Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vpád vojsk varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska
Operácia Dunaj
Súčasť Studenej vojny
Oficerowie 27 pcz w Ilniku.jpg
Pózujúci poľskí dôstojníci fotiaci sa pri pamätníku druhej svetovej vojny.
Dátum 21. august 1968
Miesto Česko-Slovensko
Výsledok Koniec pražskej jari, zotrvanie sovietskych okupačných jednotiek v krajine do roku 1991
Casus belli: Snaha potlačiť reformný proces v komunistickej strane Česko-Slovenska
Protivníci
Varšavská zmluva:
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg ZSSR
Flag of Poland.svg Poľsko
Civil Ensign of Hungary.svg Maďarsko
Flag of Bulgaria (1967-1971).svg Bulharsko
Flag of East Germany.svg NDR (nezúčastnila sa priamo)
Flag of Czechoslovakia.svg ČSSR
Velitelia
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg Leonid Brežnev
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg Ivan Pavlovskij
Flag of Czechoslovakia.svg Ludvík Svoboda
Flag of Czechoslovakia.svg Martin Dzúr
Sila
asi 500 000 mužov
6 300 tankov
800 lietadiel
 ?
Straty
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg 12 mŕtvych a 25 zranených vojakov pri stretoch s česko-slovenskými občanmi; 86 mŕtvych a 62 zranených z iných príčin
Civil Ensign of Hungary.svg 4 mŕtvi
Flag of Bulgaria (1967-1971).svg 2 mŕtvi
108 mŕtvych civilistov (z toho 29 na Slovensku) a 500 zranených civilistov pri stretoch cudzích vojakov s civilistami a dopravných nehodách s okupačnými jednotkami

Vpád/Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, krycí názov: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko). Vojská NDR sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy[1]. Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968, obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu spriatelených krajín, sama však nebola schopná konať. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ďalších. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pražská jar

V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný. Na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. V máji bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda, predsedom vlády sa stal Oldřich Černík a predsedom národného zhromaždenia Josef Smrkovský. Čoskoro sa do popredia politického života dostala otázka reformy komunistického režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti. Prebehli prvé tajné voľby do predsedníctva KSČ. Akčný program KSČ mal zabezpečiť aby sa moc nekumulovala v rukách vysokých štátnych predstaviteľov, mal tiež zaistiť osobné práva jednotlivcov, nadviazanie spolupráce aj so západnými krajinami, či decentralizáciu správy podnikov. Bola zrušená cenzúra. Súčasne s tým prebiehala v krajine aj federalizácia. Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka.

Dianie na česko-slovenskej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s Brežnevom, ktorí sa obávali, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť pozície komunistického bloku počas studenej vojny. Prvé stretnutie piatich krajín Varšavskej zmluvy, ktoré rokovali o dianí v ČSSR bez jeho zástupcov sa uskutočnilo 8. mája 1968 v Moskve.

Sovietski vodcovia sa najprv pokúsili spomaliť alebo zastaviť zmeny v ČSSR na sérii rokovaní. Sovietsky zväz preto súhlasil s bilaterálnymi rokovaniami, ktoré sa konali najprv 4. a 5. mája 1968 v Moskve. Delegácia českých a slovenských komunistov sa tu neúspešne pokúšala vysvetliť situáciu v krajine a širokú podporu demokratizačného procesu v spoločnosti. V júli 1968 prebehli ďalšie rokovania v Čiernej nad Tisou. Na stretnutí Dubček naďalej obhajoval program reformného krídla KSČ. Brežnev však dosiahol kompromis, keď členovia KSČ potvrdili svoju lojalitu k Varšavskému paktu a dištancovali sa od akýchkoľvek antisocialistických tendencií, rovnako sa zhodli na tom, že nedovolia znovuvytvorenie Československej sociálno demokratickej strany a budú prísnejšie kontrolovať tlač. Sovieti sa zaviazali, že z Česko-Slovenska stiahnu svoje vojenské jednotky, ktoré boli v krajine od manévrov Šumava v júni 1968 a umožnia uskutočnenie zjazdu strany 9. septembra.

