Vysoká porta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Vysoká Porta)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Brána na rytine z roku cca 1840

Vysoká porta[1] resp. Vysoká Porta[2] (osman. tur. باب عالی, tur. Bâb-ı Âli, Babıali, franc. Sublime Porte) alebo Porta je označenie úradu veľkovezíra Osmanskej ríše od polovice 17. storočia (1654), od 18. storočia používané najmä Európanmi ako metonymia vzťahujúca sa na centrálnu vládu Osmanskej ríše, príp. na samotnú Osmanskú ríšu ako štát.[3] Úrad veľkovezíra bol faktickým mocenským centrom ústrednej vlády od 18. storočia do zániku ríše v roku 1922 (s výnimkou období posilnenia sultánskej moci, najmä počas vládnutia sultánov Mahmuda II.Abdülhamida II.).[4]

Americký historik Gustav Bayerle, ako aj Brockhaus EnzyklopädieMalá československá encyklopedie uvádzajú, že pôvodne výraz označoval sultánovu rezidenciu (palác Topkapı Sarayı), v ktorom zasadal Diván (Divân-ı Hümâyûn) – najvyššia rada ríše a najvyšší justičný orgán.[5][6][7] Maďarský historik Gábor Ágoston obdobne spomína, že termín označoval osmanskú ústrednú vládu ešte pred rokom 1654 a bol odvodený od toho, že zasadnutia Divánu, ktorému do roku 1475 osobne predsedal sultán, sa často konali pri bráne sultánskeho paláca.[8]

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Priečelie brány s tuğrou (kaligrafickým monogramom) sultána Abdülmecida I. a rokom jej postavenia (1259 Anno Hegirae, t. j. 1843)[9]

Termín Vysoká porta je prekladom tureckého výrazu Bâb-ı Âli (doslovne: „vysoká“ resp. „vznešená brána“). Do európskych jazykov sa dostal prostredníctvom francúzštiny (Sublime Porte),[10] ktorá bola v tom čase diplomatickým jazykom (lingua franca).

Všeobecne sa za pôvod tohto pomenovania považuje odvodenie z názvu jednej z brán sultánskeho paláca Topkapı Sarayı v Istanbule,[11] cez ktorú boli prijímané zahraničné diplomatické misie. Podobne ako označenie kráľovský či cisársky „dvor“ v európskych monarchiách sa v Osmanskej ríši zaužívalo označenie „Vysoká Porta“ pre najvyšší vládny orgán, resp. vo veľmi špecifickej podobe sídlo tohto orgánu (budova alebo sústava viacerých budov).[10] Obdobným termínom je zastaraný titul japonského cisára (používaný aj na označenie cisárskeho dvora, príp. celého Japonska) mikádo (doslovne: „vznešená brána“).[12]

Podľa tureckého historika İsmaila Hakkıho Uzunçarşılıho, odvolávajúceho sa na kroniku z druhej polovice 18. storočia od Ediba Efendiho, sa výraz Bâb-ı Âli objavil ako alternatíva k Bâb-ı Âsafî, Paşa Kapısı, Vezir[-i a'zam] Kapısı alebo Sadr-ı a'zam Kapısı počas vlády Abdülhamida I. (1774 – 1789).[13] V archívnych dokumentoch sa podľa jeho tvrdení výraz Bâb-ı Âli používal v súvislosti s oficiálnym sídlom a rezidenciou (resp. domácnosťou) veľkovezíra Nevşehirliho Damata İbrahima Paşu (máj 1718 – september 1730) aj Köprülü Mehmeda Paşu (september 1655 – október 1661).[14]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkovezír (cca 1809)
Reis ul-küttap (cca 1809)

