Vorvaň tuponosý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Vorvaň tuponosý
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Physeter macrocephalus
Linnaeus, 1758
Synonymá
Physeter catodon, Catodon macrocephalus

Rozšírenie (modrá farba).
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Vorvaň tuponosý (lat. Physeter macrocephalus alebo Physeter catodon, iné názvy pozri nižšie) je druh z rodu vorvaň (Physeter) z čeľade vorvaňovité (Physeteridae).

Predpokladá sa, že ide o vôbec najväčšie ozubené zviera na svete, aké kedy žilo – najväčší doložený jedinec pravdepodobne dosahoval až dĺžku 28 metrov a váhu 150 ton. V hlave má mliečno bielu substanciu nazývanú spermacet (vorvaňovina). Pre jeho obrovskú hlavu, charakteristický tvar a hlavnú úlohu v románe Hermana Melvilla Biela veľryba niektorí ľudia vorvaňa považujú za archetyp veľryby.

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy tohto druhu sú: vorvaň tuponosý[1][2]; bohemizmus: vorvaň obrovský[3][4], zriedkavo: vorvaň obyčajný[5]; skrátene alebo staršie: vorvaň[6][7][8][9]; zastarano: kašalot[9], kašelot[10], poťka[11], sykavka ["sikavka"][12], hlaváč[13], dlhohlavec ["dlauhohlawec"][14], veľryb(a)[15].

Vedecké názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasný latinský názov druhu je Physeter macrocephalus, staršie názvy boli Physeter catodon a Catodon macrocephalus. V dávnejšej minulosti bol tento dnešný druh rozdelený na viacero (v závislosti od autora málo alebo veľa) menších druhov; v jednom z možných systémov to boli tieto druhy:

  • Physeter macrocephalus v užšom zmysle (synonymá: Catodon macrocephalus v užšom zmysle, Catodon colneti) [Taxón Catodon colneti sa často uvádzal ako samostatný druh]
  • Physeter trumpo (synonymá: Catodon trumpo, Physeter novae angliae, Physeter gibbosus, Physeter gibbus [lapsus calami]),
  • Physeter polycyphus (synonymá: Catodon polycyphus, Physeter australasianus, Physeter australis [lapsus calami], Catodon krefftii, Meganeuron krefftii, Catodon australis)
  • Physeter catodon v užšom zmysle (synonymum: Physeter svineval),
  • Physeter cylindricus (synonymum: Physalus cylindricus),
  • Physeter microps
  • Physeter orthodon (synonymá: Physeter andersonii, Physeter maximus),
  • Physeter tursio (synonymá: Physeter mular, Tursio vulgaris, Delphinus bayeri[16]),
  • Physeter sulcatus.

Ako vidno podľa rodových mien vo vyššie uvedených synonymách, u niektorých autorov bol dnešný druh rozdelený nielen na viacero druhov, ale aj na viacero rodov (napr. na rody Physeter v užšom zmysle, Catodon a Physalus).

[17][18][19][20][21][22][23][24][25]

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské slovo vorvaň bolo (najneskôr v polovici 19. storočia[9]) prevzaté z češtiny, kde má toto slovo rovnakú podobu ako v slovenčine. Do češtiny toto slovo zaviedol Jan Svatopluk Presl v roku 1821[26], ktorý ho prevzal z ruštiny. V ruštine slovo vorvaň (resp. v strednej ruštine vorvoň) neznamená vorvaňa tuponosého, ale tuk (dávnejšie aj kožu) rýb a morských cicavcov (napr. vorvaňov či iných veľrýb). Pôvod starého ruského slova „vorvoň“ nie je istý; väčšinou sa uvádza, že vzniklo zo starošvédskeho slova narhval (po slovensky dnes: narval), ale vplyv mohlo mať aj laponské slovo vorvol (porov. aj bieloruské slovo vorvoľ, ktoré je doložené od 17. stor. v rovnakom význame ako ruské vorvoň).[27][28]

Historicky resp. v niektorých cudzích jazykoch (vrátane niektorých slovanských jazykov) je vorvaň známy aj pod názvom kašalot/kašelot (pozri slovenské názvy vyššie). Slovenské a české slovo kašalot či kašelot pochádza z nemčiny (Kaschelot(t) [vyslov: kašelot], Kaschalot(t), Cachalot [vyslov: kašalot][29][30]); do nemčiny sa dostalo z francúzštiny (cachalot [vyslov: kašalo], staršie cachalut); do francúzštiny sa dostalo zo španielčiny (cachalote); do španielčiny sa dostalo z portugalčiny (cachalote). Uvedené portugalské slovo je pravdepodobne odvodené zo slova cachola („veľká hlava“). [31]

