbskou vládou, Srbi zase verili, že Chorváti terorizujú srbskú menšinu v Chorvátsku. Situácia sa vyhrotila, keď Krajinní Srbi obsadili a zablokovali turistické oblasti v celej Dalmácii.

Extrémisti na oboch stranách začali bezdôvodne zabíjať občanov s inou národnosťou (Srbi Chorvátov, Chorváti Srbov). Tieto etnické problémy boli podporované aj propagandou na oboch stranách (Srbi boli označovaní za Četnikov, Chorváti za Ustašovcov). Tento širší konflikt vyústil do ozbrojených stretov v Srbskej Krajine a do definitívneho rozpadu SFRJ – Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia a jej nahradením (už bez Slovinska, Chorvátska a s občianskou vojnou v Bosne) JZR – Juhoslovanskou zväzovou republikou, ktorá sa rozpadla na Federáciu Srbsko-Čierna Hora, a nakoniec zanikla aj táto federácia a dnes je Čierna Hora samostatný štát.

Vojna[upraviť | upraviť zdroj]

mapa Republiky Srbská Krajina

Chorvátska vláda sa dozvedela o nepokojoch v Krajine a minister vnútra začal formovať špeciálnu políciu, pretože Ústava Juhoslávie (do ktorej Chorvátsko ešte stále patrilo) nedovoľovala zväzovým krajinám mať svoje vlastné armády a JLA Chorvátsku nepomohla. JLA sa často vo vhodných príležitostiach objavila dokonca po boku Krajinských Srbov.

Chorvátsko si začalo budovať svoju vlastnú armádu, bez pomoci JLA. 9. apríla 1991 chorvátsky prezident Tuđman premenoval špeciálne policajné jednotky na “Zbor Narodne Garde” (národné gardy), tvoriace chorvátsku armádu. 19. mája 1991 sa konalo referendum o oddelení Chorvátska od Juhoslávie. Srbi protestovali, ale referendum bolo platné a Chorváti sa s výsledkom 94% vyslovili za osamostatnenie. Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť 25. júna 1991, ale Európska komisia im dala trojmesačné moratórium na odvolanie.

Mesiac po osamostatnení Chorvátska srbské jednotky obsadili 1/3 územia vďaka miestnym Srbom. Srbi si zvolili, majúc prevahu v zbraniach a výbave, stratégiu rozsiahleho ostreľovania, vrátane civilných cieľov. Ako sa vojna vyvíjala ďalej, Srbi postupne obliehali a poskodili mestá ako Dubrovnik, Šibenik, Zadar, Karlovac, Sisak, Slavonsky Brod, Osijek, Vinkovci a zničili Vukovar. Medzinárodné spoločenstvo uvrhlo na zbrane embargo, čo spôsobilo, že Chorváti začali pašovať zbrane cez hranice, aj vďaka tajným dohodám s maďarskou vládou, vďaka tradičným dobrým vzťahom medzi Chorvátskom a Maďarskom.

V auguste 1991 začalo byť hraničné mesto Vukovar obliehané. Srbskí vojaci úplne obkľúčili mesto, ale 204. Vukovarská brigáda začala brániť ostreľované mesto, aby ochránila jeho obyvaťeľov pred zabíjaním. USA uvalili na Juhosláviu (de facto uznali Slovinsko a Chorvátsko) prvé embargo. Z Juhoslávie začal odtekať kapitál a krajina sa v priebehu roka zmenila na jeden veľký prázdny obchod, kde nič nebolo dostať. Dinár sa premenil na bezcenné papiere.

Chorváti z kritických oblastí (bosnianske a srbské pohraničie) začali opúšťať svoje domovy a sťahovali sa do vnútrozemia Chorvátska. Srbi robili presný opak a sťahovali sa do ich domovov. Oficiálne štatistiky hovoria že 220 000 Chorvátov a 300 000 Srbov sa presťahovalo počas vojny v Chorvátsku počas vrcholu bojov koncom roku 1991. Na veľa miestach boli pôvodní obyvatelia vyhnaní z domovov (eventuálne popravení), do ktorých sa potom nasťahovali obyvatelia z druhej bojujúcej strany. Svet spoznal nový pojem a to etnické čistky.

5. októbra 1991 mal prezident Tuđman vystúpenie, v ktorom začal volať po mobilizácii obyvateľstva, aby išli bojovať do “vojny o nezávislosť” a ochrániť Chorvátsko proti srbskej predstave “Veľkosrbského imperializmu”, ktorú propagovala JLA a práve sa formujúca Srbská armáda. 7. októbra otriasla mladou chorvátskou metropolou explózia, ktorá bola spôsobená výbuchom v budove parlamentu, keď tam práve boli prítomní Tuđman, Mesić a Marković. Chorvátska vláda skonštatovala, že to bol útok zo strany JLA, no JLA tvrdila, že si to chorvátska vláda nastražila sama, aby z toho mohla obviniť JLA a vytvoriť si tak zámienku k útokom. 8. októbra 1991 Chorvátsky parlament zrušil všetky vzťahy s rozpadávajúcim sa zvyškom Juhoslávie. Preto je tento deň dnes štátnym sviatkom, označovaný ako “Chorvátsky deň nezávislosti

Na jeseň 1991 v novembri bol Vukovar definitívne zničený a obkľúčený srbskými jednotkami. Chorváti sa ho nakoniec 18. novembra 1991 vzdali. Počas toho boli definitívne zničené aj iné mestá, ako napríklad Dubrovnik. V priebehu decembra 1991, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Ukrajina, Island a Vatikán uznali nezávislosť Chorvátska a Slovinska. 19. decembra 1991, počas najväčších bojov, sa Srbský autonómny okres sám vyhlásil za Republiku Srbská Krajina. Medzi 19. a 23. decembrom 1991 uznala nezávislosť Chorvátska a Slovinska väčšina európskych krajín (ČSFR na jar 1992).

