Zamilovanosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rómeo a Júlia

Zamilovanosť je rýchlo vzniknúci emocionálny stav, v ktorom človek prežíva silnú túžbu až závislosť po prítomnosti druhej osoby a nadmerné šťastie v jej blízkosti. Pritom prehliada aj jej zjavné nedostatky. Verí, že pociťovanie takejto atmosféry šťastia bude trvať stále. Chybne si zamieňa tento stav za „skutočnú“ (realistickú) lásku. Ide o vážny omyl, pretože zamilovanosť odznieva najneskôr približne po dvoch rokoch a návrat do reality so sebou často prináša rozpad vzťahu a vážne, súvisiace problémy (napríklad pre deti).

Zamilovanosť, znázornená na obraze Pierre Auguste Cota rok 1873: Jar

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Ak sme zamilovaní, žijeme v ilúzii, že náš proťajšok je dokonalý. Naše predstavy manželstva sú filmom dokonalého šťastia: „ostatné páry sa snáď hádajú, ale my sa nebudeme. My sa skutočne milujeme.“ Hoci pripúšťame, že nejaké nezhody sa môžu objaviť, sme presvedčení, že k nim budeme pristupovať otvorene a ten, kto zavinil konflikt, to určite uzná a ustúpi. Veríme, že naše zamilovanie potrvá večne, veď sme našli svoju životnú lásku. Zamilovanosť má zvyčajne aj pre okolie niektoré negatívne dôsledky - partneri zvyčajne nie sú schopní poriadne sa sústrediť na nič iné (práca, priatelia atď.) okrem seba navzájom.

Psychologický pohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Prieskumy ukazujú, že priemerné trvanie tejto romantiky sú cca dva roky a ak ide o tajený vzťah, tak trochu dlhšie. Po jej odznení dochádza k „vytriezveniu“ a partnera začíname vidieť realisticky. Zvyčajne postupne začína dochádzať k hádkam kvôli malichernostiam („máš v chodbe hodených 10 párov topánok už asi týždeň“, „vôbec sa so mnou nerozprávaš“ atď.), zraňujúcim pohľadom a slovám až k stavu „nemôžeme sa vystáť“. Mnohí začnú uvažovať: „Bola to vtedy vôbec láska?“ Vážnym omylom bolo, že zamilovanosť trvá večne. A ďalším vážnym omylom bol názor, že sme natoľko spolupatriční, že nedôjde k vážnym nedorozumeniam. Veď chceme len to najlepšie pre toho druhého a myslíme to naozaj úprimne. V tomto ošiali sme sa nechali oklamať svojimi ideálmi a zabudli na triezvu realistickosť. V každom z nás je totiž poriadna dávka sebectva, ktoré ani zamilovanosť nedokáže zrazu len-tak pretvoriť. Niektorí odborníci sa domnievajú, že zamilovanosť by vôbec nemala byť považovaná za „skutočnú lásku“:[1] 1.nie je aktom vôle ani vedomého rozhodnutia - nemôžme si ju vedome navodiť ani sa jej ľahko zbaviť 2.ide skôr o akýsi reflex - nestojí nás žiadne úsilie - všetko, čo pre druhého robíme, vnímame ako nič 3.zamilovaným nezáleží na raste svojho proťajšku - keďže ho vidíme ako dokonalého, niet čo vylepšovať, už sme v cieli

Negatívne dôsledky a ich riešenie[upraviť | upraviť zdroj]

Po odznení zamilovanosti zvyčajne dochádza k veľmi nepríjemným rozporom a skutočným problémom (či už ide o manželov alebo len partnerov) a to aj v prípade, že ide o osoby, ktoré sa k sebe hodia a mohli by mať skvelé manželstvo. Závažným omylom týchto mnohých ľudí je falošné presvedčenie, že „skutočnú lásku“ by mali pociťovať tak, ako pociťujú zamilovanosť. Je to často spôsobené oklamaním sa nerealistickými predlohami - filmy, literatúra, priatelia atď. Keď u nich k takémuto stavu nedochádza, považujú tento vzťah za nie „to pravé orechové“ a vydávajú sa hľadať ďalej. Najčastejšou stratégiou v dnešnej dobe je preto rozvod alebo rozchod a následné hľadanie „skutočnej lásky“ niekde inde. Štatistiky manželstiev v USA ukazujú, že takto dopadne približne 40% prvých manželstiev. Varujúce a potvrdzujúce tento omyl je, že takto dopadne aj 60% druhých manželstiev a dokonca 75% tretích manželstiev.[2] Výrazne menšinovou stratégiou v dnešnej dobe (hoci v dobách predchádzajúcich bola absolútne prevládajúcou a to najmä kvôli zlým majetkovým pomerom žien) je zotrvanie vo vzťahu a život plný nespokojnosti, nešťastia, zúfalstva prípadne nejakých tajných bočných vzťahov. Častou motiváciou k tejto stratégii je túžba poskytnúť úplný domov deťom. Mnohé páry sa však hneď ako deti dosiahnu plnoletosť rozvedú, čím zoberú svojim deťom jeden z najdôležitejších pilierov ich života a vážne ich citovo zrania vo veľmi citlivom období ich života. Najlepšou stratégiou pre ľudí v manželskom zväzku (ktorá však vyžaduje správne znalosti, úsilie a trochu času) je proste prijať fázu zamilovanosti ako chvíľkové rozvírenie emócií („cukrová vata“) a začať budovať realistickú hlbokú lásku („poriadny obed“). Tieto dve schémy správania sa môžu vo vonkajších prejavoch výrazne líšiť, ako aj podobať. Dôležitý rozdiel je, že v zamilovanosti konáme nie vedome, ale v podstate sme vláčení inštinktom, kým v „ozajstnej“ láske naše konanie pramení z iného typu myslenia: „mám ťa rád/a a snažím sa žiť tak, aby to bolo dobré pre teba“. V „ozajstnej“ láske prichádzame k pocitu šťastia a lásky zo zažívania, že náš proťajšok robí veci, o ktorých vie, že ich považujeme za dôležité a že nás tešia. Následne on získava pocit šťastia a lásky, keď vidí, že jeho konanie nás teší a že ho oceňujeme.

Biochemické vyjadrenie stavu zamilovanosti[upraviť | upraviť zdroj]

Počas zamilovanosti sú do mozgu vyplavované najmä dopamín a noradrenalín. Aktivizujú telo a spôsobujú intenzívne pocity šťastia-stav v organizme podobný po užití drog (amfetamínov). Po čase si pravdepodobne mozog zvykne na takéto chemické nastavenie a navyše prídu už aj rôzne nepríjemné reálne skúsenosti (napríklad nedorozumenia a hádky). Následne účinnosť spomínaných chemických látok ako aj ich produkcia výrazne poklesne a nastáva nepríjemné „vytriezvenie“.[3]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. S. Peck. Nevyšlapanou cestou. Argo. 2002
  2. Gary Chapman. Pět jazyku lásky. Návrat domů, Praha. 2003
  3. S. Zeki: The neurobiology of love" in FEBS Lett. (2007) číslo 581 str. 2575-2579. [1]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gary Chapman. Pět jazyku lásky. Návrat domů, Praha. 2003

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tabuľky rozvodovosti podľa dĺžky trvania manželstva [2]