Pôvodne mal veľkovezír v kompetencii výkon rozhodnutí Divánu (Divân-ı Hümâyûn) a riešenie okrajových záležitostiach, na ktoré Divánu nezostával čas.[15] Jednou z najdôležitejších výsad, ktoré veľkovezír získal na sklonku vlády sultána Mehmeda II., bola právomoc usporadúvať ikindi divânı (popoludňajší diván), ktorý sa – prinajmenšom od vlády Süleymana I.[pozn 1] pravidelne schádzal vo veľkovezírovom sídle po popoludňajšej modlitbe (ikindi), teda po zasadnutí Divánu v sultánskom paláci.[18] V piatok sa vo veľkovezírovom sídle schádzal cuma divanı (piatkový diván), ktorý mal justičné právomoci.[19] Podľa Mehmedovho zákonníka bol veľkovezír „nadriadený všetkých vezírov a veliteľov. [...] vo všetkých záležitostiach sultánov absolútny zástupca.“[20] Od roku 1475 veľkovezír predsedal zasadnutiam Divánu miesto sultána.[pozn 2][22] Avšak až do polovice 17. storočia veľkovezír nedisponoval samostatným úradom v rámci centrálnej vlády. Jeho administratívnu agendu zabezpečoval Âmedi Kalemi, jeden z úradov fungujúcich v rámci Divánu, v ktorom mal âmedi na starosti osobný byrokratický aparát veľkovezíra a reis ul-küttap (vrchný pisár) spravoval veľkovezírovu korešpondenciu a zmluvy s predstaviteľmi zahraničia či zahraničnými obchodníkmi.[23]

Pôvodne sa v historiografii pokladal za vznik Vysokej porty rok 1718 – začiatok veľkovezirátu Nevşehirliho Damata İbrahima Paşu (máj 1718 – september 1730), ktorý mal zavŕšiť integráciu jednotlivých oddelení Divánu do úradu veľkovezíra, čím sa pôvodne skôr súkromná rezidencia veľkovezíra s nestálym sídlom etablovala ako inštitúcia v rámci centrálnej vlády ríše.[24] V súčasnosti sa počiatky Porty spájajú s rokom 1654,[pozn 3] kedy bol veľkovezírom Derviş Mehmed Paşa (marec 1653 – november 1654), ktorý sa podľa osmanského dejepisca Na'īmā Muṣtafa Efendiho 1. júla 1654 presťahoval zo svojho paláca, pôvodne náležiaceho veľkovezírovi Bayramovi Paşovi (február 1637 – august 1638), do zrekonštruovaného paláca, ktorý predtým patril veľkovezírovi Halilovi Paşovi (november 1616 – január 1619 a december 1626 – apríl 1628).[pozn 4] İ. H. Uzunçarşılı poznamenáva, že veľkovezír Köprülü Mehmed Paşa (september 1655 – október 1661) sa do tohto paláca presťahoval po tom, čo získal do držby sultánsku pečať. T. Artanová kontruje tomuto tvrdeniu tým, že prameň z 18. storočia, o ktorý sa İ. H. Uzunçarşılı opiera, spomína len presťahovanie do „bývalého veľkovezírskeho paláca“ a teda nemožno spoľahlivo určiť, že išlo práve o palác D. M. Paşu, ale iba doložiť, že v čase vzniku prameňa existovala trvalá rezidencia vyhradená veľkovezírovi.[31] Zároveň dodáva, že otázka kedy presne došlo k odčleneniu veľkovezírovej rezidencie od sultánskeho paláca a kde sa takto vzniknutý veľkovezírsky palác nachádzal, nie je v historiografii spoľahlivo zodpovedaná.[32]

V druhej polovici 17. storočia, najmä počas veľkovezirátu Köprülü Mehmeda Paşu (september 1655 – október 1661), došlo k presunu významných úradov zo sultánskeho paláca do veľkovezírovho paláca, čím sa začala utvárať Vysoká porta (Bâb-ı Âli).[pozn 5] Význam Divánu, ktorý sa stretával v sultánskom paláci, postupne klesol a napokon v 18. storočí jeho funkciu mocenského centra nahradil diván zasadajúci vo veľkovezírovom sídle.[35][36][37] Podľa S. J. Shawa tento proces etablovania Vysokej porty ako mocenského centra centrálnej vlády vyvrcholil v roku 1794, integrovaním úradov Beylik, ktorý vydával dekréty a ďalšie dokumentov (netýkajúce sa však rezortu financií) a Âmedi.[pozn 6] Reis ul-küttap bol poverený riadením aktivít na Porte. Za týmto účelom založil úrad veľkovezírovho pisára (mektubî-i sadaret odasi), ktorý mal na starosti taktiež korešpondenciu veľkovezíra s ostatnými vládnymi inštitúciami.[39]