Západné krajiny EÚ 15 nikdy nezasiahli voči srbskej agresii v Juhoslávii. Európska komisia uznala nezávislosť dvoch osamostatnených republík (Chorvátska a Slovinska) 15. januára 1992. V januári 1992 prišli do kritických oblastí jednotky OSN, ktoré sčasti zmiernili situáciu a prinútili bojujúce strany stiahnuť sa na svoje pôvodné pozície. JLA sa presunula z Chorvátska do Bosny a Hercegoviny, kde vojna ešte len začínala z podobných príčin ako v Chorvátsku.

22. mája 1992 sa Chorvátsko stalo členom OSN. Ozbrojený konflikt v Chorvátsku pokračoval v oveľa menšej miere. Chorvátskym jednotkám sa podarilo oslobodiť zopár obcí a miest od srbského ostreľovania. Operácia Medakove vrece, kde spoločne s Chorvátmi bojovali aj kosovskí separatisti, ktorá bola neúspešná a išlo v nej o odstránenie srbského obyvateľstva z Republiky Srbská Krajina, v roku 1993 poškodila prestíž novej krajiny. Velitelia v tejto operácii sa dostali pred medzinárodný súd, ale na rozdiel od Srbov neboli nikdy odsúdení.

Počas rokov 1992 a 1993 stúpol počet obyvateľov v Chorvátsku o 225 000 z dôvodu príchodu utečencov prevažne chorvátskej národnosti z Bosny a Hercegoviny a Srbska. Chorvátski dobrovoľníci a tiež niektorí naverbovaní vojaci sa zúčastnili aj vojny v Bosne a Hercegovine. Návrh pomôcť Chorvátom v Bosne mal niektorý z Tuđmanových blízkych asistentov, pravdepodobne Gojko Šušak a Ivić Pašalić, ktorý pochádzali z južnej časti Bosny a Hercegoviny. Chorvátska pomoc v Bosne bola podporovaná aj finančne.

V roku 1993 sa v Bosne a Hercegovine proti sebe postavili Chorváti a Bosniaci (Moslimovia žijúci v Bosne a Hercegovine), z ktorých každý tiež bojoval proti tunajším Srbom. Chorvátsky prezident Tuđman sa zúčastnil mierových dohovorov medzi Chorvátmi žijúcimi v Bosne a Hercegovine a Bosniakmi, ktorých výsledný efekt bola Washingtonská dohoda z roku 1994, ktorá zabezpečila prímerie medzi Chorvátmi (v Bosne) a Bosniakmi. Prímerie bolo zabezpečené vytvorením oblasti tzv. Herceg-Bosny (predchodca dnešnej chorvátsko-bosniackej časti Bosny a Hercegoviny, ktorej súčasný názov znie Federácia Bosny a Hercegoviny). Táto udalosť zredukovala počet bojujúcich strán na dve (Herceg-Bosna proti srbskej časti Bosny a Hercegoviny).

Na začiatku mája 1995 chorvátska armáda, dostala späť veľkú časť územia v západnom Slavónsku v operácii Záblesk, podporovanom USA a NATO. V auguste 1995, začalo Chorvátsko podnikať v kooperácii s NATO operáciu Búrka, v ktorej získalo späť Republiku Srbskej Krajiny, okrem malého pásu v blízkosti Srbska. V priebehu 4 dní utieklo 220 000 Srbov do Bosny a Hercegoviny a Srbska. Po tejto operácii boli obvinení niektorí Chorváti z teroru, ktorý spáchali na srbskom obyvateľstve v Chorvátsku. Chorvátsko tak získalo späť územie, ktoré mu bolo vyčlenené po 2. svetovej vojne v rámci Juhoslávie.

Chorvátska armáda zabezpečila útoky na Srbov po boku Bosniakov, ale ďalšie útoky boli zmarené americkou diplomatickou intervenciou. Keď chorvátska armáda obsadila druhé najväčsie mesto v Bosne a Hercegovine Banja Luku, utečenecká kríza bola neznesiteľná, pretože sa desaťtisíce ľudí pokúšalo utiecť ďalej cez úzky Posavinský priesmyk, smerom na východnú Bosnu a Hercegovinu a Srbsko.

O pár mesiacov neskôr, bola podpísaná tzv. Daytonská dohoda, na ktorej sa zúčastnili prezidenti Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Srbska. Riešila sa tu otázka obnovy krajín a rozdelenia Bosny a Hercegoviny.