Západný front (druhá svetová vojna)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Západný front
Súčasť druhej svetovej vojny
Western front WW2, title image.jpg
Zľava doprava: nemecké bombardéry Heinkel He 111; spojeneckí parašutisti počas operácie Market Garden; nemecké tanky počas bitky o Francúzsko; britskí vojaci v Normandii; americké vyloďovacie člny na pláži Omaha; britský tank Sherman Firefly
Dátum 1939 – 1945
Miesto západná a severná Európa
Výsledok 1939 – 1940 – drvivé víťazstvo štátov Osi
– okupácia západnej a severnej Európy
– koniec Tretej francúzskej republiky
– vytvorenie kolaborantského Vichystického Francúzska
1944 – 1945 – drvivé víťazstvo Spojencov
– porážka Nacistického Nemecka
– oslobodenie západnej, severnej a strednej Európy
Protivníci
Západní Spojenci
US flag 48 stars.svg Spojené štáty
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo
Francúzsko Francúzsko
Canadian Red Ensign 1921-1957.svg Kanada
Flag of Free France 1940-1944.svg Forces françaises libres
Poľsko Poľsko
Holandsko Holandsko
Belgicko Belgicko
Nórsko Nórsko
Dánsko Dánsko
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Austrália Austrália
Nový Zéland Nový Zéland
Flag of South Africa 1928-1994.svg Južná Afrika
Luxembursko Luxembursko
State Flag of Greece (1863-1924 and 1935-1970).svg Grécko
Os
Nacistické Nemecko Nacistické Nemecko
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Taliansko
Velitelia
1939 – 1940
Francúzsko Maurice Gamelin
Francúzsko Maxime Weygand
Spojené kráľovstvo Lord Gort
Spojené kráľovstvo Lord Cork
Holandsko Henri Winkelman
Belgicko Leopold III.
Nórsko Otto Ruge
1944 – 1945
US flag 48 stars.svg Dwight D. Eisenhower
US flag 48 stars.svg George S. Patton
Spojené kráľovstvo Bernard Montgomery
US flag 48 stars.svg Omar Bradley
US flag 48 stars.svg Jacob L. Devers
Flag of Free France 1940-1944.svg Charles de Gaulle
1939 – 1940
Nacistické Nemecko Walther von Brauchitsch
Nacistické Nemecko Gerd von Rundstedt
Nacistické Nemecko Fedor von Bock
Nacistické Nemecko Wilhelm von Leeb
Nacistické Nemecko Nikolaus von Falkenhorst
Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg Umberto II.
1944 – 1945
Nacistické Nemecko Adolf Hitler
Nacistické Nemecko Heinrich Himmler
Nacistické Nemecko Hermann Göring
Nacistické Nemecko Gerd von Rundstedt
Nacistické Nemecko Günther von Kluge
Nacistické Nemecko Walter Model
Nacistické Nemecko Albert Kesselring
Nacistické Nemecko Erwin Rommel
Nacistické Nemecko Johannes Blaskowitz
Nacistické Nemecko Hermann Balck
Nacistické Nemecko Paul Hausser
Nacistické Nemecko Friedrich Schulz
Nacistické Nemecko Kurt Student
Nacistické Nemecko Ernst Busch
Sila
1939 – 1940
2 862 000 vojakov
1944 – 1945
5 412 000 vojakov
1939 – 1940
3 350 000 vojakov
1944 – 1945
1 500 000 vojakov
Straty
1939 – 1940
360 000 mŕtvych a zranených
1944 – 1945
776 294 mŕtvych a zranených
1939 – 1940
27 074 mŕtvych
110 034 zranených
18 384 nezvestných
1944 – 1945
339 957 mŕtvych
Zoznam bitiek II. svetovej vojny
Druhá svetová vojna
Poľská obranná vojna - Západný front - Severná Európa - Východný front - Severná Afrika - Juhovýchodná Ázia - Tichomorie - Talianska kampaň