Fyzický opis[upraviť | upraviť zdroj]

Vorvaň je výnimočný pre svoju veľmi veľkú hlavu, hlavne u samcov, u ktorých tvorí typicky tretinu jeho dĺžky. Jedno z odborných druhových mien macrocephalus je skutočne odvodené z gréckeho výrazu „veľká hlava.“ Na rozdiel od hladkej kože väčšiny iných veľrýb je koža na chrbte vorvaňa obvykle hrboľatá, dobrovoľníkmi pozorujúcimi veľryby býva prirovnávaná k sušenej slivke.[32] Vorvane majú jednotne šedú farbu, ktorá sa na slnečnom svetle môže zdať hnedou („veľká biela veľryba“ z Melvillovho románu, pokiaľ také zviera existovalo, bola albínom, a biele vorvane boli skutočne pozorované). Nie neočakávane je mozog vorvaňa najväčším a najťažším medzi zvieratami (u urasteného samca váži v priemere 7 kg). Vzhľadom na veľkosť tela však nejde o veľký mozog.

Dýchací otvor tvaru 'S' je veľmi blízko vrcholu hlavy, posunutý na ľavú stranu tela. Vorvane ním vypúšťajú smerom dopredu prúdy pary zreteľne počuteľné na míle ďaleko. Chrbtová plutva chýba, ale asi v dvoch tretinách chrbtice smerom od hlavy sa nachádza trojuholníkovitý hrb vysoký 60 – 75 cm, ktorý plutvu nahradzuje. Za týmto hrbom nasleduje ešte niekoľko menších. Chvostová plutva je tiež trojuholníková a veľmi hrubá. Pred ponorením do hĺbky ju veľryba zdvíha vysoko nad hladinu.

Vorvane majú v dolnej čeľusti 20 – 26 párov kužeľovitých zubov. Každý z nich môže vážiť až jeden kilogram. Dôvod existencie zubov nie je celkom zrejmý. Verí sa, že nie sú nevyhnutné pre lov chobotníc (pozri ďalej sekciu Potrava) a v prírode boli nájdené aj dobre živené vorvane úplne bez zubov. Vedci sa v súčasnosti zhodujú, že zuby môžu byť používané pri útokoch medzi samcami. Tejto hypotéze nasvedčuje tvar zubov a široké medzery medzi nimi. V hornej čeľusti je tiež prítomný základ zubov, iba zriedkavo sa však prerežú von do úst.

Sexuálny dimorfizmus (veľká odlišnosť samcov oproti samiciam) sa u vorvaňov prejavuje najvýraznejšie medzi všetkými veľrybami. Samce sú typicky o 30 % – 50 % dlhšie (16 – 18 m) než samice (12 – 14 m) a asi dvakrát ťažšie (50 000 kg proti 25 000 kg). Pri narodení merajú samce i samice okolo 4 m a vážia 1 000 kg. Kvôli rozsiahlemu lovu veľrýb sa počet vorvaňov dramaticky znižuje, hlavne kvôli prednostnému a intenzívnejšiemu vybíjaniu väčších samcov, ktoré majú viac spermacetu (spermacetový olej mal veľkú hodnotu hlavne v 18. a 19. storočí – pozri ďalej). V múzeu v Natucket je vystavená čeľustná kosť vorvaňa dlhá 5,5 m. Čeľustná kosť tvorí 20 – 25 % celkovej dĺžky tela vorvaňa. Tento samec teda mohol dosahovať až 28 metrov dĺžky a vážiť 150 metrických ton. Ďalším dôkazom veľkosti je 5,2 m dlhá čeľusť v múzeu v New Bedforde, ktorá mohla patriť samcovi 25,6 m veľkému vážiacemu 120 – 130 ton. Lodné knihy v nantucketskom a bedforskom múzeu sú plné odkazov na veľké vorvane a záznamov množstva oleja z nich získaného, ktoré dobre zodpovedajú veľkosti týchto dvoch príkladov. Dnešné vorvane majú v priemere 18 m dĺžky a vážia 52 metrických ton.