3. augusta 1968 sa v Bratislave stretli predstavitelia ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR a podpísali Bratislavskú deklaráciu, v ktorej vyhlásili svoju neotrasiteľnú jednotu v marxizme-leninizme, proletárskom internacionalizme, neobmedzenom boji proti buržoáznym tendenciám a protisocialistickým silám. Sovietsky zväz vyjadril zámer intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu „buržoázneho“ pluralitného systému. Po skončení Bratislavskej konferencie sovietske vojská opustili Česko-Slovensko, zostali však zhromaždené v blízkosti hraníc krajiny.

Keďže aj tieto rozhovory neboli úspešné, Sovieti začali zvažovať vojenský zásah. 18. augusta na rokovaní v Moskve 5 zainteresovaných krajín Varšavskej zmluvy schválilo plán invázie[2]. Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj, 5 krajín Varšavskej zmluvy vyčlenilo jednotky o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu, o celkovej sile 200 až 750 000 vojakov s 800 lietadlami, 2 až 6 300 tankami a 2 000 delami a raketometmi[3]. Tieto sily ako celok výrazne prevyšovali počtom Československú ľudovú armádu[2]. Na operácii sa zúčastnilo asi 28 000 poľských vojakov. Účasť východonemeckých vojsk je sporná a najnovšie zdroje potvrdzujú, že tieto vojská nedostali povolenie vyraziť zo svojich nástupných pozícií za hranicami[1].

Len na Slovenskom území bolo v prvých dňoch okupácie nasadených 48 055 sovietskych, 10 372 maďarských a asi 1000 bulharských vojakov[4]. Sily východného vojenského okruhu ČSĽA neboli v období vpádu v plnej sile a podľa niektorých odhadov na jednu československú divíziu pripadalo 6 intervenčných[4].

Operácii velil generál I.G. Pavlovskij. Intervenčné sily boli rozdelené do troch skupín. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) prenikli na česko-slovenské územie z územia Poľska (Legnica – Krakov). Skupina B tvorená vojskami ZSSR a NDR vyrazila z NDR (oblasť Görlitz, Zittau, Drážďany a Klingenthal). Skupina C, ktorú tvorili sovietske, maďarské a bulharské jednotky vnikla do Česko-Slovenska z maďarského územia z oblasti Györu. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti.

Sovietska tlač odôvodňovala v nasledujúcich dňoch vstup vojsk i existenciou pozývacieho listu, ktorý zostavili prívrženci konzervatívneho krídla KSČ, v ktorom žiadali o pomoc v boji proti "kontrarevolúcií".

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa na bývalom Tuzexe na Hlavnej ulici v Košiciach, kde bolo 21. augusta 1968 zabitých šesť obyvateľov mesta

20. augusta 1968 okolo 23:00 navštívil prezidenta Svobodu sovietsky veľvyslanec Červonenko a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili československé hranice[5]. Operácia sa začala 20. augusta 1968 o 23:20[2]. Najdôležitejším prvkom operácie bol moment absolútneho prekvapenia. Okolo 2:00 ráno pristálo na Ruzyňskom letisku v Prahe dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou[6], ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.

Obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali[7]. Československá ľudová armáda, na rozkaz prezidenta Svobodu, nekládla odpor. Jednotky dostali zákaz vychádzania. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená perfektne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu dňa obsadené. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.

Najostrejšie prejavy odporu boli spojené s pokusom sovietskych jednotiek obsadiť budovu pražského rozhlasu. Pri potýčkach v okolí rozhlasu zahynulo 30 ľudí a vyše 300 ich bolo ranených[8]. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108[9] Čechov a Slovákov. 29 ľudí prišlo o život na Slovensku, jeden Slovák tiež zahynul pri stretoch okolo budovy rozhlasu v Prahe[10]. Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch na invázne sily zahynulo 11 sovietskych vojakov, ďalších 87 bolo hospitalizovaných[11]. Okrem toho zahynulo 85 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách[11]. Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu pre zachovanie pokoja. Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice v noci z 20. na 21. augusta, boli zaskočení jednaním civilného obyvateľstva, mnohí postupne začínali chápať, že boli oklamaní a vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Sovietske velenie však väčšiu časť vojsk prvej vlny v nasledujúcich dňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.