Chronológia druhej svetovej vojny

Západný front (2. svetová vojna)
Čudná vojna - Francúzsko - Dynamo - Británia - Dieppe - Overlord - Dragoon - Market Garden - Šelda - Hürtgenský les - Aachen - Ardeny - Varsity

Západný front v priebehu druhej svetovej vojny existoval v dvoch obdobiach od septembra 1939 do júla 1940. Následne boli pozemné boje prerušené až do 6. júna 1944, kedy sa uskutočnilo vylodenie v Normandii. Boje v Európe skončili po kapitulácii nemeckých vojsk v máji 1945. V počiatočnom období na konci roku 1939 panoval na fronte relatívny pokoj. Mobilná vojna sa začala až na jar 1940 a skončila sa bleskovou porážkou Francúzska. V nasledujúcom období sa boje na západnom fronte obmedzili hlavne na leteckú a námornú vojnu. Po vylodení v Normandii mali Spojenci strategickú prevahu a viedli útočné operácie. Výnimkou bola najmä bitka o Ardeny, kedy sa Nemcom podarilo na krátko rozvinúť protiútok.

Predohra k vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Príčiny druhej svetovej vojny

Francúzsko a Spojené kráľovstvo, víťazi prvej svetovej vojny, sa spočiatku pokúšali uspokojiť Hitlerove Nemecko politikou ústupkov. Potom, čo Hitler zlikvidoval hrozbu Česko-Slovenska a obsadil Rakúsko, začali jeho ambície a agresívne plány narastať, čo sa prejavilo hlavne na jar a v lete 1939, kedy začal stupňovať svoje požiadavky smerom k Poľsku. Západné demokracie ale ani Poľsko neboli ochotné rokovať o spojenectve so Sovietskym zväzom. Aj preto sa Stalin nakoniec rozhodol dohodnúť s Nemeckom[1].

1939 – 1940: Úspechy vojsk Osi[upraviť | upraviť zdroj]

Čudná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek svojim záväzkom sa prvých 6 mesiacov vojny medzi západnými demokraciami a nacistickým Nemeckom nieslo na súši v znamení nevýznamnej pozičnej vojny, ktorú neskôr po vojne nazvali príznačne čudná vojna.

Zatiaľ čo väčšina nemeckých jednotiek bojovala v Poľsku, jeho západnú hranicu, tzv. Siegfriedovu líniu bránili podstatne menšie sily. Na opačnej strane, vyčkávali francúzske a britské jednotky vo svojich pozíciách na Maginotovej línii. Francúzi pevne verili, že táto opevnená línia tiahnúca sa od hraníc s Švajčiarskom po hranice s Belgickom ich bezpečne uchráni pred nemeckým úderom. Prílišné spoliehanie sa na tento opevnený systém ako aj podcenenie nebezpečenstva nemeckého útoku cez Belgicko sa im neskôr vypomstilo.

Západní Spojenci, ako sa koalícia Francúzska a krajín britského spoločenstva označovali, najprv prikročili k urýchlenému vyzbrojovaniu, za značnej pomoci USA, ktoré v tej dobe stáli mimo konfliktu ako neutrálna krajina. Nemecko sa od začiatku pokúšalo narúšať námornú dopravu, hlavne dovoz vojenského materiálu medzi Amerikou a Spojencami v Európe, čím sa začala druhá bitka o Atlantik.

Škandinávia[upraviť | upraviť zdroj]

Boje medzi západnými Spojencami a Nemeckom v severnej Európe sa začali 9. apríla 1940 potom, čo Nemecko pre zabezpečenie dodávok železnej rudy zo Švédska cez Nórsko prepadlo Dánsko a Nórsko. Kým Dánsko bolo obsadené v priebehu jedného dňa, boje v Nórsku boli komplikovanejšie, pretože Spojenci už predtým plánovali vylodenie v tejto oblasti. Spojenci boli nakoniec z Nórska nútení v júni ustúpiť, nemecké námorníctvo Kriegsmarine však utrpelo ťažké straty rovnako ako nemecké výsadkové jednotky. Nemci si však zabezpečili bezpečnú cestu pre železnú rudu, čo bolo pre pokračovanie vo vojne veľmi dôležité.

