Základňa a nadstavba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Pojmy základňa a nadstavba patria k najdôležitejším koncepciám marxizmu.

Nemecký filozof Karl Marx (1818-1883) rozdeľuje spoločnosť na ekonomickú základňu a ideologickú nadstavbu. Predstavuje teóriu vyjadrujúcu súvis medzi sociálne ekonomickými a ideologickými vzťahmi v určitej spoločnosti. Podľa nej ekonomická štruktúra prevažuje nad ideológiou.

Tieto pojmy sú základom historického materializmu, ktorý historický pohyb chápe ako vzťah medzi výrobnými vzťahmi a výrobnými silami. Tieto vzťahy tvoria základňu, ktorá je nenahraditeľná. Nadstavba zakrýva reálne rozpory medzi triedami, ktoré vedú k triednemu boju a diktatúre proletariátu. Ak nastane zmena spoločenského zriadenia, stará základňa a nadstavba sú nahradené novými. Ide však len o pretvorenie pôvodných vzťahov, a nie o kompletné pretvorenie na nové.[1]

Základňa[upraviť | upraviť zdroj]

Základňa sa považuje za východisko, základ spoločnosti. Vychádzajúc z myšlienok historického materializmu, že najdôležitejšia je ekonomika a výroba, základňu tvoria výrobné vzťahy, materiálna výroba, ekonomické vzťahy medzi triedami a vlastnícke vzťahy. Často sa preto vyskytuje aj s prívlastkom ekonomická základňa. Dôraz sa kladie na ekonomickú základňu, no postupne dochádza vo vývoji aj k akceptácii úlohy nadstavby v spoločnosti.

Nadstavba[upraviť | upraviť zdroj]

Nadstavba predstavuje náväznosť na spoločenskú základňu. Výrobné procesy sú rozhodujúce pre jej základnú povahu. Tvorí ju súhrn politických, právnych, morálnych, kultúrny a náboženských ideí. Prejavuje sa aj vo filozofii a umení. Jednotlivé jej zložky pôsobia na seba, ale aj na základňu. Nadstavba je len druhotná a nemôže fungovať, ak neexistuje a nefunguje ekonomická základňa. Nepredstavuje len pasívne odzrkadlenie základne, ale rovnako ako ona pôsobí na historický vývoj.

Vzťah základne a nadstavby[upraviť | upraviť zdroj]

Základňa určuje charakter nadstavby. Rovnako ako základňa pôsobí na nadstavbu, tak aj nadstavba pôsobí na základňu, vplyv základne však prevažuje.

V ortodoxnom marxizme je ich vzťah striktne jednosmerný, teda len základňa ovplyvňuje nadstavbu.

Stret s inými filozofmi[upraviť | upraviť zdroj]

Nadväznosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ruský filozof a politik Georgij V. Plechanov (1856-1918) vychádza z Marxovej teórie základne a nadstavby. Tvrdí, že vzťah medzi týmito dvoma kategóriami ovplyvňuje psychiku spoločenského človeka, ktorá je určená ekonomikou a politickým zriadením na nej vzniknutej. Kládol väčší dôraz na historický determinizmus ako samotný Marx.

Taliansky politik a marxistický filozof Antonio Gramsci (1891-1937) chápal základňu a nadstavbu ako jeden súhrnný celok, ktorý je odzrkadlením výrobných vzťahov v spoločnosti. Odmietol uznať určujúci vzťah medzi nimi. Tvrdil, že nie všetky zmeny prebiehajúce v základni, sa musia automaticky prejaviť vo filozofii alebo politike. Preto majú tieto pojmy iný význam ako u Marxa.[2]

Rozdielnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Na rozdiel od Marxa, ktorý bol materialista a chápal dejinný pohyb na základe ekonomický príčin, francúzsky filozof A. Comte (1798-1857) chápal dejiny ako vývoj myslenia.

Od Marxových názorov sa odlišuje aj nemecký filozof G.W.F. Hegel, ktorý tvrdil, že filozofia a umenie nie sú podriadené štátu, ale majú význam sami o sebe.

Nemecký sociológ a ekonóm M. Weber (1864-1920) bol síce ovplyvnený Karlom Marxom, no s mnohými jeho názormi nesúhlasil. Pomocou niektorých vlastností kresťanskej a protestantskej viery vysvetlil vznik kapitalizmu, čím vyvrátil Marxove predpoklady o ekonomických príčinách vývoja spoločnosti.

Súčasné výrobné procesy fungujú naopak ako Marxova teória základne a nadstavby. Najskôr vzniká prvotný plán, vychádza sa z konkrétnej myšlienky, až potom dochádza k samotnej realizácii a výrobe.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]