Invázia mala okamžite za následok veľkú vlnu emigrácie do zahraničia. V nasledujúcom období emigrovalo asi 450 000 ľudí.

Politická dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Fotografia bola odfotená z okna budovy bývalej československej ambasády v Štokholme 21. 8. 1974, protest proti sovietskej okupácii Československa.

Napriek vojenskému úspechu a faktu, že Dubček, Černík a Smrkovský boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy, sa nepodarilo zabrániť uskutočniť mimoriadny XIV. zjazd KSČ v budove Pražskej ČKD. Zjazd žiadal prepustenie zatknutých politikov a odmietal prerušiť reformný proces.

23. augusta odletel Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom, Martinom Dzúrom a Bohuslavom Kučerom do Moskvy. Okrem nich sa na rokovania do Moskvy dostavil aj Vasiľ Biľak, Alois Indra a Jan Piller. Rokovania najprv prebiehali niekoľko dní s každým politikom osobitne. Sovietske vedenie pripravilo tzv. moskovský protokol, ktorý mal anulovať výsledok mimoriadneho XIV. zjazdu a splniť požiadavky z Čiernej nad Tisou.

31. augusta Ústredný výbor KSČ v bezvýchodiskovej situácii schválil moskovský protokol, ktorý legalizoval pobyt vojsk a bol začiatkom normalizácie. Predstavitelia reforiem boli postupne odstránení z funkcií, v apríli 1969 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák. Z KSČ bolo v nasledujúcich rokoch vylúčených okolo 400 000 ľudí.

Reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

Protiokupačný protest v Helsinkách

V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o stretnutie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.

Spojené štáty americké na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Niektoré socialistické krajiny, ako Rumunsko a Juhoslávia, sa na invázii odmietli zúčastniť a vyjadrili vedeniu KSČ podporu. Albánsko v dôsledku nesúhlasu s inváziou vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Na udalosti reagovali veľmi citlivo aj v iných častiach sveta, komunisti v Južnom Vietname napríklad vydali zvláštny obežník, ktorý nariaďoval objasniť v partizánskych jednotkách situáciu v Česko-Slovensku a nutnosť reakcie krajín Varšavskej zmluvy[12].

Transparent sovietskych protestujúcich na Červenom námestí v Moskve s heslom: „Za vašu aj našu slobodu“

25. augusta 1968 na moskovskom Červenom námestí osem sovietskych občanov (Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg), ktorí niesli transparenty s nápismi: „Strácame najlepších priateľov“, „Hanba okupantom“, „Ruky preč od ČSSR“, „Za vašu a našu slobodu“, „Slobodu Dubčekovi“, „Nech žije slobodné a nezávislé Česko-Slovensko“ a česko-slovenskú vlajku. Po asi 15 minútach však boli zatknutí a niekoľko rokov väznení.

8. septembra 1968 sa na celoštátnych dožinkových slávnostiach na varšavskom štadióne verejne zapálil na protest proti okupácii Ryszard Siwiec. Na následky popálenín o štyri dni neskôr zomrel. 16. januára 1969 sa na protest proti okupácii krajiny upálil na Václavskom námestí v Prahe Jan Palach, podobne brutálnym spôsobom na nespravodlivosť upozornili aj Jan Zajíc a Evžen Plocek. V Košiciach sa na protest proti okupácii krajiny na Námestí osloboditeľov upálil 16. januára 1969 Michal Lefčík[13]. Aj keď tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou v krajine, no nemali vo vtedajšom Česko-Slovensku trvalejší dopad na politickú situáciu.