Vorvaň je hlavným príkladom zvieraťa, ktoré sa vyvinulo K-selekciou, ktorá sa prisudzuje druhom, o ktorých sa tvrdí, že sa vyvíjali vo veľmi stabilných životných podmienkach. Táto relatívne „jednoduchá“ evolúcia ich priviedla k nízkej pôrodnosti, pomalému dozrievaniu a k dlhovekosti. Samice sú brezivé každých štyri až šesť rokov a brezivosť trvá minimálne 12 mesiacov, ale môže sa predĺžiť až na 18 mesiacov. Starostlivosť o mláďatá trvá dva až tri roky. U samcov trvá dospievanie asi 10 rokov medzi 10. a 20. rokom života. Samce rastú do 30. až 40. roku veku a keď majú 50, nadobudli už plnú veľkosť. Vorvane sa dožívajú 80 rokov.

Vorvane sú držiteľmi niekoľkých absolútnych svetových rekordov:

  1. Sú to najväčšie ozubené tvory, aké kedy na Zemi žili.
  2. Vorvane sú najhlbšie sa potápajúce cicavce (boli nájdené v hĺbkach 2200 metrov zamotané do telegrafných káblov).
  3. Majú najväčší mozog medzi všetkými žijúcimi tvormi na tejto planéte, mozog vorvanieho samca váži 7 kg, vyskytujú sa však jedince s až 9 kilogramovými mozgami.
  4. Ich koža je najhrubšia. Na chrbte a hlave dosahuje hrúbka vorvanej kože (bez podkožného tuku) asi 36 cm.

Systematika[upraviť | upraviť zdroj]

Autorom vedeckého názvu vorvaňa tuponosého je Linné 1758. Ten zaradil do rodu Physeter (ktorého autorom je takisto Linné 1758) celkovo štyri (recentné) druhy. Tieto boli neskôr zlúčené do dnešného jedného recentného druhu vorvaň tuponosý. Vzhľadom na to, že príbuzný rod Kogia sa dnes často zaraďuje do inej čeľade než rod Physeter, je vo väčšine súčasných publikácií vorvaň tuponosý nielen jediným recentným druhom rodu Physeter, ale aj jediným recentným druhom úzko ponímanej čeľade Physeteridae.[33]

Vedci usudzujú, že sa vorvane počas vývoja podradu oddelili od iných ozubených veľrýb pomerne skoro – asi pred dvadsiatimi miliónmi rokov.[34]

Vorvaň tuponosý v knihe Biela veľryba[upraviť | upraviť zdroj]

Nasledujúci text je výňatkom z Melvillovej knihy Biela veľryba, v ktorej sa široko rozoberá pomenovanie a ľudové tradície súvisiace s vorvaňom:

Táto veľryba, známa starým Angličanom pod neurčitým názvom trumpa a physeter alebo veľryba s hlavou ako nákova, je dnešný cachalot pre Francúzov, Pottfisch pre Nemcov a macrocephalus pre tých, čo majú radi dlhé slová. Je nepochybne najväčším obyvateľom zemegule, v súboji najobávanejšia zo všetkých veľrýb, najmajestátnejšia na vzhľad a z obchodného hľadiska ďaleko najcennejšia, lebo je jediným tvorom, z ktorého sa získava oná cenná látka — spermacet čiže vorvaňovina. O všetkých zvláštnostiach vorvaňa bude ešte reč na iných miestach. Tu sa chcem zaoberať predovšetkým jeho názvom. Z filologického hľadiska je absurdný. Pred niekoľkými storočiami, keď spermacetová veľryba (ako znie doslovný názov vorvaňa v angličtine) bola ako druh takmer neznáma a keď sa jej tuk získaval iba náhodne z kusov, vyhodených na breh, vtedy bol zrejme rozšírený názor, že spermacet možno získať z tvora, známeho v tých časoch v Anglicku ako veľryba grónska čiže pravá. Ďalej prevládal názor, že spermacet je životodarná šťava grónskej veľryby, čo doslovne vyjadruje prvá slabika tohto slova. V tých časoch bol spermacet čiže vorvaňovina nesmierne vzácnou látkou a nepoužívala sa na svietenie, ale iba ako masť a liek. Dostala sa kúpiť iba v lekárni, ako sa dnes kupuje unca rebarbory. Keď sa časom prišlo na pravú podstatu spermacetu, obchodníci mu ponechali pôvodný názov, a to akiste preto, aby zvýšili jeho hodnotu tou zvláštnou predstavou o jej vzácnosti. A tak nakoniec tento názov musela dostať i veľryba, z ktorej sa spermacet v skutočnosti získava.[35]