V priebehu 18. storočia sa s narastajúcim významom Porty prehlbovala aj jej vnútorná štruktúra. Koncom 18. storočia Vysokú portu tvorila veľkovezírova rezidencia (t. j. jeho domácnosť), diván a komplex úradov, na ktorých čele stáli traja vysokopostavení úradníci – reis ul-küttap (vrchní pisár), çavuş başı (vrchný súdny úradník) a kâhkya bey (majordóm). Veľkovezírov diván bol pokračovateľom ikindi divanı a schádzal sa pravidelne, pričom slúžil ako najvyšší justičný orgán. V súvislosti s krízou, v ktorej sa ríša v uvedenom storočí ocitla, k nemu pribudli ďalšie špecializované poradné orgány (müşavere, meşveret), ktorým spravidla tiež predsedal veľkovezír.[40] Cavuş başı pôvodne slúžil na sultánskom dvore, kde zodpovedal predovšetkým za výkon rozsudkov Divánu. V Porte získala jeho funkcia inú podobu – zabezpečoval administratívnu činnosť týkajúcu sa výberu a prípravy prípadov, ktoré mal prerokovať veľkovezírov diván.[41] Kâhkya bey, ktorý bol pôvodne majordómom veľkovezírovej domácnosti, sa stal faktickým zástupcom veľkovezíra pre vnútropolitické a vojenské záležitosti, hoci je nutné zdôrazniť, že počas veľkovezírovej neprítomnosti v Istanbule (kvôli účasti na vojenských ťaženiach) ho zastupoval úradník zvaný kaymakam. Opis náplne činnosti kâhkya bey sa v jednotlivých prameňoch z 18. storočia značne líšia, je však známe, že v 19. storočí sa vyprofiloval na ministra vnútra.[42]

V súvislosti s posilňovaním pozície veľkovezíra sa už v prvej polovici 18. storočia objavili snahy sultánov zreformovať a posilniť vojenské inštitúcie, čo sa dostalo do popredia koncom 18. storočia, po porážke v dvoch rusko-tureckých vojnách. Reformné snahy Selíma III. (Nový poriadok), ktorých hlavnou časťou bola práve modernizácia vojska, zastavilo povstanie janičiarov v roku 1807. Príležitosť sa opäť objavila po rozpustení janičiarskych oddielov v roku 1826, avšak už po smrti Mahmuda II. (1839) sa sultáni vo svojich reformačných a modernizačných snahách sústredili na iné oblasti ako vojenstvo. Hoci sultáni neskôr občasne obsadzovali pozície v administratíve a diplomatických službách aj vojenskými hodnostármi, nové ozbrojené sily nikdy plne nezískali administratívny charakter akým pôvodne disponovali zaniknuté vojenské inštitúcie. Zastaranosť armády ani vnútorný konflikt medzi absolventmi vojenských škôl (mektepli) a dedičnými vojenskými hodnostármi (alaylı) v dôstojníckom zbore neumožňoval, aby sa z ozbrojených síl stala relevantná mocenská sila (k čomu došlo až uplatnením mektepli v mladotureckom hnutí začiatkom 20. storočia).[43] Jedinou mocenskou protiváhou Porty preto bol sultánsky dvor.[pozn 7]