Boje v Beneluxe a vo Francúzsku[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1940 Nemci zaútočili na Francúzsko. Napriek tomu, že nemecké sily neboli väčšie, vojská Francúzska, Belgicka a britského expedičného zboru boli nemeckou taktikou bleskovej vojny (tzv. Blitzkriegu) zaskočené. Bitka o Francúzsko mala rýchly a nečakaný spád. Nemci zaútočili aj na neutrálne Holandsko, Belgicko a Luxembursko. Nemecký plán útoku bol pripravený generálom von Mansteinom. Útokom cez hornatý región Arden na Belgicko-Luxembursko-Francúzskom pomedzí Nemci úplne zaskočili svojho protivníka a prenikli pomerne hlboko do jeho vnútrozemia. Oblasť bola pomerne slabo bránená pretože sa podpokladalo, že tu v hornatom teréne nebude nasadenie obrnených jednotiek možné. Nemci sa následne stočili na severozápad a postupovali k mestu Calais, čím postupne odrezali väčšiu časť britských a francúzskych pohyblivých síl, ktoré sa snažili zadržať nemecký postup v Belgicku. Časti týchto vojsk sa síce podarilo uniknúť zničeniu ústupom cez prístav Dunkerque počas záchrannej operácie Dynamo, prišli však o takmer všetku výzbroj. Francúzske vojská, ktoré boli počas operácie evakuované do Británie sa urýchlene vrátili cez Normandiu do vlasti, ale Nemci zatiaľ prenikli hlboko do vnútrozemia. Francúzsko 22. júna 1940 kapitulovalo, boje si dovtedy vyžiadali 90 000 mŕtvych a 200 000 ranených Francúzov.

Bitka o Britániu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Britániu

Spojené kráľovstvo ostalo v boji proti nacistickému Nemecku v Európe osamotené, ale odmietalo rokovať o mieri. Nemci po neúspechu možnosti rokovania o separátnom mieri pripravovali plány na inváziu na Britské ostrovy, tzv. operáciu Seelöwe. Úspešnému vylodeniu však muselo predchádzať oslabenie britského námorníctva a letectva, čo sa mohlo podariť iba nadobudnutím leteckej prevahy nad vzdušným priestorom ostrovov. Nemecké letectvo (Luftwaffe) následne rozpútalo leteckú kampaň, ktorej sa postavili britské vzdušné sily (Royal Air Force). Napriek tomu, že situácia počas bojov pre Britániu niekedy vyzerala veľmi zle, Nemcom sa nepodarilo zničiť britské letectvo ani oslabiť jeho námorné sily. K invázii do krajiny nikdy nedošlo. Namiesto toho sa nemecké velenie sústredilo na iné bojiská v južnej a východnej Európe a v severnej Afrike.

1941 – 1943[upraviť | upraviť zdroj]

27. decembra 1941 zaútočili britské jednotky Commandos na Nemcami okupované nórske ostrovy Vaagso a Maaloy, v oblasti medzi Trondheimom a Bergenom. Cieľmi útoku známeho ako operácia Archery bolo prinútiť Nemcov držať na nórskom pobreží väčšie množstvá jednotiek a uľahčiť tak situáciu na východnom fronte. Napriek pomerne malému rozmeru akcie a relatívne malým škodám spôsobeným na pobreží, táto akcia prinútila nemecké velenie držať v tejto oblasti jednotky o sile troch divízií.