Spermacet[upraviť | upraviť zdroj]

Spermacet (vorvaňovina) je polotekutá, voskovitá substancia nachádzajúca sa v hlave vorvaňa. Názov sa odvodzuje od neskoro latinského sperma ceti (obidve slová sú v skutočnosti pochádzajúce z gréčtiny) znamenajúceho „sperma veľryby“ (doslovne „sperma morského netvora“). V angličtine sa dokonca od spermacetu odvodzuje ľudový názov tejto veľryby (sperm whale). Substancia samozrejme nie je veľrybím semenom; táto zámena bola omylom prvých veľrybárov. Spermacet sa nachádza v spermacetovom orgáne teda v hlavových dutinách vpredu a hore nad lebkou veľryby. Podobnú hmotu na pravej strane prednej časti hlavy veľryby hneď nad hornou čeľusťou nazývajú veľrybári junk (v doslovnom prekladu „odpad“). V spermacetovom orgáne sa nachádza mäkká biela substancia plná spermacetu. Junk je tvorený pevnejšou substanciou.

Presná funkcia spermacetu a orgánov ním vyplnených nie je známa, existujú však prinajmenšom tri (vzájomne sa nevylučujúce) hypotézy:

Jedna z hypotéz, spomínaná už v Melvillovom Moby Dickovi, tvrdí, že je používaný ako istý druh baranidla pri bojoch medzi samcami. Táto hypotéza zodpovedá dobre zdokumentovanému potopeniu lodi Essex a Ann Alexander spôsobené útokmi vorvaňov, ktorých váha bola odhadnutá na jednu pätinu váhy lodí. V súčasnej dobe je v móde považovať spermacet za prostriedok sexuálneho výberu.[36]

Druhou pevne zakorenenou predstavou je možnosť, že pomáha veľrybe regulovať vztlak. Hustota voskovej substancie sa má jej ochladzovaním vodou pretekajúcou výdychovým otvorom zvýšiť a pomôcť veľrybe ponoriť sa. Naopak vytlačovaním teplej vody dýchacím otvorom von sa mal spermacet zahriať, znížiť svoju hustotu a uľahčiť vynáranie sa. V poslednej dobe však bola tejto na verejnosti populárnej teórie spochybnená jej hodnovernosť. Vedecký výskum nasvedčuje tomu, že kapilárne javy nemôžu mať dostatočný efekt, aby významne ovplyvnili vztlak 50 tonovej veľryby.[37]

Za tretiu možnosť sa považuje, že spermacet napomáha echolokácii. Tvar tohoto orgánu napomáha zaostrovaniu alebo naopak rozširovanie kužeľa vysielaného zvuku. Zvukové vlny možno sústrediť do jedného miesta, takže môžu pôsobiť ako zbraň, ktorá je schopná dočasne paralyzovať korisť. Výskum všetkých týchto možností je stále v plnom prúde.

Spermacet bol veľmi vyhľadávaný veľrybármi v 18., 19. a 20. storočí. Substancia našla mnoho rôznych komerčných využití, ako napr. olej do hodiniek, mazivo pre jemné prístroje, kozmetiku, aditíva do motorových olejov, glycerínu, protikoróznych zmesí, chemických vláken, vitamínov a viac než 70 farmaceutických zmesí.

Potrava, správanie a potápanie[upraviť | upraviť zdroj]

Skáčuci vorvaň

Vorvane sú najhlbšie sa potápajúce cicavce na svete. Predpokladá sa, že sa môžu potápať až k morskému dnu do hĺbky 3 000 metrov na dobu dvoch hodín. Typické ponory smerujú zhruba do 400 metrov a trvajú 30 – 45 minút. Živí sa niekoľkými druhmi zvierat, najmä kalmármi, chobotnicami a živočíchmi morského dna. Takmer všetko, čo vieme o hlbokomorských kalmároch, sa vedci dozvedeli z exemplárov nájdených v žalúdkoch vorvaňov. Historky o titanských bitkách medzi vorvaňmi a kalmármi dorastajúcimi až 10 metrov dĺžky alebo viac sú najskôr iba súčasťou legiend – podobné bitky neboli nikdy pozorované. Na druhej strane sa usudzuje, že biele jazvy na telách vorvaňov boli spôsobené kalmármi. Existuje tiež hypotéza, že ostrý zobák skonzumovaného kalmára usadený v čreve veľryby vedie k produkcii ambry, podobne ako je tomu pri tvorbe perál. Vorvane sú neuveriteľní jedáci, ktorý každý deň skonzumujú asi 3 % svojej telesnej hmotnosti. Odhaduje sa, že vorvane dohromady každoročne skonzumujú 100 miliónov ton hlbokomorských tvorov, čo je množstvo porovnateľné s celkovou každoročnou spotrebou morských živočíchov ľuďmi.