Ešte na začiatku 19. storočia Vysokú portu tvorila aj domácnosť veľkovezíra, následne pozostávala len z administratívnych budov a veľkovezír obýval samostatný palác.[45][46][47]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ako uvádza turecká historička Tülay Artanová (citujúc Turan, Ebru (2007), The Sultan's Favorite: İbrahim Pasha and the Making of the Ottoman Universal Sovereignty in the Reign of Sultan Süleyman (1516-1526), Ph.D. dissertation, Chicago: University of Chicago, str. 152, http://www.academia.edu/1823612/The_Sultans_Favorite_%C4%B0brahim_Pasha_and_the_Making_of_the_Ottoman_Universal_Sovereignty_in_the_Reign_of_Sultan_S%C3%BCleyman_1516-1526_ ): „In fact, Süleyman I had granted his favorite İbrahim Paşa (in office, 1523–1536) the privilege of holding the council meetings in his own residence, “a novelty that stupefied everybody” at the time.”[16] Nemecký orientalista a historik Franz Babinger naproti tomu datuje vznik veľkovezírovej výsady usporadúvať ikindi divânı vo svojom paláci ešte ku koncu vlády Mehmeda II.[17]
  2. Sultán ale počúval rokovanie cez okno do miestnosti, v ktorom Diván zasadal, pričom členovia Divánu si nemohli byť istí, či ich práve sultán počúva alebo nie.[21]
  3. K tomuto medzníku sa prikláňa napr. aj americký historik Stanford J. Shaw,[25] škótsky historik a orientalista Hamilton Alexander Rosskeen Gibb[26] a i.
  4. Podľa İ. H. Uzunçarşılıho ho D. M. Paşa zrekonštruoval z vlastných prostriedkov zrekonštruoval, čomu oponuje turecký historik dTayyib Gökbilgin i T. Artanová, ktorá odvolávajúc sa na dielo N. M. Efendiho[27] tvrdí, že tento palác bol darom sultána Mehmeda IV., pričom v tom čase už niekoľko mesiacov prebiehala jeho rekonštrukcia.[28] D. M. Paşa ustanovil svoje nové sídlo za trvalú veľkovezírovu rezidenciu spojenú s kanceláriami svojho úradu.[29][30]
  5. T. Gökbilgina zároveň uvádza, citujúci svoju korešpondenciu s İ. H. Uzunçarşılım, že podľa Uzunçarşılıho sa v archívnych dokumentoch sa výraz Bâb-ı Âli používa v súvislosti s oficiálnym sídlom a rezidenciou už počas veľkovezirátu K. M. Paşu.[33] S. J. Shaw zároveň uvádza ako dobový názov veľkovezírovho úradu taktiež Paşakapısı (Brána pašu).[34]
  6. Z pohľadu zahraničia bol vnímaný ako ekvivalent ministerstva zahraničných vecí, keďže do jeho kompetencie patrila aj korešpondencia veľkovezíra so zahraničím (ministerstvo zahraničných vecí vzniklo až v 19. storočí.[38]
  7. Napr. sultán Mahmud II. zrušil funkciu veľkovezíra a v snahe posilniť sultánsku moc ju nahradil funkciou premiéra (baş vekillik), čo však trvalo len do jeho smrti (1839).[44]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Balážová a Bosák 2005
  2. Peciar 1963
  3. Ako diplomatické označenie sa používalo aj na oficiálnej úrovni. Pozri napr. Drinopolskú mierovú zmluvu: Martens a Saalfeld 1831, s. 143-151
  4. Výlučne tento význam uvádzajú historici Standford J. Shaw, Selçuk Akşin Somel, Tülay Artanová. Pozri: Somel 2003a, s. 275; Artan 2011, s. 145-146; Shaw 1976, s. 119.
  5. Bayerle 1997, s. 13. Prvý uvedený význam: „The seat of government; in the Classical Period (1453–1699) the Topkapi Palace where the sultan and the Divan-i humayun resided.“
  6. „Vysoká porta“, Malá československá encyklopedie, VI. Š – Ž, Praha: Academia, 1987, str. 659, OCLC 63817152 . „Vysoká porta, Porta – pův. rezidence sultána osmanské říše v Istanbulu, posléze přeneseně vláda (popř. jen min. zahr.) osmanské říše nebo tato říše vůbec.“