O podobnú akciu sa britské velenie pokúsilo v lete 1942 na francúzskom pobreží. 19. augusta 1942 sa Commandos v spolupráci s kanadskými jednotkami vylodili pri meste Dieppe. Operácia Jubilee, ako znel krycí názov útoku, však nebola dostatočne utajená a kanadské jednotky na pobreží narazili na tvrdú obranu, ktorá im zabránila v prieniku z pláží. Padlo asi 1 000 Kanaďanov, ďalších 2 300 bolo zajatých.

Neúspech tejto operácie, spolu so zlými skúsenosťami Britov s podobnými veľkými vyloďovacími operáciami počas prvej svetovej vojny, viedol k dlhým prípravám nadchádzajúceho vylodenia do západnej Európy.

Druhý front (1944 – 1945)[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietsky zväz niesol po dlhú dobu vojnové bremeno sám a naliehal na západných Spojencov, aby urýchlene otvorili západný front, ktorý by donútil nacistické Nemecko rozdeliť svoje sily a brániť sa na dvoch frontoch súčasne. Západní Spojenci si boli vedomí, že je dôležité otvoriť druhý front, vyčkali preto na vhodný okamih, až ich jednotky nadobudli potrebnú silu na uskutočnenie úspešného vylodenia na pobreží Francúzska.

Operácia Overlord[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Overlord
Plán útoku Spojencov cez Deň-D.

5. júna 1944 vo večerných hodinách začali nad cieľovou oblasťou v Normandii vyskakovať výsadkári, ktorých úlohou bolo obsadiť mosty, strategické križovatky a dopravné uzly, a pozdržať prísun nemeckých posíl do oblasti. V Deň-D, 6. júna 1944, v skorých ranných hodinách začali západní Spojenci hlavne Američania, Briti a Kanaďania obojživelné vylodenie známe ako operácia Overlord, počas ktorej malo dôjsť k vytvoreniu západného frontu na plážach v Normandii. Po počiatočných problémoch s vylodením na niektorých plážach sa Spojencom podarilo preraziť nemecké opevnenia na pobreží a začali rýchlo postupovať do vnútrozemia, kde sa spojili s jednotkami výsadkárov. Po stabilizácii situácie a preskupení vojsk Spojenci začali operáciu Cobra, ktorej cieľom bolo prebojovať sa do vnútrozemia.

Hitler sa z útoku na Francúzsko spamätal pomerne neskoro. Najprv nedovolil maršalom Rommelovi ani von Rundstedtovi, aby koncentrovali svoje sily na zničenie alebo zastavenie postupu vojsk z pláží všetky sily, a potom v momente, keď bolo najvhodnejšie začať s ústupom z oblasti a budovaním obrany za riekou Seinou nariadil útok hlavnými silami pri Mortain.

Pláž Omaha po úspešnom obsadení.

V tej istej dobe bola na južnom slabšie bránenom pobreží Francúzska uskutočnená obojživelná operácia Dragoon. Spojenci tak vytvorili ďalší menší front, ktorý sa čoskoro nadviazal kontakt s vojskami postupujúcimi zo severu z Normandie. Veľká časť nemeckých vojsk sa nakoniec dostala do obkľúčenia, ktoré sa pri meste Falaise uzavrelo medzi silami postupujúcimi z juhu i severu. Pri bojoch o koridor pri Falaise a v následnom obkľúčení Nemci stratili 50 000 mužov. Väčšina Francúzska tak bola do začiatku jesene postupne oslobodená spod nemeckej okupácie.

Po operácii Overlord prúdila väčšina zásob pre celý front cez normandské pláže, keďže sa Spojencom nepodarilo obsadiť Brest, Cherbourg ani Calais pred tým, ako Nemci zničili ich prístavné zariadenia. Potom, čo sa však front vzdialil vyše 800 km začínalo byť zásobovanie komplikované. Až neskôr sa Spojencom podarilo preniknúť do Belgicka a obsadiť Antverpy s nepoškodenými prístavnými zariadeniami, pre ich použitie ako zásobovacej základne však bolo potrebné vyčistiť estuár rieky Šeldy. Po troch týždňoch bojov v ústí Šeldy sa to nakoniec podarilo.

