William Bligh

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
William Bligh
William Bligh
námorný dôstojník a koloniálny správca

Narodenie 9. september 1754
St Tudy, Anglicko
Úmrtie 7. december 1817 (63 rokov)
Londýn, Spojené kráľovstvo

William Bligh (* 9. september 1754, St Tudy,[1] – † 7. december 1817, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol dôstojník britského kráľovského loďstva a koloniálny správca. Neslávne známy zo vzbury počas jeho velenia HMS Bounty v roku 1789. Bligh a osemnásti jemu verní námorníci podnikli dlhú a pozoruhodnú nedobrovoľnú plavbu do Timoru po tom, čo boli vzbúrencami ponechaní v člne napospas oceánu. Pätnásť rokov po službe na Bounty bol Bligh menovaný guvernérom Nového Južného Walesu v Austrálii.[2] Mal za úlohu odstrániť korupciu a obchod s rumom v zbore Nového Južného Walesu, jednotke zloženej z problémových vojakov a odsúdencov. Inicioval tak takzvanú Rumovú rebéliu.

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

William Bligh sa narodil v meste St Tudy blízko Bodminu, v usadlosti Tinten Manor, v grófstve Cornwall na juhozápadnom polostrove Anglicka. Jeho rodičia boli Francis Bligh a Jane Pearceová (rodená Balsamová).

V roku 1761 sa ako sedemročný prihlásil ku Kráľovskému loďstvu vo svojom rodnom meste. Keď mal 14 rokov, zomrela mu matka. V tej dobe bolo bežnou praxou vstúpiť do armády v mladom veku a dlhé roky služby v armáde boli potrebné aj pre kariérny postup. Najskôr slúžil ako pomocník kapitána (Ship's Boy) na lodi HMS Monmouth. Ako 16-ročný v roku 1770 nastúpil na loď HMS Hunter ako námorník I. triedy. Nižším dôstojníkom sa stal v roku 1771. V septembri toho istého roku bol Bligh preložený na loď HMS Crescent a zostal na nej tri roky.

V roku 1776 si Bligha vybral kapitán James Cook na pozíciu navigátora. V júli 1776 sa zúčastnil na Cookovej tretej plavbe cez Tichý oceán. Na konci roka 1780 sa vrátil späť do Anglicka a bol pripravený na ďalšiu Cookovu plavbu. Vo veku 26 rokov sa v neďalekom Onchan na ostrove Isle of Man 4. februára 1781 oženil s Alžbetou Bethamovou – dcérou colníka.[3], mali štyri deti.

Zakrátko na to začal slúžiť na lodi HMS Belle Poule ako nižší dôstojník a v auguste 1781 sa pod velením admirála Parkera zúčastnil bitky pri Dogger Banku. Počas ďalších 18 mesiacov bol dôstojníckym zástupcom na rôznych lodiach. Taktiež bojoval spolu s lordom Howeom pri Gibraltare v roku 1782.

Medzi rokmi 1783 a 1787 bol Bligh námorným poručíkom slúžiacim v obchodnom loďstve. V 1787 bol ako 33-ročný, v hodnosti poručíka, vybraný za veliteľa lode HMS Bounty. 15. decembra 1790 nastúpil len pre získanie hodnosti kapitána na loď HMS Medea. Posledná loď, na ktorej slúžil ako kapitán, bola od 2. mája 1804 HMS Warrior.

14. mája 1805 bol vymenovaný za guvernéra Nového Južného Walesu a tento úrad zastával od 13. augusta 1806 do 26. januára 1808.

31. júla 1808 nastúpil na HMS Porpoise v Tasmánii už ako komodor. Neskôr, v apríli 1810, na loď HMS Hindostan, taktiež ako komodor, na ktorej sa vrátil do Anglicka, kde bol so spiatočnou platnosťou od 31. júla 1810 povýšený na kontraadmirála.

Dňa 4. júna 1814 dosiahol hodnosť viceadmirál britského Kráľovského loďstva.

