Zičiovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Erb zichyovského rodu umiestnený nad portálom farského kostola sv. Márie Magdalény v Rusovciach. Zichyovci boli významnými donátormi rusovskej farnosti

Zičiovci (staršie Zichyovci) bol uhorský šľachtický rod.

Najstarší známy predok rodu Gál (alebo Zajk) bol roku 1260 majiteľom dediny Zajka v Zalianskom komitáte. Od 14. storočia začali príslušníci rodu používať predikát de Zich, Zichy, odvodený od dediny Zich v tej istej stolici.

Bohatstvo a význam rodu vzrástli až v 17. storočí, keď Pavol (1598 - 1638, veszprémsky hlavný kapitán, dostal od kráľa Ferdinanda II. niekoľko dedín patriacich panstvu Komárno a jeho syn Štefan (1616 - 1693; pozri nižšie) získal kráľovskými donáciami v roku 1646 obec Vásonkö (podľa nej rod používal druhý predikát) a v roku 1650 Palotu. Štefanov syn rovnakého mena sa stal v roku 1657 majiteľom celého komárňanského panstva a roku 1686 získal panstvo Divín, skonfiškované Uhorskou kráľovskou komorou rodu Balašovcov.

Neskôr na území Slovenska získali Zičiovci aj panstvá Voderady, Želovce, Rusovce, Cífer a majetkové podiely v panstvách Ostrý Kameň, Oravský hrad a Lietava. V čase najväčšieho rozmachu mala výmera rodových majetkov Zičiovcov rozlohu takmer 100 tisíc katastrálnych jutár (57 500 hektárov).

Rod sa už v 17. storočí rozčlenil na viacero vetiev (najvýznamnejšie boli rusovská línia a cíferská línia), ktorých predikáty sa odvodzovali od názvov rodových sídiel. Čiastkové pozemkové vlastníctvo si Zičiovci na Slovensku udržali až do konca druhej svetovej vojny.

Členovia rodu zohrali významnú úlohu v štátnej stoličnej a vojenskej správe Uhorska, viacerí boli významnými maďarskými politikmi, vojakmi ale aj spisovateľmi.

Významní členovia rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Štefan (* 18. september 1616, † 15. marec 1693) bol krajinský a vojenský hodnostár. Stal sa zakladateľom slávy a bohatstva rodu. V roku 1637 bol veliteľom rábskych husárov a veliteľom niekoľkých miest (1641 Ráb, 1650 Vesprém a Palota). Od roku 1655 bol predsedom Uhorskej kráľovskej komory a strážcom uhorskej kráľovskej koruny. V roku 1655 získal pre rod barónsky a v roku 1676 grófsky titul a predikát de Vásonkeö. Je pochovaný v Rusovciach.

Karol Jozef (* 4. marec 1753, † 28. september 1826) bol konzervatívny politik, uhorský taverník a v roku 1785 predsedom Uhorskej kráľovskej komory. V roku 1809 sa stal ministrom vojny v uhorskej vláde a v rokoch 1813 - 1814 ministrom vnútra. Po smrti bol pochovaný v Cíferi.

František (* 25. jún 1777, † 6. október 1839), prvorodený syn Karola Jozefa, bol dôstojníkom (dosiahol hodnosť generálporučíka). K svojmu menu si pripájal aj rodové meno po manželke - Ferraris (po vymretí rodu Ferrarisovcov), ktoré po ňom používali i jeho potomkovia.

Karol (* ?, † 14. jún 1741) bol krajinský hodnostár. V roku 1713 bol županom Mošonskej župy, od roku 1716 kráľovským komorníkom a strážcom uhorskej kráľovskej koruny. Do histórie vošiel aj ako vojak, keď v roku 1717 bojoval s Eugenom Savojským proti Turkom pri oslobodzovaní Temešváru.

Emanuel (1808 - 1877) bol rovnako ako jeho otec František (1777 - 1839) vojakom (dosiahol hodnosť majora); okrem toho pri kráľovskom dvore zastával funkciu cisársko-kráľovského komorníka. Bol iniciátorom prestavby rusovského kaštieľa v tzv. tudorovskom slohu na počesť svojej anglickej manželky.

František (* 24. január 1818, † 17. júl 1900) bol krajinský hodnostár a diplomat. V roku 1848 bol cisárskym zmocnencom Bratislavskej stolice, od roku 1861 županom Novohradskej župy a v rokoch 1874 - 1879 vyslancom Rakúsko-Uhorska v Carihrade.

Aladár (* 4. november 1864, † 16. november 1937) bol konzervatívny politik, člen agrárnej skupiny uhorských poslancov, od roku 1893 člen hornej snemovne uhorského snemu, v rokoch 1906 - 1910 a 1917 - 1918 minister uhorskej vlády bez kresla, od roku 1927 poslanec maďarského parlamentu.

Známi predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Juraj Hradský, Jozef Mallinerits, Rusovce, Oroszvár, Karlburg, Vydavateľstvo Marenčin PT, Bratislava 2007
  • Encyklopédia Slovenska. Veda, Bratislava, 1980