Operácia Market Garden[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Operácia Market Garden
Britskí výsadkári pri Arnheme

Kvôli nedostatku zásob na strane Spojencov a narušenej nemeckej obrane išlo o čas. Britský maršal Bernard Montgomery navrhol veleniu plán výsadkovej operácie, ktorej cieľom malo byť obsadenie mostov a vytvorenie koridoru na ceste za Rýn v Nemcami okupovanom Holandsku. Išlo o odvážny ale riskantný a pomerne ľahkovážny plán. Výsadkové jednotky mali držať pozície pozdĺž koridoru do doby, kedy sa k nim po zemi priblížia motorizované jednotky. Účelom tejto operácie bolo umožniť Spojencom pokračovať v rýchlom dobývaní Nemecka.

Operácia Market Garden bola najväčšia výsadková operácia v ľudských dejinách, ktorá sa začala 17. septembra 1944 výsadkom troch (jednej britskej a dvoch amerických) divízií a poľskej výsadkovej brigády pri holandských mestách Arnhem a Nijmegen. Operácia začala dobre a niektoré jednotky dosiahli stanovené ciele, ale následný postup britských obrnených jednotiek bol oveľa pomalší, než sa očakávalo a nakoniec sa zastavil. Jednotky výsadkárov, hlavne britskej 1. výsadkovej divízie, ktorá bola zhodená najhlbšie v nepriateľskom území sa postupne dostávali do veľmi ťažkej situácie a bola postupne vyradená z bojov. Nemcom sa podarilo udržať dôležité mosty v Arnheme, čo spolu s pomalým postupom britských tankových jednotiek viedlo k rozplynutiu predstáv o rýchlom ukončení vojny.

Siegfriedova línia[upraviť | upraviť zdroj]

Po operácii Market Garden sa boje na západnom fronte upokojili a Spojenci postupne postupovali k nemeckému opevneniu v podobe Siegfriedovej línie (alebo Westwall), ktorý chceli preraziť a nasledovne preskočiť Rýn. Na začiatku septembra začali krvavú vojenskú operáciu v oblasti Hürtgenského lesa, v priebehu ktorej Američania začali pomaly postupovať cez silne bránené pozície Nemcov.

Bitka o Ardeny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka o Ardeny
Americkí vojaci počas bitky v Ardenách, január 1945

Bitka o Ardeny bola posledná nemecká protiofenzíva, ktorá mala za úlohu donútiť západných spojencov rokovať o mieri s Nemeckom útokom ktorého cieľom mali byť Antverpy. Nemci využili zlý prístupový terén v oblasti Ardenského lesa spojeného so zlým počasím, ktoré nedovolilo Spojencom plne nasadiť svoje bojové kapacity (prevažne letectvo). Keďže Spojenci útok na tomto úseku vôbec neočakávali, boli v oblasti sústredené iba slabšie sily alebo jednotky, ktoré po predošlých ťažkých bojoch boli prevelené do tohto úseku frontu na odpočinok a potrebovali doplniť stavy.

Nemci na operáciu vyčlenili väčšinu záloh a vybavenia, ich materiálne sily, predovšetkým malé zálohy a nedostatok paliva neboli dostatočné na uskutočnenie cieľov, ktoré si velenie predsavzalo. Bitka sa začala 16. decembra 1944 ráno, keď nemecké delostrelectvo začalo paľbu na spojenecké pozície. Vzhľadom na nedostatok paliva a zlepšenie počasia po niekoľkých dňoch sa podarilo útok zastaviť a Spojenci sa opäť chopili prevahy a Nemcov zatlačili. Počas operácie bolo nasadených vyše 350 000 nemeckých a 400 000 spojeneckých vojakov. Straty dosiahli približne 167 000 mužov na obidvoch stranách a vojenské operácie skončili približne 1. februára 1945, keď Spojenci dosiahli pozície aké mali v dobe protiútoku.

