Weberov-Fechnerov zákon

Weberov zákon: Vzťah medzi rastom intenzity štandardného podnetu a zvyšovaním rozdielového prahu je celkom stabilný, čo Weber vyjadril následujúcim vzorcom:

$k={\frac {\mathrm {d} I}{I}}$

,kde

• k je Weberová konštanta
• $I$ je intenzita základného podnetu
• $\mathrm {d} I$ je prírastok intenzity zodpovedajúci najmenšiemu pozorovateľnému rozdielu (angl. JND – just noticeable difference).

Ide teda o pomer medzi intenzitou základného podnetu $I$ a jeho prírastkom $\mathrm {d} I$, ktorý je konštantný ($k$)

Zákon ako prvý formuloval nemecký fyziológ Ernst Heinrich Weber. Matematik Gustav Theodor Fechner (1801–1887) odvodil Weberov zákon pomocou integrálu za predpokladu, že $k$ je konštantné a nezávislé od $l$:

$\Delta E=c\cdot {\frac {\Delta l}{l}}$     Fechnerov zákon

$E=c\cdot \ln {\frac {l}{l_{0}}}$     Weberov–Fechnerov zákon

Rozdielový prah pre každý zmyslový orgán je relatívne konštantou veličinou, udáva aký pomer má byť medzi prírastkom a počiatočnou veľkosťou podnetu, aby vznikla pociťovaná, práve badateľná zmena podnetu

Ku 100 g závažiu pridáme 1 g – nepociťujeme zmenu vo veľkosti podnetu

• pri 3,4 g – už áno (k = 3,4/100)
• pri 200 g – zmenu vnímame pri cca 6,8 g závaží
• pri 300 g – 10,2 g atď.