Zapisovač letových údajov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jeden z bežných typov zapisovača letových údajov

Zapisovač letových údajov (iné názvy: čierna skrinka, letový zapisovač, ang. Flight Recorder) je elektronické zariadenie na bezpečné ukladanie vybraných údajov o prevádzke lietadla. Záznam možno v prípade mimoriadnej situácie, havárie alebo katastrofy použiť ako dôkaz resp. zdroj informácií pri vyšetrovaní príčin.

Donedávna bol samostatným prístrojom hlasový zapisovač, ktorý na magnetickú pásku nahrával hlasy v pilotnej kabíne, rádiovú komunikáciu a niekoľko ďalších, zväčša zvukových údajov. S postupom zdokonaľovania elektroniky a miniaturizácie bola technológia zapisovania na magnetickú pásku prekonaná a postupne sa hlasový zapisovač zlúčil s palubným zapisovačom v jeden prístroj so záznamom na pevnú pamäť. [1]

Navzdory hovorovému názvu "čierna skrinka" má krikľavo oranžové sfarbenie kvôli ľahšiemu spozorovaniu pri hľadaní.

História[upraviť | upraviť zdroj]

David Warren s jeho prototypom zapisovača (vpravo)

Prvú verziu zapisovača letových údajov vyrobili vo Francúzsku v roku 1939 François Hussenot a Paul Beaudouin. Bol založený na fotografickom základe a tvoril ho 8 metrov dlhý a 88 milimetrov široký fotografický film. Opticky sa na ňom zaznamenávali niektoré parametre. Jeho nevýhodou bolo obtiažne spracovanie a jednorazové použitie, keďže pre každý let potreboval zapisovač nový film. Bol taktiež málo odolný voči vysokým teplotám a nárazu.

Angličania Len Harrison and Vic Husband preto po druhej svetovej vojne vyvinuli zapisovač odolný proti nárazu a plameňom. Ako záznamové médium používal medenú fóliu.

Prvý prototyp moderného typu (FDR/CVR Flight Data Recorder/Cockpit Voice Recorder – Zapisovač letových údajov/zapisovač hlasu v kokpite) zostrojil v roku 1956 David Warren z Austrálie. Používal bežný typ magnetofónovej pásky a vydržal teploty niekoľkosto stupňov Celzia po dobu desiatok minút.

So zdokonaľovaním technológie sa rozmery, odolnosť a množstvo zapisovaných údajov zlepšovali.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Dnešné zapisovače zapisujú približne 88 rôznych údajov (výška, rýchlosť, preťaženie, teploty a otáčky motorov, tlak vzduchu v lietadle aj okolia, stav paliva, náklon, azimut, gps pozíciu, polohu riadiacich plôch lietadla a mnoho iného) pri frekvencii niekoľkokrát za sekundu, pričom rýchlosť zápisu sa mení v závislosti od typu zapisovaných údajov.

Ich veľkosť sa redukovala až na dnešných približne 30 cm na dĺžku a 15 cm na šírku aj výšku. Obsahujú elektroniku na spracovanie prichádzajúcich dát, dobre chránenú samotnú pamäť, kde sa dáta ukladajú a ultrazvukový maják s batériou, umožňujúci lokalizovanie zapisovača pod vodnou hladinou. Maják dokáže vysielať lokalizačný signál po dobu minimálne 30 dní.

Rovnako sa zdokonaľovala aj odolnosť zapisovačov. Musia vydržať náraz 3400 g (33 km/s²) po dobu 6,5 milisekundy.[2] To sa rovná nárazu v rýchlosti približne 450 km/h s deformačnou deceleračnou zónou 450 cm. Zároveň musí absolvovať veľmi náročné testy na tepelnú odolnosť (až 1000°C po dobu 45 minút), tlakové (6 km pod hladinou oceánu), penetračné, chemické a pod.[3][4]

Typicky býva zapisovač umiestnený na chvostovej časti lietadla, pretože táto časť býva pri nehodách a haváriách najmenej poškodená.

Od roku 2009, keď havarovalo lietadlo spoločnosti Air France a zapisovače sa podarilo objaviť a vyloviť až v roku 2011, prebiehajú diskusie o doplnení letových zapisovačov dátovými prenosmi z lietadiel v reálnom čase pomocou satelitov. Predbežné závery ohľadom príčin havárie AF447 umožnila, popri vylovených forenzných dôkazoch, práve analýza správ, automaticky odoslaných krátko pred haváriou pomocou systému ACARS. Havarované lietadlo vyslalo v priebehu 4 minút pred nárazom na hladinu až 24 automatických chybových hlásení. Avšak vzhľadom k tomu, že by sa zároveň prenášala aj hlasová komunikácia v kabíne, sa zdvihla vlna odporu kvôli narušeniu súkromia pilotov.[chýba zdroj]

Po strate lietadla spoločnosti Malaysia Airlines sa tlak na zavedenie tohto spôsobu záznamu údajov opäť obnovil s poukazom, že súčasné palubné zapisovače v lietadlách sú prekonanou technológiou.[5] Alternatívnym návrhom je zabudovať zapisovač ako oddeliteľnú časť, resp. núdzovú bóju. V prípade havárie, najmä potopení vraku, by sa od zvyšku trupu oddelila časť so zapisovačom (a vysielačom) a vyplávala na hladinu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Flight Data Recorder Systems [online]. Federal Aviation Administration, 2007-04-10. Dostupné online. (anglicky)
  2. Luftfahrt. European Organisation for Civil Aviation Equipment [online]. documents EUROCAE ED55, ED56 fiken A and ED112 (Minimum Operational Performance Specification for Crash Protected Airborne Recorder Systems) : Eurocae.eu. Dostupné online.
  3. Flight Data Recorder OSA.
  4. SSFDR Solid State Flight Data Recorder, ARINC 747 - TSO C 124 - ED 55.
  5. Malaysia Airlines flight MH370 makes it clear: we need to rethink black boxes | Stephen Trimble | Comment is free. theguardian.com. prístup: 2014-03-31.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]