Postup do Nemecka, Rakúska a Česko-Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

7. marca 1945 sa vojskám 1. armády amerického generála Hodgesa podarilo obsadiť Ludendorffov železničný most cez Rýn v meste Remagen. Most získali vďaka chybe nemeckých ženistov, ktorým sa nepodarilo most vyhodiť do vzduchu, ale ho iba poškodiť. Američania na druhom brehu rýchlo vytvorili predmostie. Most sa síce po niekoľkých dňoch zrútil, ale medzitým boli na druhý breh prepravené početné jednotky vrátane tankov. Ďalšie predmostie sa podarilo vytvoriť americkej 3. armáde pri Niersteine 22. marca. Onedlho Spojenci prekročili rieku aj na úseku medzi mestami Nijmegen a Mannheim.

Britskí vojaci pri prechode cez Rýn, Wesel, marec 1945

27. marca Spojenci obsadili Wiesbaden, nasledujúceho dňa sa americkej 7. armáde podarilo prekročiť Rýn pri meste Worms a spojiť sa jednotkami Pattonovej 3. armády, ktoré postupovali po východnom brehu rieky. Potom, čo koncom marca pri Mannheime prenikli do nemeckého vnútrozemia francúzske sily, stratili Nemci aj posledné zvyšky obrannej línie pozdĺž rieky Rýn. Ich jednotky mali ešte stále dostatok skúsených vojakov, ale proti presile, bez dostatku potravín, paliva, zbraní a munície nemohli vzdorovať. Mnoho nemeckých vojakov sa dobrovoľne vzdávalo, aby neskôr nepadli do obávaného sovietskeho zajatia.

Spojenecké jednotky mohli takmer bez odporu postupovať na východ. Podľa spojeneckých dohôd, ku ktorým došlo na Jaltskej konferencii však malo pripadnúť územie východne od rieky Labe Sovietom. Medzi predstaviteľmi západných Spojencov však nepanoval na to, či sa za rieku nepúšťať, jednotný názor. Viacerí na čele s Churchillom sa zasadzovali za to, aby jednotky čo najskôr postupovali na východ a dosiahli Berlín, centrum nacistického Nemecka a prestížny cieľ celej vojny, ako prví. Veliteľ pozemných vojsk Spojencov v Európe Dwight D. Eisenhower nakoniec presadil svoj názor, že pre západných Spojencov by bolo nevýhodné púšťať sa za demarkačnú líniu a neskôr spätne toto územie, vrátane dvoch dvoch tretín mesta, prepustiť Sovietom[2]. Z tohto dôvodu sa západní Spojenci ani nepokúsili o útok na Berlín, ktorého krvavé dobývanie prenechali Sovietom.

Namiesto toho boli väčšie zálohy a sily sústredené na južnú časť bojiska, pretože panovali obavy, že by sa Nemcom v Alpách, v Bavorsku a Rakúsku podarilo vybudovať rozsiahlu základňu pre vedenie partizánskej vojny. Napriek tomu, že s týmito myšlienkami operoval aj Hitler, nikdy nedošlo k ich úspešnej realizácii. Spojenci postupovali cez Regensburg a Passau pozdĺž Dunaja až k Linzu a Českým Budějoviciam a na južnom krídle cez Stuttgart, Memmingen k Innsbrucku. Línia medzi Plzňou, Českými Budějovicami a Linzom bola demarkačnou zónou, na ktorej došlo k styku so sovietskymi jednotkami. Prvý kontakt bol zaznamenaný 25. apríla 1945 na rieke Labe pri nemeckom Torgau medzi jednotkami americkej 1. armády a sovietskej 5. gardovej armády. Nemecké sily tak boli rozdelené na dve skupiny. 3. mája sa na severe Nemecka spojili britské sily 21. armádnej skupiny so sovietskym 2. bieloruským frontom.