Výprava na Tahiti[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1787 Bligh prevzal velenie nad HMS Bounty s cieľom získať odmenu, ktorú ponúkala Kráľovská spoločnosť pre umenie (The Royal Society for the encouragement of Arts, Manufactures and Commerce – RSA) za projekt prevozu chlebovníka. Svoju odmenu však nikdy nezískal, pretože na lodi HMS Bounty vypukla vzbura.

Plavba na Tahiti bola zložitá. Loď mala pomerne malú posádku a nemala žiadnych vojenských námorných dôstojníkov okrem poručíka Bligha. Po neúspešných pokusoch za jeden mesiac dosiahli Mys Horn; HMS Bounty a jej posádka bola sužovaná najmä zlým búrkovým počasím a preto sa rozhodli vrátiť a plávať dlhšou cestou okolo Mysu dobrej nádeje. Zdržanie však zapríčinilo ďalší problém – na Tahiti musela posádka čakať 5 mesiacov na plody chlebovníka.

Aby umožnil dlhší neprerušovaný spánok, Bligh nariadil posádke trojhodinové služby namiesto obvyklých dvoch. Fletcher Christian ako prvý dôstojník presadzoval len jednohodinové služby. Bligh obmedzil pre množstvo až 1 000 kusov sadeníc chlebovníka prídel vody, a tým vyvolal veľkú nespokojnosť u námorníkov zhýčkaných dlhším pobytom na Tahiti, kde bolo dostatok všetkého, a navyše aj spoločnosť dievčat a žien.

Vzbura vypukla 28. apríla 1789. Viedol ju Fletcher Christian. Počas nočnej služby zabavili ostatnej posádke zbrane a prekvapili kapitána Bligha v jeho kajute. Napriek tomu, že bol v práve a mal 22 členov posádky na svojej strane, nehnal spor za hranicu krviprelievania, súhlasil s nastúpením na čln a opustením Bounty.

Ich 7 metrový čln bol tak zaťažený, že trčal nad vodou len pár centimetrov. Pre navigáciu mali k dispozícii len sextant a vreckové hodinky, žiadne mapy. Na čln sa nedostali ani všetci lojálni námorníci, pretože štyroch vzbúrenci držali nasilu na HMS Bounty pre ich námornícke skúsenosti a prepustili ich až neskôr na Tahiti.

Bligh na prvom ostrove, kam dorazil (Tofua) len doplnil zásoby, pretože tam bol napadnutý nepriateľskými domorodcami a jeden z námorníkov bol zabitý.[4] Aj z tých dôvodov sa neodvážil ďalej zastavovať na žiadnych blízkych ostrovoch, ani na Fidži. Nemali žiadne zbrane na obranu, predpokladali, že všade budú nepriateľské kmene a najbližšia britská predsunutá námorná vojenská posádka bola až vo vzdialenom Timore. Bligh veril svojim navigačným skúsenostiam, ktoré získal na výpravách s kapitánom Cookom. Jeho cieľom bolo prežiť a odovzdať čo najskôr odkaz o vzbure prvým britským plavidlám. Na člne spolu so svojimi mužmi za 47 dní preplával 3618 morských míľ (6 701 km) a doplával až k Timoru. Pri plavbe, ktorá všetkých mužov stála mnoho útrap, stratil iba jediného člena posádky. Až vo východnej Indii, v prístave v Batávii, keď už čakali na loď do Británie, ochorelo niekoľko mužov, oslabených dlhou plavbou na maláriu a takmer zomrelo.

Táto plavba malého člna patrí medzi najdlhšie plavby aké taký malý otvorený čln podnikol, a mimoriadne námornícke výkony. Počas plavby na Timor objavil Bligh ako prvý Európan viacero fidžijských ostrovov a severných ostrovov Nových Hebríd. Oblasť severne od ostrova Viti Levu, cez ktorú plávali, dostala meno „Bligh Water“.[5]

Dodnes na dôvody vzbury panujú rôzne názory a sú predmetom mnohých debát. Niektorí veria, že Bligh bol krutý samovládca, a že vzburu tak sám vyprovokoval. Členovia posádky, ktorá nemala na výber, tak museli odobrať loď kapitánovi. Iní veria, že posádka bola neskúsená a nezvyknutá na disciplínu na mori a zvykla si na slobodu a sexuálnu voľnosť na ostrove Tahiti, odkiaľ len s nevôľou odchádzali. Boli vedení slabošským Fletcherom Christianom a ich túžbou bol návrat na Tahiti k zábave a dievčatám.

