Zliechovská jednotka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Zliechovská jednotka alebo zliechovská séria/sukcesia predstavuje faciálne hlbokovodný jursko-strednokriedový sled hornín fatrika. Typické hlbokomorské sedimenty v nej predstavujú predovšetkým spodnojurské škvrnité slieňovce (tzv. fleckenmergel) a stredno až vrchnojurské rádiolarity a rádioláriové vápence.

Zliechovská jednotka resp. séria bola definovaná M. Maheľom v roku 1961[1]. Pomenovaná je podľa výskytov pri obci Zliechov v Strážovských vrchoch.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Tvorí hlavné masy fatrika v oblasti stredného Slovenska. Je rozšírená predovšetkým v Malej a Veľkej Fatre a Strážovských vrchoch. Prevažuje tiež v na juhozápade Považského Inovca, severozápade Nízkych Tatier a severe Tatier. Slabo zastúpená je v Malých Karpatoch a západnej časti Tatier.

Stratigrafia[upraviť | upraviť zdroj]

Trias[upraviť | upraviť zdroj]

Triasové členy zliechovskej jednotky sú totožné s ostatnými sukcesiami fatrika, takže o zliechovskej jednotke možno hovoriť iba v prípade prítomnosti jurských a mladších hornín. Triasová sedimentácia predstavujé typický vývoj, podobný ostatným Centrálnokarpatským sledom. Tvoria ju len miestami zachované kremence lúžňanského súvrstvia najspodnejšieho triasu. Nad nimi ležia niekoľko desiatok metrov hrubé pestré verfénske bridlice (olenekského veku) a tmavé guttensteinské vápence (aniského veku). Masívne ramsauské dolomity (veku ladinkarn) môžu dosahovať celkovú hrúbku až 500 m. V dolomitickom súvrství, hlavne v jeho vrchnej časti niekedy vystupujú polohy sivých podhradských vápencov alebo sivých piesčitých lunzských bridlíc, ktoré dosahujú hrúbky maximálne do 30 m. Ich prítomnosť umožňuje niekedy vyčleniť v rámci dolomitových polôh v ich vrchnej časti súvrstvie hauptdolomitu. Vrchnotriasovú sedimentáciu zakončuje norické súvrstvie piesčitých bridlíc tzv. karpatského keupru a rétske organodetritické fatranské súvrstvie[2].

Jura až stredná krieda[upraviť | upraviť zdroj]

Bázu zliechovskej sukcesie tvoria kremenné vápnité pieskovce, bridlice a slienité vápence s organodetritom kopieneckého súvrstvia (veku hetanž-spodný sinemúr), hrubé do 130 m[3]. Nad nimi leží allgäuské súvrstvie (veku sinemúr /lotaringtoark), ktoré tvoria typické tmavosivé vrstvovité škvrnité slieňovce so stopami bioturbácie známe ako fleckenmergel. Jeho hrúbka dosahuje nezriedka 250 m. Miestami sa vo vrchnej časti súvrstvia vyskytujú spongolity a krinoidové vápence (tzv. kremitý fleckenmergel; vekovo zodpovedajú álenu) hrubé do 15 m. V nadloží allgäuského súvrstvia sa miestami nachádzajú hierlatzské (krinoidové) a adnetské (červené hľuznaté) vápence (veku pliensbach-toark). Väčšinou tam však možno nájsť červené a zelené rádiolárové vápence a rádiolarity ždiarskeho súvrstvia (bajok-kimeridžkelovej-oxford). Dosahujú hrúbku okolo 50-60 m. Nad nimi sa nachádzajú svetlosivé až ružové sliňovce a lavicovité, miestami hľuznaté kalové vápence so sakokómami tvoriace jaseninské súvrstvie (veku kimeridž-spodný titón). Súvrstvie nezriadka pozvoľna prechádzajúce z podložia, dosahuje hrúbku asi 20-50 m. Pokračovaním hemipelagickej slienitej sedimentácie sú svetlé mikritické kalpionelové vápence typu biancone osnického súvrstvia (veku vrchný titón-berias) hrubé od 50 do 200 m. Uprostred neokómskych slieňov sa lokálne vyskytujú aj telesá organodetritických muráňskych vápencov (veku vrchný hoteriv-spodný apt). Mráznické súvrstvie (veku valanžin-barém, respektíve až spodný apt) v ich nadloží je tvorené sivými až hnedastými vrstevnatými ílovitými vápencami a dovedna hrubé miestami až 400 m[4]. Vyznačuje sa väčším podielom ílovitej zložky ako podložné súvrstvia. Nárast prínosu klastického materiálu je badateľný hlavne v nadložnom porubskom súvrství (veku alb-spodný cenoman) s turbiditovými pieskovcami, ílovcami, slieňovcami a piesčitými vápencami[5]. Lokálne sa vyskytujú aj mixtitové vlkolínske brekcie (alb), prípadné exotické konglomeráty. Porubské súvrstvie je považované za synorogénny flyš a dosahuje hrúbku od niekoľkých desiatok po 400 m. V slieňovcoch albu boli na niektorých miestach nájdené polohy bázických tufitov alebo hyaloklastitov. Po, resp. v priebehu usadzovania najmladších častí porubského súvrstvia, sa predpokladá hlavná fáza sunutia príkrovu. Analogický vrstevný sled bol pozorovaný aj v domovskej oblasti príkrovu v obalovej jednotke Veľkého Boku v severnom veporiku.

Stavba[upraviť | upraviť zdroj]

V južnejších oblastiach sa vyznačuje pomerne jednoduchou stavbou. V severných oblastiach pribúdajú čiastkové násunové poruchy, ležaté vrásy a šupinové zóny tvorené mladšími kriedovými členmi. Triasové členy vrstevného sledu prevažujú hlavne na juhu, zatiaľ čo mladšie kriedové členy sú častejšie na severe. Takéto rozloženie potvrdzuje predpoklad, že fatrikum bolo v značnej miere tektonicky transportované gravitačným presunom.[6]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Maheľ, M., 1961, Nové poznatky širšieho významu z mezozoika Centrálnych Karpát. Geologické práce, Zprávy, 21, s. 5-28
  2. Tomašových, A., 2004, Microfacies and depositional environment of an Upper Triassic intra-platform carbonate basin: the Fatric Unit of the West Carpathians (Slovakia). Facies, 50, s. 77–105
  3. Michalík, J., Lintnerová, O., Gaździcki, A., Soták, J., 2007, Record of environmental changes in the Triassic–Jurassic boundary interval in the Zliechov Basin, Western Carpathians. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 244, s. 71–88
  4. Borza, K., Michalík, J., Vašíček, Z., 1979, Litological, biofacial and geochemical characterization of the Lower Cretaceous pelagic Carbonate sequence of Mt. Butkov (Manín Unit, Western Carpathians. Geologický zborník - Geologica Carpathica, 38, 3, s. 323-348
  5. Jablonský, J., 1988, Porubské súvrstvie. in Samuel, O. (Editor), Stratigrafický slovník Západných Karpát 3. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, s. 47
  6. Kováč, M., Michalík, J., Plašienka, D., Maťo, Ľ., 1993, Alpínsky vývoj Západných Karpát. Prírodovedecká fakulta Masarykova Univerzita, Brno, 87 s.