Alfred Jodl pri podpise bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka, Remeš, 7. máj 1945

Po Hitlerovej samovražde, 30. apríla, a kapitulácii Berlína Nemci ešte stále držali v rukách časti Nórska, Dánska, západné Holandsko a časti Nemecka, Rakúska, Česko-Slovenska a Juhoslávie, ale aj niekoľko prístavov na pobreží Atlantiku a v Baltskom mori. Až 7. mája 1945 nový vedúci predstaviteľ Nemecka, admirál Dönitz, nariadil ukončiť bojové operácie. Kapituláciu bez prítomnosti oficiálnych vyšších predstaviteľov ZSSR podpísali západní Spojenci v Remeši. Za nemeckú stranu ju podpísal náčelník štábu ozbrojených síl Alfred Jodl. Za západných Spojencov ju podpísal Walter Bedell Smith a francúzsky generál François Sevez, za Sovietov Ivan A. Susloparov. Keďže generál Susloparov nemal na podpísanie takéhoto oficiálneho dokumentu od Stalina povolenie a navyše podpísanie kapitulácie v Remeši len malo zdôrazniť nemecké pohŕdanie Sovietmi, opakoval sa kapitulačný akt 8. mája za prítomnosti sovietskych predstaviteľov v Karlshorste pri Berlíne.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Dopady vojny v západnej Európe neboli rozdelené rovnomerne a generálne neboli natoľko vážne ako v iných oblastiach sveta poznačených vojnou (najmä v porovnaní s východnou Európou).

Posádka britského tanku v deň nemeckej kapitulácie v Holandskom Zutphene.

Škody v Spojenom kráľovstve neboli ťažké, napriek tomu, že krajina kládla odpor Nemcom a ich spojencom od začiatku vojny až do konca, v určitej fáze ako jediná demokratická sila v Európe. Obete na civilnom obyvateľstve boli pomerne nízke. Krajina však zostala silne zadlžená. Zahynulo 60 595 civilistov a 1 206 príslušníkov domobrany. Straty Britov vo Francúzsku v roku 1940 predstavovali 11 010 mŕtvych a nezvestných, 14 070 ranených (ktorých sa podarilo evakuovať) a 41 340 zajatých[3]. Po otvorení druhého frontu bolo na britskej strane v rokoch 1944 – 1945 30 280 padlých alebo nezvestných, 96 670 ranených a 14 700 zajatých. Kanaďania, ako početne druhí najdôležitejší členovia Britského spoločenstva v Európe, mali 10 740 mŕtvych a nezvestných, 30 910 ranených a 2 250 zajatých.

Dánsko a Nórsko prešli vojnu tiež bez vážnych škôd. V Dánsku zahynulo asi 3 000 a v Nórsku 9 500 ľudí. Rýchly spojenecký postup ochránil pred vojnovými škodami aj väčšinu Belgicka, napriek tomu, napr. Antverpy boli počas vojny ťažko poškodené. Belgicko stratilo 88 100 obyvateľov. Z toho 76 000 bolo civilistov, vrátane 24 000 obetí holokaustu. Padlo 12 100 belgických vojakov. Vojenské straty (z bojov v roku 1940) zahŕňali 15 850 ranených a 200 000 zajatých. V malom Luxembursku zahynulo počas vojny asi 2 000 ľudí. Naopak Holandsko bolo bojmi silne poznačené. Časť obyvateľstva bola v dôsledku nemeckých represálií voči odbojovým skupinám vystavená hladu. Zahynulo 301 000 ľudí, z nich len 17 000 tvorili vojaci, zvyšných 284 000 predstavovali straty civilného obyvateľstva, podstatnú časť z nich – 106 000 tvorili obete holokaustu – Židia.

