Zaujatie vlasti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O rovnomennom obraze pozri Zaujatie vlasti (obraz)
Honfoglalás - Zaujatie vlasti

Zaujatie vlasti (iné, zriedkavé názvy: dobytie vlasti, obsadenie vlasti/domoviny, zabratie vlasti, maďarské zabratie zeme, maďarský zábor zeme, honfoglaláš; maď. honfoglalás, pričom hon = vlasť, domovina, foglalás = zaujatie/obsadenie/dobytie) je tradičný termín maďarskej historiografie, ktorý zastrešuje sériu historických udalostí končiacich usadením starých Maďarov v strednej Európe na prelome 9. a 10. stor. Na Slovensku sa spravidla uprednostňujú na označenie toho istého obsahu rôzne opisy, napr. príchod starých Maďarov do strednej Európy a podobne.

Pred príchodom starých Maďarov medzi sebou bojovali tri stredoveké mocnosti o nadvládu nad "Karpatskou kotlinou". Išlo o Bulharskú ríšu, Východofranskú ríšu a Veľkú Moravu. Občas si do bojov najímali staromaďarskú jazdu.

V 7. storočí začali staromaďarské kmene opúšťať svoju pôvodnú domovinu na východe v Pontskej stepi a okolo roku 830 založili kmeňový zväz v Etelköze. V tom čase sa starí Maďari nazývali Onoguri – 10 ogurských kmeňov, pričom išlo o alianciu siedmich staromaďarských a troch Chazarských kmeňov.[1] Z týchto staromaďarských kmeňov však mali len dva ugrické mená; išlo o kmene Megyer a Nyék, zvyšných päť malo turkické názvy. Tento štátny zväzok býva nazývaný Maďarský kmeňový zväz a z vyššie uvedeného vyplýva, že nebol etnicky homogénny. To nekorešponduje s hlavným prúdom maďarskej historiografie, ktorá zabratie "Karpatskej kotliny" na základe nacionalistického romantizmu považuje za vznik moderného maďarského národa.[2]

Príchod do Panónskej panvy[upraviť | upraviť zdroj]

Výskyty názvov staromaďarských kmeňov v Uhorsku

Starí Maďari v Etelköze mali poznatky o situácii v Panónskej panve. V roku 862 pomáhali staromaďarskí jazdci kniežaťu Rastislavovi bojovať proti Franskej ríši. V roku 881 sa opäť angažovali v bojoch medzi Franskou ríšou a Veľkou Moravou na strane Svätopluka. Na druhej strane v roku 892 bojovali spoločne s Frankami proti Svätoplukovi.

Obsadzovanie Karpatskej kotliny Maďarmi malo tri fázy. Prvá fáza bola v rokoch 895 - 898, druhá fáza v rokoch 899 - 900 a tretia fáza prebehla v rokoch 900 - 902. Spúšťacím mechanizmom boli stupňujúce sa útoky Pečenehov a Bulharov. Na jar roku 895 spustili vojenskú kampaň proti Bulharskej ríši, obsadili kotlinu v Transylvánii a soľné bane. V Etelköze boli neustále napádaní Pečenehmi. V bitkách prišli o veľkú časť vojenskej sily; kronika z roku 896 píše, že víťazní Bulhari stratili 20 000 vojakov, čo naznačuje, že straty na strane starých Maďarov mohli byť ešte vyššie. Zvyšky vojenských jednotiek zostali v Transylvánii a v regióne Hornej Tisy, kam sa dostali cez karpatské priesmyky. Nasledujúce štyri roky zdroje o starých Maďaroch mlčia. Počas nich pravdepodobne prekročili Tisu, avšak pravdepodobne nie Dunaj a získali moc nad týmto územím, pričom ubránili jeho hranice.

Všetko nasvedčuje tomu, že starí Maďari žili s pôvodným slovanským obyvateľstvom v mieri. S Mojmírom II. mali alianciu a Moravania si dokonca holili hlavy podľa módy staromaďarských kmeňov. Spory Mojmíra II. s Franskou ríšou a Českým kniežatstvom, ktorí podporovali Svätopluka II. viedli k značnému oslabeniu Veľkomoravskej ríše. [3]

Starí Maďari neovládli celú kotlinu naraz. Panónia zostávala v rukách Franskej ríše a severné oblasti pod kontrolou Veľkej Moravy, ktorú starí Maďari zničili pravdepodobne okolo roku 902. V roku 907, v bitke pri Bratislave sa už účasť Veľkej Moravy (podľa väčšinového názoru) nespomína. Staromaďarské víťazstvo pomohlo vytvoriť v Panónskej panve maďarskú hegemóniu, a toto územie neskôr slúžilo ako ich základňa na lúpeživé výpravy do západnej Európy.[1]

Príchod starých Maďarov do Karpatskej kotliny v umení[upraviť | upraviť zdroj]

Detail z cyklorámy

Najvýznamnejším maliarom, ktorý sa zaoberal motívom príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny bol Árpád Feszty, ktorý namaľoval cyklorámu známu ako Príchod Maďarov. Cykloráma je veľká 1 760 m² a je vystavená v Národnom historickom pamiatkovom parku v Ópusztaszeri.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]