Zeman

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Zeman pozri Zeman (rozlišovacia stránka).

Zeman je označenie pre príslušníka nižšej šľachty v Uhorsku, Čechách a Poľsku. V širšom zmysle sa výraz vzťahuje na celú nižšiu šľachtu, v užšom zmysle len na jej významnú skupinu v tom-ktorom štáte, napr. v Česku na nižších šľachticov iných než vladykov či rytierov.V Čechách sa ako zeman (pôvodne "zeměnín") pôvodne, t. j. do 14. storočia, označoval ktokoľvek, najmä akýkoľvek šľachtic, držiaci slobodnú pôdu.

V staršom období sa v slovenskom jazyku termín zeman, zemianstvo používal ako ekvivalent pojmu šľachtic, šľachta (maď. nemes, nemesség), pričom zahŕňal všetky zložky šľachtickej spoločnosti, teda aj aristokraciu (vyššiu titulovanú šľachtu). Postupom času sa začal používať len pre príslušníkov strednej a nižšej (stoličnej) šľachty, teda tak, ako ho chápeme aj dnes.[1]Súčasná odborná genealogická literatúra, ako zemana označuje každého netitulovaného šľachtica, bez rozdielu jeho právneho zaradenia, majetkového postavenia či spôsobu nobilitácie a vo vzťahu k uhorskej šľachte termín zeman vypovedá iba o príslušnosti k nižšej vrstve uhorskej nobility. Podľa právneho rozdelenia môžeme nižšiu šľachtu (zemanov) v Uhorsku rozdeliť na niekoľko skupín, na predialistov, kurialistov a armalistickú šľachtu.[2][3][4]


Zemania v Uhorsku[upraviť | upraviť zdroj]

Osobitný šľachtický titul nemali, volali sa jednoducho nobilies alebo nobiles regni (teda šľachtici alebo kráľovskí šľachtici). Tento stav sa začal vytvárať v priebehu 13. storočia zo servientes regis a z jobagiones castri. Maďarský názov "nemes" znamená rovnako ako latinský názov buď všeobecne šľachtic, alebo len to, čo nazývame v slovenčine zeman.

Náležité oslovenie pre zemanov bolo pán urodzený, pani urodzená. Vzájomne sa oslovovali pán brat, pani sestra bez ohľadu na príbuzenstvo. Ak si zeman zobral nezemianku, všetky ich deti, chlapci aj dievčatá, boli doživotne zemania. Ak si zemianka zobrala nezemana, ona sama zostala zemianka doživotne, ale jej deti zemania neboli. Percento zemanov teda na rozdiel od percenta iných šľachticov v spoločnosti neklesalo. Odhaduje sa, že v slovenských župách bola približne jedna zo 100-200 rodín zemianska, no nebolo to rovnomerné — niekde ich bolo menej, inde boli takmer celé zemianske dediny.

Do zemianskeho stavu povyšoval ľudí kráľ. Najviac zemianskych rodín vzniklo v 13. storočí, keď kráľ Belo IV. (Béla IV.) povznášal do šľachtického stavu tých, čo mu pomáhali kráľovstvo brániť počas Mongolského vpádu v rokoch 1241-1242. Časť zemanov sa po niekoľkých desaťročiach či storočiach majetkom a prácou nelíšila od ostatných roľníkov, medzi ktorými bývali aj gazdovia bohatší ako niektorí zo zemanov. No významné bolo, že všetci zemania, bez ohľadu na majetok, zostávali naďalej šľachtici, a teda slobodní ľudia. Slovenská spoločnosť a kultúra tak vznikali stáročia s prímesou vplyvu slobodných šľachticov. Zeman, nech by bol akokoľvek chudobný roľník, nikdy nepodliehal inému šľachticovi ani župnému právu, iba priamo kráľovi, neplatil dane, bol automaticky členom uhorského snemu (hoc okrem tých najmajetnejších tam mal máloktorý chuť tráviť čas), volil úradníkov svojej župy.

Šľachtické slobody a privilégiá sa v Uhorsku usilovali postupne obmedzovať Habsburgovci a ešte väčšmi prestali mať praktický význam po zrušení nevoľníctva roku 1785 a zrušení všetkých jeho majetkových dôsledkov a iných reformách roku 1848, no zemianske tituly zostali v platnosti až do pádu Habsburskej monarchie 1918.

Slovenskí zemania[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské župy mali najvyššie percento šľachticov v kráľovstve a zemania hrali úlohu tak v ich spoločenskom a vzdelaneckom živote, ako aj v národnostnom živote Slovákov. Jeden z momentov zemianskeho dedičstva ovplyvňujúcich slovenskú kultúru dodnes a príklad ich významu bol krok spolku Tatrín. Jeho členovia sa roku 1845 dohodli, že budú presadzovať nový spisovný jazyk, aby preklenuli rozdiel medzi evanjelickou bibličtinou a katolíckou bernolákovčinou, a že ten jazyk bude založený na reči zemianstva horného Liptova, čo Ľudovít Štúr prijal (až neskôr sa začalo hovoriť, že základom dnešnej spisovnej slovenčiny boli "stredoslovenské nárečia").

Spomedzi Slovákov častejšie spomínaných v dejinách a literatúre boli zemania napríklad Martin Rakovský, Eliáš Láni, Anton Bernolák, Ján Čaplovič, Gašpar Fejerpataky-Belopotocký, Štefan Marko Daxner, Viliam Pauliny-Tóth, Jonáš Záborský, Terézia Vansová, Janko Jesenský. Zemiansky (a slovenský) pôvod mali napríklad maďarskí aktivisti Ľudovít Košút (Lajos Kossuth) a Sándor Petőfi (Alexander Petrovič).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zemianstvo na Slovensku v novoveku (Časť I.) Miloš Kovačka a kolektív · Slovenská národná knižnica, 2009, s. 4
  2. Zemianstvo na Slovensku v novoveku (Časť I.) Miloš Kovačka a kolektív · Slovenská národná knižnica, 2009, s. 4
  3. PONGRÁCZ, Denis– STREŠŇÁK, Gabriel – RAGAČ, Radoslav – TANDLICH, Tomáš – FEDERMAYER, Frederik. Šľachta Bratislavskej stolice. Bratislava : Agentúra Luigi, 2004.
  4. ČAPLOVIČOVÁ, Kristína. Uhorská šľachta v 18. storočí. In Historický časopis, 2003, roč. 51, č. 2, 2003