V oblastiach kde prebiehali pozemné boje alebo boli vystavené leteckým úderom nepriateľa bola často silne zasiahnutá dopravná infraštruktúra. Veľké škody spôsobené bombardovaním utrpelo predovšetkým Nemecko. Nemecko ako hlavný aktér vojny stratilo na západnom fronte v rokoch 1939 – 1940 27 074 vojakov, 110 034 bolo zranených a 18 384 nezvestných. Po otvorení druhého frontu do 31. decembra 1944 asi 339 957 mužov, ďalších 30 000 padlo v bojoch v severnej Európe[4]. Spomedzi vojnových zajatcov prevažne na sklonku vojny zahynulo vo Francúzsku 34 000 nemeckých zajatcov, v USA 22 000, v Spojenom kráľovstve 21 000[5].

Na území Nemeckej ríše (hraniciach z roku 1937) zahynulo v dôsledku bombardovania 360 000 až 465 000 ľudí. Životy 127 000 nemeckých civilistov si v roku 1945 vyžiadala evakuácia z východných území a boje v týchto oblastiach. Asi 20 000 civilistov bolo usmrtených počas bojov na území Nemecka (vrátane osôb vystavených útokom sovietskych vojsk).

Francúzsko stratilo počas vojny asi 562 000 ľudí. Z toho 212 000 vojakov a 350 000 civilistov. 83 000 mŕtvych predstavovali Židia – obete holokaustu. Boje v rokoch 1939 – 1940 si vyžiadali 120 000 mŕtvych alebo nezvestných, 250 000 ranených a 1,45 milióna zajatých[3]. Po otvorení druhého frontu predstavovali vojenské straty Francúzska 12 590 padlých a nezvestných, 49 510 ranených, 4 730 zajatých. 8 000 – 9 000 ľudí bolo po oslobodení krajiny okamžite popravených za spoluprácu s nacistami. 1 500 ďalších bolo odsúdených na trest smrti neskoršími povojnovými súdmi[6].

Spojené štáty prišli na celom európskom a atlantickom bojisku o 183 588 mužov, z toho pozemné sily stratili 141 088 ľudí, letectvo 36 461 a námorníctvo s pobrežnou strážou 6 039 ľudí[7][8]. Historik Ellis uvádza, že v rokoch 1944 až 1945 to bolo 109 820 mŕtvych a nezvestných, 356 660 ranených a 56 630 zajatých[3].

Spomedzi armád Spojencov, ktorých vlasť sa nachádzala mimo tohto bojiska mali Poliaci 1 160 mŕtvych a nezvestných, 3 840 ranených a 370 zajatých.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. R.L. Sommer, Atlas of World War II. Barnes & Noble Books, New York, 2000, s. 14 – 15
  2. Amborse, S.E., Vítězové. Eisenhower a jeho chlapci: bojovníci druhé světové války. Jota, Brno, 2006, s.
  3. a b c Ellis, J., 1993, The World War II Databook: The Essential Facts and Figures for all the combatants. BCA. ISBN 978-1-85410-254-6.
  4. Overmans, R. Deutsche militärische Verluste im Zweiten Weltkrieg. Oldenbourg 2000, ISBN 3-486-56531-1, s. 335 – 336
  5. Overmans, R.. Deutsche militärische Verluste im Zweiten Weltkrieg. Oldenbourg 2000. ISBN 3-486-56531-1, s. 286
  6. Tucker, S. C., Legacy of the War. in Tucker, S. C. (Ed.) World War II A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, s. 21
  7. Army battle casualties and nonbattle deaths in Wordl War II. Final report, 121 s. [online]. cgsc.cdmhost.com, 1953, rev. 2005-04-02, [cit. 2012-06-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Clodfelter, M., Warfare and Armed Conflicts - A Statistical Reference to Casualty and Other Figures, 1500–2000. 2nd Ed. 2002 ISBN 0-7864-1204-6. s. 584-591

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]