  7. „Hohe Pforte“, Brockhaus Enzyklopädie, Bd. 10. Herr – Is, Mannheim: Brockhaus, 1989, str. 170, ISBN 3765311103 . „Hohe Pforte, kurz Pforte, urspr. Bez. für die Residenz des Sultans in Konstantinopel (nach der Eingangspforte), dann i. w. S. für den Geschäftsbereich des Großwesirs, die Reg. (und das Außenministerium) des Osman. Reiches.“
  8. Ágoston 2009b, s. 10. Gábor Ágoston uvádza: „Until Mehmed II, the sultans personally presided at the Divan's meetings, which usually took place near the gate of the sultan's palace. Thus the terms kapı or gate (of the palace) and dergah-ı âli or Sublime Porte came to denote the Ottoman government. However, during the first 150 year of the institution, which saw almost incesant campaigns, the Divan met wherever the sultan was.“ Pozri aj: Ágoston 2009b, s. 236. „Beginning in the mid-17th century... From this time on the term Bâb-ı Âli (Sublime Fate, or Sublime Porte in contemporary European usage) was used to refer to the grand vizier's office, which became the center of government.“
  9. Murphey 2008, s. 15
  10. a b Findley 1980, s. 5
  11. Pečenka 1999, s. 564
  12. Pozri napr. Griffis, William Elliot (1907), The Japanese Nation in Evolution : Steps in the Progress of a Great People, London: George G. Harrap & Company, str. 102, OCLC 1373966, http://archive.org/details/cu31924023223062 
  13. Uzunçarşılı, İsmail Hakkı (1988), „Paşa Kapısı: Bâb-ı Âli“, in Uzunçarşılı, İsmail Hakkı, Osmanlı Devletinin Merkez ve Bahriye Teşkiltâtı (2. vyd.), Ankara: Türk Tarih Kurumu, str. 249-261, ISBN 9751600421 . Zdroj: Artan 2011, s. 147
  14. Artan 2011, s. 147
  15. Shaw 1976, s. 281
  16. Artan 2011, s. 150
  17. Babinger 1992, s. 114
  18. Ertuğ 2009, s. 451-452
  19. Akyılmaz 2007, s. 105
  20. Citované podľa: Ágoston 2009a, s. 11
  21. Ágoston 2009b, s. 236
  22. Somel 2003d, s. 130
  23. Shaw 1976, s. 119
  24. Artan 2011, s. 145-146
  25. Shaw 1976, s. 119, 281
  26. Gibb a Hamilton 1957, s. 113
  27. Mustafa Efendi, Naîmâ (2007), İpşirli, Mehmet, ed., Târih-i Na'îmâ : Ravzatü'l-Hüseyn fî Hulâsati Ahbâri'l-Hâfikayn, 3., Ankara: Türk Tarih Kurumu, str. 1539, ISBN 9789751619778 . „Ve Alay Köşkü altında vâki‘ eski Halil Paşa sarayını padişah-ı vezîre hibe ve temlik edip bir kaç ay idi ki içine mi’marlar konup ta’mîr ü termîmine sa’y üzere idiler. Şevvalin onbeşinde [1. júl 1654] eskiden sâkin oldukları Bayram Paşa sarayından ol saraya nakl ettiler. A’yân-ı devlet cümle tehniyet-i menzil için varıp mübârek bâd dediler.“ Zdroj: Artan 2011, s. 167
  28. Artan 2011, s. 168
  29. Artan 2011, s. 146
  30. Gibb a Hamilton 1957, s. 113
  31. Artan 2011, s. 147
  32. Artan 2011, s. 147-148
  33. Artan 2011, s. 147
  34. Shaw 1976, s. 119
  35. Findley 1980, s. 72
  36. Ágoston 2009b, s. 236
  37. Somel 2003b, s. 100
  38. Shaw 1976, s. 281
  39. Shaw 1976, s. 281
  40. Findley 1980, s. 72. Tieto poradné orgány zohrali dôležitú úlohu počas Tanzimatu.
  41. Findley 1980, s. 72-71
  42. Findley 1980, s. 73
  43. Findley 1980, s. 59-60
  44. Somel 2003c, s. 101
  45. Findley 1980, s. 35
  46. Somel 2003a, s. 276
  47. Ertuğ 2009, s. 452

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Publikované dokumenty
Monografie
Príspevky v monografiách a zborníkoch
Články v časopisoch
Heslá v encyklopédiách a slovníkoch