Fyziológia vorvaňov má niekoľko adaptácií, aby zvládli drastické zmeny tlaku pri potápaní. Rebrá sú ohybné, aby dovolili kolaps pľúc, a srdcová frekvencia sa môže znížiť, aby sa dlhšie uchovala zásoba kyslíka. Myoglobín uchováva kyslík vo svalovom tkanive. Keď sa úroveň kyslíka zníži, možno krv nasmerovať iba k mozgu a iným dôležitým orgánom. Je možné, že tu hrá úlohu aj spermacetový orgán.

Koža vorvaňa so stopami po prísavkách kalmára.

Aj keď sú vorvane dobre adaptované na potápanie, opakované ponory do veľkých hĺbok majú na nich dlhodobo nepriaznivý dopad. Kostry vorvaňov vykazujú poškodenia kostí, ktoré je u ľudí často príznakom dekompresnej choroby. Kostry najstarších veľrýb sú postihnuté najrozsiahlejšími poškodeniami, zatiaľ čo mláďatá žiadne poškodené kosti nemajú. Tieto poškodenia môžu signalizovať citlivosť vorvaňov na dekompresnú chorobu a v tom prípade by pre nich mohlo byť rýchle vynorenie smrteľné.[38]

Medzi ponormi sa vorvaň vynára na hladinu kvôli nádychu a zostáva tu väčšinou na osem až desať minút pred ďalším ponorom.

Sociálna štruktúra vorvaňov sa medzi pohlaviami výrazne líši. Samice sú extrémne družné tvory – znak, podľa ktorého sa usudzuje, že sa vyvinul vďaka relatívne jednoduchej evolučnej ceste. Samice sa v mladosti združujú v skupinách s asi tuctom jedincov. Samce opúšťajú svoje „materské škôlky“ medzi 4 a 21 rokmi a pripájajú sa k „mládeneckým školám“ tvorenými inými samcami podobného veku a veľkosti. Postupne ako samce starnú, majú sklon sa rozptýliť na menšie skupinky, najstaršie samce žijú obvykle samotárskym životom.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Vorvane patria medzi najrozšírenejšie druhy na svete. Sú relatívne hojní od arktických vôd až k rovníku. Populácia je hojnejšia pri kontinentálnom šelfe a kaňonoch, pravdepodobne vďaka jednoduchšiemu zháňaniu potravy. Vorvane možno nájsť i v nehlbokých vodách pri brehu, ale iba keď tu kontinentálny šelf nie je príliš malý.

Populácia a lov[upraviť | upraviť zdroj]

Celkové množstvo vorvaňov na celom svete nie je známe. Hrubé odhady, založené na prieskumoch malých oblastí a extrapolácii výsledkov na všetky oceány sveta, sa pohybujú od 200 000 do 2 000 000 jedincov. Napriek tomu, že sú vorvane lovené už niekoľko storočí kvôli mäsu, oleju (používanému ako mazadlo v strojárenstve) a spermacetu, konzervatívny pohľad na vorvane je optimistickejší, než u mnohých iných veľrýb. S výnimkou pobrežného rybolovu malých rozmerov v Indonézii sú vorvane chránené prakticky celosvetovo. Rybári nelovia hlbokomorské tvory, ktoré sú potravou vorvaňov a hlboké more je pravdepodobne omnoho odolnejšie voči znečisteniu než vrstvy pri hladine.

Zotavenie populácie z dlhých veľrybárskych rokov je však pomalý proces, prinajmenšom v južnej časti Tichého oceánu, kde je množstvo samcov schopných rozmnožovania príliš malé.