Podľa niektorých názorov aj svedectiev, sa Bligh relatívne málo uchyľoval k trestom a bol v trestaní pomerne zdržanlivý. Keď iní kapitáni bičovali, tak on len karhal, a keď on len bičoval, tak iní už svojich previnilcov vešali.[6]. Bligh bol vzdelaný muž, hlboko sa zaujímajúci o vedu. Bol presvedčený, že pre blaho jeho posádky je nutná dobrá strava a čistota. Dbal o precvičovanie posádky, o dobrú kvalitu jedla a čistotu na lodi. Neúspešne sa tiež pokúšal o kontrolu pohlavných chorôb medzi posádkou, bol domýšľavý a presvedčený, že vo vynášaní súdov nad svojimi námorníkmi je neomylný. To bola akoby kliatba jeho celého života.

Bligh sa často zamieňa vďaka románom s Edwardom Edwardsom – kapitánom z HMS Pandora, ktorý bol poverený prvou trestnou výpravou proti vzbúrencom. Edwards bol veľmi tvrdý, Bligh ho obvinil, že 14 vzbúrencov z Bounty, ktorých zajal na Tahiti, uväznil v úzkych drevených klietkach v podpalubí Pandory. Keď loď nabehla na plytčinu pri Veľkej koralovej bariére, nechal ich v klietkach a pustil ich až na poslednú chvíľu, pričom sa štyria utopili. Zahynulo aj ďalších 31 členov posádky.

V októbri 1790 bol Bligh oslobodený spod žaloby za stratu HMS Bounty. S ním boli plne zbavení obvinení i ďalší desiati námorníci. Vďaka jeho výpovedi boli oslobodení ďalší štyria väzni, ktorí sa nezmestili do člna. Ďalších dvoch však usvedčil – hoci sa nepodieľali na vzbure, boli pasívni a nekládli odpor. Dostali však kráľovskú milosť. Ostatní traja boli usvedčení a obesení.

Ďalšia kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1797 bol Bligh jedným z kapitánov, ktorého posádky sa búrili pre nízke platy a násilné verbovanie na službu v britskom námorníctve. Nepokoje sú známe ako Spitheadská vzbura 16. apríla 1797 pri Anchorage neďaleko Portsmouthu.[7]

Aj keď boli v Spitheade prijaté niektoré požiadavky námorníkov a došlo k určitým ústupkom, na ich námorníckom živote sa takmer nič nezmenilo. Rovnako bol Bligh zainteresovaný keď došlo k vzbure na lodiach kráľovského loďstva kotviaceho v prístave v ústí rieky Temža nazývanom Nore. Vzbúrenci sa inšpirovali vzburou v Spithead. Povstanie začalo na lodi HMS Sandwich, ostatné lode nasledovali počínanie jej posádky a dobrovoľne nechali lode bez kontroly. Povstanie však bolo nakoniec neúspešné.

Spithead a Nore boli dve hlavné vzbury v Britskom kráľovskom loďstve. Boli pre Britániu pomerne nebezpečné, pretože v tom čase bola vo vojne s revolučným Francúzskom. Britská vládnuca trieda sa obávala, že francúzska revolta môže byť inšpiráciou pre podobné povstanie aj v Británii.

Bligh bol medzi námorníkmi aj dôstojníkmi pomerne nepopulárny; až tak, že sa šírila jeho prezývka Bounty bastard.[7]

S hodnosťou kapitán slúžil aj pod velením admirála Nelsona. 2. apríla 1801 sa zúčastnil na bitke o Kodaň ako veliteľ lode HMS Glatton, ktorá bola vyzbrojená 56 kanónmi.