Pobyt vojsk na česko-slovenskom území[upraviť | upraviť zdroj]

Deti sovietskych dôstojníkov ubytovaných v oblasti Milovíc. V pozadí hangár pre tanky s transparentom, na ktorom bolo napísané: „Večné a nezničiteľné priateľstvo!“

Prítomnosť intervenčných vojsk na československom území vyvolávala veľkú vlnu nevôle v celej krajine a ich odsun sa stal jedným z hlavných bodov rokovaní vedení oboch krajín. Bola potreba odsunu intervenčných vojsk, ktoré zotrvávali na území ČSSR aj v zmysle 5. bodu Moskovského protokolu. Obe strany sa dohodli, že „akonáhle pominie vzniknuté ohrozenie vymožeností socializmu v Československu a ohrozenie bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, sa po etapách uskutoční odchod spojeneckých vojsk z československého územia.[14]

Do 4. novembra 1968 opustili Česko-Slovensko armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na území Česko-Slovenska až do roku 1991. Podľa odhadov bolo v Česko-Slovensku dislokovaných na 33 lokalitách okolo 150 000 osôb. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko, alebo Lešť), kasárne (napr. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách), ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov. Na Slovensku sa usídlili sovietske vojská na mnohých miestach, napr. v Častkovciach, Jelšave, Komárne, Nemšovej, Novom Meste nad Váhom, Michalovciach, Ružomberku, Skalke nad Váhom, Zvolene, Vlkanovej, Voderadoch a Vrútkach. Dlhodobý pobyt sovietskych vojsk len na slovenskom území spôsobil veľké škody na životnom prostredí. Na základe nutných sanačných prác boli v rokoch 1990 – 1992 ohodnotené do výšky 986 568 825 Kčs[15].

Právna dohra[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu 90. rokov pri stretnutí Havla s Gorbačovom odovzdal prezident ZSSR kópiu pozývacieho listu, ktorý podpísalo viacero členov konzervatívneho krídla KSČ. V Československu nebol pre podporu zahraničnej intervencie, ktorá mala charakter vlastizrady, odsúdený ani jeden z týchto predstaviteľov. Vasiľ Biľak, vtedy posledný žijúci signatár pozývacieho listu, bol slovenskou prokuratúrou zbavený obvinenia pre chýbajúcich svedkov a nedostatok dôkazových materiálov[16].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Hošek, J., Kopp, M., (20.08.2008): Archivy zpochybňují přímou účast vojsk bývalé NDR na invazi v roce 1968. rozhlas.cz: (31.5.2009).
  2. a b c Armáda č. 8, ročník X, August 2002, s. 26 - 27
  3. http://armada.vojenstvi.cz - Střední skupina sovětských vojsk v Československu
  4. a b Segeš, V. a kolektív, Slovensko - vojenská kronika. Perfekt, Bratislava, 2007, s. 150
  5. http://www.upn.gov.sk - August 1968 prístup 21.8.2008
  6. http://www.totalita.cz - úterý 20. srpna 1968 prístup 21.8.2008
  7. http://mozaika.sme.sk - Július Fekiač st.: August na námestí SNP (bývalom Stalinovom námestí) prístup 14-6-2008
  8. Kronika 20. storočia 1960-1969 / 7, Fortuna Libri, Edícia denníka SME, s. 994
  9. http://www.ceskenoviny.cz Historici: Obětí srpnové okupace je více. prístup 14-6-2008
  10. http://www.upn.gov.sk - obete augusta 1968 prístup 21.8.2008
  11. a b http://www.hrono.ru (po rusky) prístup 14-6-2008
  12. Daniel Kamas: Válka ve Vietnamu. /1964-1975/ ISBN 80-7198-247-4. Olomouc, Votobia 1997, s. 131 - 132
  13. Uličianska, Z. Na košického Palacha sa malo zabudnúť [online]. kosice.korzar.sme.sk, 05.04.2013, [cit. 2013-05-20]. Dostupné online.
  14. Štefanský, M., 2008: Rokovania o rozmiestnení sovietskych vojsk na území Československa (august - október 1986). Vojenská história, 1, s. 93-107
  15. Paluchová, K., Ondrejičková, R., 2008: Súčasný stav lokalít poškodených činnosťou bývalej Sovietskej armády. Enviromagazín, 13, 6, s. 22-23
  16. Novák, M. Bilak už za zvací dopis z roku 1968 nebude potrestán [online]. aktualne.centrum.cz, 24.01.2011, [cit. 2011-08-20]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]