Pozorovanie vorvaňov[upraviť | upraviť zdroj]

Pozorovanie vorvaňov je oproti iným veľrybám zložitejšie, predovšetkým kvôli ich dlhým dobám ponoru a schopnosti preplávať pod vodou dlhé vzdialenosti. Na druhej strane sú pozorovania stále populárnejšie predovšetkým vďaka charakteristickému vzhľadu a rozmerom zvierat. Pozorovatelia často používajú hydrofóny na počúvanie zvukov veľrýb a na ich zameranie skôr, než sa vynoria. Obľúbeným miestom pozorovania vorvaňov je Kaikoura na novozélandskom Južnom ostrove, kde je kontinentálny šelf taký plytký, že možno veľryby pozorovať z brehu, a Andenes v arktickom Nórsku.

V správach[upraviť | upraviť zdroj]

V júli roku 2003 bola nájdená na pláži pobrežia južného Čile veľká hromada bieleho mäsa. Až 12 metrov dlhá masa rôsolovitého tkaniva[39] podnietila špekulácie, že bola objavená predtým neznáma obrovská chobotnica. Výskumníci zo santiagského Museum of Natural History usúdili, že hrudu tvoria v skutočnosti vnútornosti vorvaňa, predovšetkým vďaka preskúmaniu kožných žliaz. Po smrti sa vnútorne orgány vorvaňa rozkladajú, až pokým sa nestanú polotekutou masou, ktorú drží pohromade koža. V tomto prípade zrejme koža praskla, obsah sa uvoľnil a nakoniec bol vyplavený na breh.[40]

Mŕtve vorvane sú vyplavované na breh dosť často. Okrem problémov s nakladaním a identifikáciou mŕtvych tiel sa správcovia pláží obávajú žralokov, najmä žraloka bieleho, ktorého na pláže priťahuje rozkladajúce sa mäso, čo môže priviesť návštevníkov pláže do nebezpečia. Z tohoto dôvodu sú mŕtve vorvane často dotiahnuté späť na otvorené more skôr, než by mohlo dôjsť k vyplaveniu na breh. V máji 2004 sa podobná udalosť stala dvakrát, raz na Oahu na Havaji, kde bola mŕtva veľryba odvlečená 35 míľ na more, ale bola vyplavená späť na breh o dva dni neskoršie.[41]

Explodujúce veľryby[upraviť | upraviť zdroj]

Pravdepodobne najznámejšia časť ľudových historiek o vorvaňoch pochádza z roku 1970, keď bol južne od Florencie v Oregone vyplavený 7,26 tonový, 13,7 metrový kus. Keď sa pláž stala obľúbenou zastávkou na ceste, diaľničná polícia štátu Oregon rozhodla, že je nutné sa mŕtvoly zbaviť. Naplnili telo dynamitom, 12. novembra bol dynamit odpálený, ale výbuch nesmeroval na oceán, ako bolo naplánované. Nikto nebol zranený, iba jedno auto bolo poškodené padajúcim tukom. Očití svedkovia boli pokrytí nechutne páchnucimi ostatkami mŕtvej veľryby.[42][43]

