Vtáčkovia, siroty a blázni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vtáčkovia, siroty a blázni
Originálny názov Vtáčkovia, siroty a blázni
Les Oiseaux, les orphelins et les fous
Žáner Dráma
Dĺžka 82 minút
Štát Česko-Slovensko, Francúzsko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1969
Filmový štáb
Réžia Juraj Jakubisko
Produkcia Slovenský film Bratislava
Como Films Lux c.c.f. Paris
Scenár Karol Sidon, Juraj Jakubisko
Hudba Zdeněk Liška
Kamera Igor Luther
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Vtáčkovia, siroty a blázni (fr. Les Oiseaux, les orphelins et les fous) je slovensko-francúzsky film z roku 1969.

Šialený svet bez ideálov, plný násilia, cynizmu, beznádeje a v ňom trojica zvláštnych samotárov, ktorá prežíva len vďaka „bláznovstvu“ – životu založenom na princípe hry a filozofii radosti. Mozaikovité podobenstvo sa odohráva v bližšie neurčenom čase a priestore.

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné postavy, Yorick, Marta a Andrej, si do boja proti bezútešnému svetu dobrovoľne nasadia masku bláznov, ktorá im umožňuje stať sa imúnnymi voči beznádeji. Rozohrávajú spoločne absurdnú hru, ktorá už od začiatku nemá šancu dopadnúť dobre. To však už v úvode naznačuje aj samotný režisér, keď sa tu prostredníctvom detského hlasu prihovára k divákovi a priznáva, že príbeh sa skončí tragicky – to by nám ale nemalo prekážať v smiechu, pretože aj hrdinovia filmu sa smejú do poslednej chvíle. Bláznovstvo je droga. Alebo ako hovorí Yorick: „iba blázon môže byť slobodným človekom.“

Ideálny priestor na natáčanie poskytla polorozpadnutá budova v centre mesta. Jednotlivé miestnosti pôsobia ako bludisko a aj vďaka rekvizitám nadobúdajú akýsi surrealistický nádych. Práve toto prostredie odzrkadľuje aj ich vnútorný svet plný hier. „Život je krásny,“ kričia hlavné postavy a zdá sa, že k šťastiu im nič nechýba. Časovanou bombou v príbehu sa stáva vzťah oboch chlapcov k Marte. Je jasné, že v súboji o jej srdce jeden z kamarátov musí vyjsť ako porazený. Verdikt padá vo chvíli, keď Yoricka zatkne polícia a on tak skončí vo väzení. Izolovanosť od priateľov a každodenných vylomenín spôsobí, že musí dospieť.

Tu nastáva výrazne dramatický posun. Postavy začínajú smerovať k úpadku. Postrehnuteľný je čoraz viac zhmotňujúci sa motív smrti. Najprv je prítomný len v podobe akýchsi snových ilúzií, neskôr naberá konkrétne črty (napríklad, keď zomiera pán domáci), až napokon vrcholí vraždou Marty a jej nenarodeného dieťaťa a Yorickovou „viacnásobnou“ samovraždou.

Každá z postáv počas filmu prechádza dlhým vnútorným vývojom. Najvýraznejšie sa to prejaví u Yoricka, ktorý po návrate z väzenia „stráca odvahu byť bláznivý“, čím sa v podstate stáva skutočným bláznom. Zdá sa, akoby si s Andrejom ku koncu vymenili role. Yorick sa dáva na fotografovanie, Andrej prežíva najkrajšie obdobie života po boku Marty. Žiarlivosť na priateľovo šťastie Yoricka podnecuje k vykonaniu toho najohavnejšieho činu – vraždy. Andrejov osud na konci zostáva ako jediný otvorený, čím z neho nepriamo robí aj hlavnú obeť.

Politický podtext[upraviť | upraviť zdroj]

Film v mnohom skryto apeluje na politickú situáciu, najmä na sklamanie z augusta 1968. Ako symbol demokracie a slobody tu vystupuje busta Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa vo finálnej scéne stáva jedným z prostriedkov na spáchanie Yorickovej samovraždy. Spolu so svojím „otcom“, Štefánikom, končí na dne Dunaja po tom, ako sa obradne podpáli. Práve akt upálenia sa dával do súvisu s protestnou smrťou Jana Palacha, čo poslúžilo ako hlavný argument proti filmu, ktorý sa stal nepohodlným a putoval tak na dlhší čas do trezoru. Jakubisko náznakmi pripomína aj také udalosti ako bol holokaust. Zjavné je to napríklad v scéne, keď Yorick s Andrejom (akože) upália domáceho v peci.

Tvorcovia[upraviť | upraviť zdroj]

Obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Magda Vášáryová – Marta
  • Jiří Sýkora – Yorick
  • Phillipe Avron – Andrej
  • Míla Beran – pán domáci
  • Francoise Goldité – Saša

Produkcia[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni vznikol už v roku 1969, ďalších 20 rokov si na svoju slávu musel počkať v trezore. „Nesocialistický, beznádejný a negativistický obsah, prelínajúci sa celým dielom“ – presne takto film onálepkovala vtedajšia špeciálna komisia na posudzovanie slovenských filmov. Široká verejnosť ho tak na plátne uzrela až v roku 1990 na festivale v Karlových Varoch, kde konečne zožal zaslúžený úspech.

Exteriéry aj scény v interiéroch boli natáčané na Slovensku. Vo filme sa objavia aj zábery zo Štefánikovej mohyly. Vtáčkovia, siroty a blázni vyšli v roku 2009 aj na DVD v edícii Slovenský film 60.tych rokov.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zlatá Siréna J. Jakubiskovi (uvedené filmy Kristove roky, Vtáčkovia, siroty a blázni a Zbehovia a pútnici) – Prehliadka českých a slovenských filmov Sorrento 1969
  • Tretie miesto v ankete desiatich kritikov „Desať naj“ vyhlásenej literárnym týždenníkom v roku 1988
  • Cena za filmovú hudbu Zdeňkovi Liškovi – in memoriam za celoživotné dielo s prihliadnutím na film Vtáčkovia, siroty a blázni a Cena za kameru v kategórii tzv. „trezorových“ filmov Igorovi Lutherovi – Dni českého a slovenského filmu Bratislava 1990
  • Cena FIPRESCI – 27. medzinárodný festival Karlove Vary 1990
  • Cena čs. filmovej kritiky za rok 1990 – 29. festival českých a slovenských filmov Bratislava 1991