Inotaj
Inotaj, parabola alebo alegória (z gr. allēgoría - alegória, od allēgoreín - hovoriť v obrazoch, prenesene) je obrazné vyjadrenie myšlienky alebo predstavy, ktoré má iný ako doslovný význam.
Jej doslovný, prvý význam nie je podstatný (a nemusí byť ani zmysluplný), ale ktorý skrýva význam druhý, hlbší a skrytý. Úlohou alegórie je väčšinou tento pravý význam skryť tak, aby ho pochopili len zasvätení.
Alegória stavia na princípe dvoch súbežných príbehov/textov. Jeden je rozprávaný (fiktívny), druhý je myslený (reálny). Poslucháč počuje fiktívny a jeho úlohou je dopátrať sa mysleného, reálneho zmyslu. Prvý pritom odkazuje na druhý v čo najviac svojich prvkoch. Ideálny čitateľ/poslucháč, ktorý číta/počúva alegóriu, od začiatku vie, že ide o alegóriu, a v priebehu textu „prekladá“ rozprávaný príbeh do skutočného, mysleného príbehu. Robí to tým, že nachádza zodpovedajúce prvky medzi oboma príbehmi/textami. Čím viac je týchto dotykových bodov, tým dokonalejšiu alegóriu má poslucháč pred sebou.
Úlohou „vonkajšieho“, rozprávaného textu je iba zamaskovať skutočný zmysel, nie vytvoriť fikciu skutočného, zmysluplného príbehu. Preto často alegória sama o sebe nedáva zmysel a je často nereálna. Možno napríklad prerozprávať dejiny nejakého mesta či národa vo forme alegórie, kde rôzne národy a krajiny sú „zamaskované“ konajúcimi zvieratami. Podobne možno použiť nereálne prvky ako napr. hovoriace zvieratá, zvieratá s premenlivým počtom očí, rohov a pod. Podstatné je iba predniesť taký príbeh, ktorý poskytne dostačný počet kľúčov k správnej interpretácii.
Od alegórie sa líši napr. podobenstvo, bájka či parabola, ktoré síce často obsahujú alegorické či alegorizujúce prvky, ale ich zmyslom nie je „prerozprávať“ v maskovaných termínoch iný príbeh, ale pôsobiť „realisticky“, zmysluplne samé o sebe (v prípade bájok je táto „realistickosť“ myslená prenesene). Medzi fiktívnym a skutočným rozprávaním teda v týchto prípadoch (na rozdiel od alegórie) nie je veľa dotykových bodov, ale predovšetkým pointa.
Od alegórie treba odlíšiť aj alegorizáciu (čiže prepracovanie nealegorického príbehu do podoby alegórie) a alegoréziu, čiže alegorický výklad nealegorického textu.
Okrem literatúry nachádzame alegóriu aj vo vizuálnych umeniach a často v textoch piesní a basni.