V januári 2004 sa do pozornosti svetových médií dostal dramatickejší prípad týkajúci sa vorvaňov. Mŕtve telo veľryby, 17 metrov dlhé a vážiace 50 ton, bolo vyplavené na pláž v taiwanskom Tainan City. Počas prepravy na mestskú univerzitu spôsobil tlak plynu z rozkladajúceho sa tela explóziu. Nikto nebol zranený, ale krv a vnútornosti sa rozstriekali po niekoľkých autách a okoloidúcich.[44]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ CARWARDINE, Mark. Veľryby, delfíny a sviňuchy. Preklad Milan Thurzo; ilustrácie Martin Camm. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2007. 255 s. ISBN 978-80-551-1447-7.
  2. ↑ LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 75.
  3. ↑ BELLMANN, Heiko, et al. Veľký atlas živočíchov. Preklad Tomáš Čejka ňet al. Bratislava : Ikar, 2008. 205 s. ISBN 978-80-551-1879-6. S. 14.
  4. ↑ MITANA, Dušan. Zjavenie. [s.l.] : Koloman Kertész Bagala, 2005. 218 s. ISBN 978-80-89129-22-5. S. 207.
  5. ↑ Čo prezrádzajú múmie. In: Svet vedy. č. 3. 1970. S. 181
  6. ↑ vorvaň. In: ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. rev. a dopl. vyd. Veľký Šariš : SAMO-AAMM, 2000. 1328 s. ISBN 80-967524-6-4. S. 1307.
  7. ↑ vorvaň. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Diel III. N – Ž. Bratislava–Praha : Litevna, 1932. 348 s. S. 312.
  8. ↑ POLÍVKA, F., KLÍMA, S. Živočíchopis...1928. S. 74
  9. ↑ a b c ORMIS, S. Stručný přírodopis. Díl 1. Žíwočíchopis. B. Bsitřica 1851. S. 41
  10. ↑ kašelot. In: Historický slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Zväzok II. K – N. Bratislava : Veda, 1992. 615 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0385-7.
  11. ↑ Mičátek, Ľ. A.. Vačkový rusko-slovenský slovník. [s.l.] : Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok,., 1892. 400 s. Dostupné online. S. 167.
  12. ↑ LOOS, József. A magyar, német és tót nyelv szótára: Magyar német-tót rész. [s.l.] : Lauffer, 1869. 790 s. S. 178.
  13. ↑ Vorvaň čili hlaváč. In: Noviny malých. č. 7. 1909. S. 58
  14. ↑ Hermenegild rytir Jirecek ze Samokova. Slovenske Noviny. (Slowakische Zeitung.) Red. D. Lichard ... H. Jirecek. [s.l.] : Mechitaristen, 1853. 734 s. Dostupné online. S. 383.
  15. ↑ veľryba. In: Historický slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Zväzok VI. T – V. Bratislava : Veda, 2005. 700 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0862-X.
  16. ↑ PARONA, C. CAPODOGLIO (CACCIALOTTO, CAPIDOGLIO, FISETERE). In: Bollettino dei musei di zoologia e anatomia comparata... 1895-96. č. 28-55. S. 13 [1] S. 13
  17. ↑ WoRMS - World Register of Marine Species - Physeter macrocephalus Linnaeus, 1758 [online]. marinespecies.org, [cit. 2023-07-09]. Dostupné online.
  18. ↑ LESSON, R.-P. Manuel de mammalogie, ou histoire naturelle des mammiferes. Paris: Roret. 1827 [2]
  19. ↑ La Cépède, M. Histoire naturelle de Lacépède : comprenant les cétacés, les quadrupèdes ovipares, les serpents et les poissons. 1. 1876 S. 60 a nasl. [3]
  20. ↑ Hershkovitz, Philip. Catalog of Living Whales. In: Bulletin of the United States National Museum. 1966. S. 115 a nasl. [4]
  21. ↑ Boschma, H. On the teeth and some other particulars of the sperm whale (Physeter macrocephalus L.). Temminckia 3 1938: 151–278 [5]
  22. ↑ JACKSON, Stephen; JACKSON, Stephen Matthew; GROVES, Colin. Taxonomy of Australian Mammals. [s.l.] : Csiro Publishing, 2015. 536 s. ISBN 978-1-4863-0013-6. S. 337 a nasl..
  23. ↑ British Museum (Natural History). Department of Zoology. Catalogue of the Specimens of Mammalia in the Collection of the British Museum. [s.l.] : order of the Trustees, 1850. 196 s. Dostupné online. S. 45 a nasl..
  24. ↑ GILL, M. D. The Sperm Whales, Giant and Pygmy. 1871 [6]
  25. ↑ HUSSON, A. M., HOLTHUIS, L. B. Physeter macrocephalus Linnaeus 1758, the valid name for the Sperm Whale. 1974 []
  26. ↑ HAVLOVÁ, E. Několik poznámek k počátkům české zoologické terminologie. In: Naše řeč, ročník 75 (1992), číslo 4, s. 205-211 [7]
  27. ↑ vorvaň. In: ANIKIN, A. E. Russkij etimologičeskij slovar. 2009. S. 231-232 [8]
  28. ↑ vorvaň. In: KRÁLIK, Ľubor. Stručný etymologický slovník slovenčiny. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2015. 700 s. ISBN 978-80-224-1493-7. S. 667.
  29. ↑ Pottwal. In: Brockhaus' Kleines Konversations-Lexikon, fünfte Auflage, Band 2. Leipzig 1911., S. 445.
  30. ↑ SOLOMÉ, J. A.. Französisch-Deutsches Wörterbuch mit besonderer Hinsicht auf den Inhalt der Wörter und die Bildung des Redensarten (über die Wörterbücher Schwan's, Mozin's und der Akademie bearbeitet). [s.l.] : Cotta, 1828. 592 s. S. 213.
  31. ↑ TLFi [online]. cnrtl.fr, [cit. 2023-07-10]. Dostupné online.
  32. ↑ CARWARDINE, Mark; MCCARTNEY, Paul. On the Trail of the Whale. Guildford, Surrey : Thunder Bay Publishing Co, 1994. ISBN 978-1-899074-00-6.
  33. ↑ MEAD, James G; BROWNELL, Robert L. Mammal Species of the World: A Taxonomic and Geographic Reference. Redakcia Don E. Wilson a DeeAnn M. Reeder. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 2005. ISBN 978-0-8018-8221-0. Kapitola Order Cetacea, s. 723 – 743. (po anglicky)
  34. ↑ NIKAIDO, Masato; MATSUNO, Fumio; HAMILTON, Healy, et al. Retroposon analysis of major cetacean lineages: the monophyly of toothed whales and the paraphyly of river dolphins. Proceedings of the National Academy of Sciences of the United States of America, jún 2001, roč. 98, čís. 13, s. 7384 – 7389. DOI: 10.1073/pnas.121139198. PMID 11416211. PMC: 34678. (po anglicky)
  35. ↑ MELVILLE, Herman: Biela veľryba. Bratislava: Petit Press 2006. 585 s. Preklad: Otakar Kořínek. ISBN 80-85585-76-6. kapitola 32 „Cetológia“
  36. ↑ CARRIER, David R; DEBAN, Stephen M; OTTERSTROM, Jason. The face that sank the Essex: potential function of the spermaceti organ in aggression. The Journal of Experimental Biolog, jún 2002, roč. 205, s. 1755 – 1763. Dostupné online. PMID 12042334. (po anglicky)
  37. ↑ Spermacet ako orgán vztlaku? (anglicky)
  38. ↑ MOORE, Michael J; EARLY, Greg A. Cumulative sperm whale bone damage and the bends. Science, december 2004, roč. 306, čís. 5705, s. 2215. DOI: 10.1126/science.1105452. PMID 15618509. (po anglicky)
  39. ↑ Chilean Blob: Thought Cephalopodan, Turns out Cetacean [online]. ZPi Cephalopod News, 2003-07-02, rev. 2003-07-11, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  40. ↑ University Of South Florida. Scientists Solve Chilean 'Blob' Mystery [online]. ScienceDaily, 2004-01-22, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  41. ↑ Associated Press. Whale carcass reaches Oahu again [online]. KPUA, 2004-05-18, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. Archivované 2006-01-07 z originálu. (po anglicky)
  42. ↑ MIKKELSON, Barbara; MIKKELSON, David P. Thar She Blows! [online]. Snopes.com, rev. 2007-05-27, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  43. ↑ LINNMAN, Paul. The Infamous Exploding Whale [online]. [Cit. 2009-06-05]. Dostupné online. Archivované 2007-10-29 z originálu. (po anglicky)
  44. ↑ Thar she blows! Dead whale explodes [online]. MSNBC, rev. 2004-01-29, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)