Taktiež sa na nej prvýkrát pokusne použilo nové krátke delo nazvané Carronade. Bligh bezpečne manévroval s loďou HMS Glatton medzi brehmi, kým niektoré lode uviazli na plytčine. Nelson predstieral útok a nevšimol si, že admirál Parker signalizoval zastavenie útoku. Nelson ponechal signál na útok a Bligh si ako jediný z eskadry všimol, že dva signály sú v rozpore. Rozhodol sa ponechať Nelsonov signál, nezmenil ho a tak dosiahol, že všetky plavidlá za ním pokračovali v útoku.
Nelson po bitke osobne Bligha pochválil za zásluhy o víťazstvo. Ako kapitán lode HMS Director v bitke o Camperdown, Bligh napadol tri holandské plavidlá: Haarlem, Alkmaar Vrijheid. Kým na holandských lodiach mnohí utrpeli ťažké zranenia, na jeho lodi HMS Director boli zranení len siedmi námorníci.

Blighovi bola ponúknutá funkcia v kráľovskom úrade, ktorý ho menoval za guvernéra v Novom Južnom Walese s ročným platom 2000 libier. Do Sydney prišiel v auguste roku 1806 a stal sa tak štvrtým guvernérom. Zapríčinil však takzvanú rumovú rebéliu, keď sa pokúsil zrušiť rum ako formu platidla. Povstanie bolo vedené Johnom Macarthurom a Bligh bol z guvernérskeho postu zosadený. 26. januára 1808 priplával na lodi HMS Porpoise do Hobartu a tam bol na lodi majorom Georgeom Johstonom väznený dva roky až do januára 1810..[8]

Bligh priplával z Hobartu do Sydney 17. januára 1810 aby zbieral dôkazy pre pripravovaný stanný súd s majorom Georgeom Johnstonom. Súdny proces sa mal konať v Británii, takže Bligh na lodi HMS Porpoise vyplával 12. mája zo Sydney a do Británie prišiel 25. októbra 1810. Stanný súd odsúdil Georgea Johnstona a s hanbou ho prepustil zo služby bez náhrady a straty dedičstva k príslušnosti ku kráľovskej námornej pechote.

Krátko nato bol Bligh so spiatočnou platnosťou povýšený na kontraadmirála a v roku 1814 na viceadmirála.

Bligh navrhol aj využitie a postavenie Venturiho kanála (North Bull Wall) v ústí rieky Liffey v Dubline za účelom čistenia nánosov piesku. Taktiež sa podieľal na mapovaní Dublinského zálivu. Bol členom Kráľovskej spoločnosti. Na sklonku života žil v kaštieli Farningham v Kente.

Bligh zomrel v Londýne, v dome na ulici Bond Street 6. decembra 1817. Je pochovaný v rodinnej hrobke v St. Mary's, Lambeth (v sekularizovanom kostole je teraz múzeum záhradníctva). Jeho náhrobný kameň zhotovený z keramiky zdobí plod chlebovníka a plaketa znázorňujúca jeho dom, ktorý stál jeden blok na východ od múzea. Hrob sa nachádza na východnej strane lambethského cintorína, vedľa jeho manželky.[9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kapitán Bligh - online anglicky
  2. Kapitán Bligh: mezi sadistou a lidumilem
  3. Trevor Kneale, The Isle of Man, Pevensey Island Guides, Brunel House, Newton Abbot, Devon, 2007, ISBN 1-898630-25-9
  4. "The Bounty" by Caroline Alexander
  5. Die Fahrt wurde kartographisch unter anderem dokumentiert von Daniel Friedrich Sotzmann in der Karte „Fahrt des Lieut. William Bligh von Tofoa nach Timor im Jahr 1789 in dem Boote der Bounty“ (Staatsbibliothek Berlin SBB_IIIC_Kart. T 12610)
  6. ZDF.de Terra-X zur Meuterei auf der Bounty
  7. a b William Bligh – Vice Admiral of the Blue.
  8. Životopis na Stránkách Hospodářských novin - online
  9. Pitcairn Islands Study Center - online anglicky

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku William Bligh na anglickej Wikipédii.