Ďalšie čítanie[upraviť | upraviť zdroj]

  • CARWARDINE, Mark, et al. Whales and Dolphins. London : HarperCollins, 1998. ISBN 978-0-00-220105-6. (po anglicky)
  • FOLKENS, Pieter A; REEVES, Randall R, et al. Guide to marine mammals of the world. New York : A.A. Knopf, 2002. ISBN 978-0-375-41141-0. (po anglicky)
  • Encyclopedia of Marine Mammals. Redakcia William F Perrin, Bernd G Würsig a J G M Thewissen. San Diego : Academic Press, 2002. ISBN 978-0-12-551340-1. (po anglicky)
  • Cetacean societies: field studies of dolphins and whales. Redakcia Janet Mann, Richard C Connor, Peter L Tyack a Hal Whitehead. Chicago : University of Chicago Press, 2000. ISBN 978-0-226-50341-7. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Physeter catodon, Sperm Whale [online]. MarineBio.org, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  • CRANFORD, Ted W. Whale Science [online]. Quantitative Morphology Consulting, 1999, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  • History of Candles [online]. Candle Comfort Candles, [cit. 2009-06-05]. Dostupné online. Archivované 2005-12-31 z originálu. (po anglicky)
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vorvaň_tuponosý&oldid=7820647“