Žlč
Žlč (gr. cholé; lat. bilis) je hustá telesná tekutina, ktorá sa tvorí v bunkách pečene, zbiera sa v žlčníku a počas trávenia sa vylučuje žlčovými cestami do dvanástnika. Jej sfarbenie sa mení podľa toho, v akom pomere sú zastúpené dôležité farbivá bilirubín a biliverdín, od žltej až po zelenú farbu. Keď je žlč veľmi hustá, má až hnedastú farbu.
Primárny účel žlče je rozklad tukov, vďaka čomu je umožnené ich vstrebávanie do organizmu. Emulguje lipidy, čo znamená, že zvyšuje ich rozpustnosť. Lipidy môžu byť následne štiepené lipázami. Žlč je taktiež médiom na vylučovanie látok, ktoré sú ťažko rozpustné vo vode.
Pohybová činnosť žlčníka a žlčových ciest a s ňou súvisiaca pohyblivosť žlče sa nazýva cholekinetika.
Zloženie žlče[upraviť | upraviť zdroj]
| Zloženie elektrolytu [1] | |
|---|---|
| Ión | Podiel |
| Na+ | 130 – 165 mmol/l |
| K+ | 3 – 12 mmol/l |
| Cl− | 90 – 120 mmol/l |
| HCO3− | 30 mmol/l |
| pH | 8,0 – 8,5 |
Žlč obsahuje 82 % vody a elektrolytov. Je ľahko zásaditá (alkalická). Najdôležitejšou súčasťou žlče sú ale minerálne soli (12 %), ktoré majú centrálnu úlohu pri trávení tukov.
V žlči sa nachádzajú prvky ako lecitín, fosfolipidy (4 %), cholesterín (0,7 %) a odpadové produkty pečene, ktoré sa dostávajú do tráviaceho traktu a odtiaľ sa vylučujú z tela stolicou. Ďalšou zložkou žlče je bilirubín, ktorý vzniká hlavne rozpadom červených krviniek (hemoglobín).
Typickú farbu žlče spôsobujú žlčové farbivá: žltkastý bilirubín a zelenkastý biliverdín. Bilirubín sa rozkladá v črevách prostredníctvom tam sa nachádzajúcich baktérií na sterkobilín, bilifuscín a mezobilifuscín, ktoré dávajú stolici charakteristickú hnedú farbu.
Transport cholesterínu v žlči sa deje v micelách, ktoré sa skladajú z lecitínu, cholesterínu a žlčových solí. Vzájomný pomer a koncentrácia týchto troch látok nesmie mať veľké výkyvy, aby transport mohol fungovať. V opačnom prípade cholesterín kryštalizuje a tvoria sa žlčové kamene.
Fyziológia[upraviť | upraviť zdroj]
Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]
Denne sa tvorí okolo 500 až 700 mililitrov žlče, ktorá sa uskladňuje v žlčníku. Žlč sa tvorí v bunkách pečene, hepatocytoch. Medzi dvoma hepatocytmi sa nachádzajú žlčové kanáliky (lat. canaliculi),tie sa spájajú do väčších kanálikov, ktoré nakoniec privádzajú žlč až do tráviaceho traktu. Prvky, ktoré sa vylučujú do žlčových kanálikov sú: lecitín, konjugované žlčové soli a hormóny, cholesterín a bilirubín. Taktiež sa takto vylučujú aj konjugované lieky. Hepatocyty odoberajú konjugované žlčové soli zo sínusoidov (mikroskopické krvné cievy), ktoré transportujú krv k hepatocytom. Bunkové membrány hepatocytov sú vybavené špecializovanými transportnými systémami pre žlčové soli.
Transport a uskladňovanie žlče[upraviť | upraviť zdroj]
Intrahepatálne žlčovody tvoria drobné kanáliky postupne sa spájajúce do väčších vetiev pre jednotlivé segmenty a laloky pečene. Končia sútokom pravého a ľavého pečeňového žlčovodu (ductus hepaticus dexter et sinister). Extrahepatálne (mimopečeňové) žlčové cesty začínajú spoločným pečeňovým vývodom (ductus hepaticus communis), na ktorý sa krátko na to pripája ductus cysticus, ktorý pripája na žlčové cesty žlčník. Spojením žlčníkového a pečeňového vývodu vzniká spoločný žlčový vývod ductus choledochus v dĺžke asi 7,5 centimetra, ktorý smeruje dole za dvanástnikom a po prechode hlavovým koncom pankreasu ústi do dvanástníka (duodenum). Ešte pred vstupom do dvanástnika sa spája so pankreatickým vývodom (ductus pancreaticus), ktorý privádza tráviace enzýmy z pankreasu. Vývod do dvanástnika, obklopený svalovým zvieračom, sa nazýva papilla duodeni major.
V žlčníku sa ukladá žlč, ktorá tu spätným vstrebávaním vody zmenší svoj objem až na 10 % pôvodného.[2]
Význam[upraviť | upraviť zdroj]
Žlč hrá veľkú úlohu pri štiepení a vstrebávaní tukov z jedál a podieľa sa na neutralizácii silne kyslej tráveniny prichádzajúcej zo žalúdka. Slúži taktiež k vylučovaniu rôznych odpadných substancií z tela ako sú cholesterín, bilirubín, lieky a produkty látkovej premeny. Produkcia žlče je dôležitá pre rovnováhu cholesterínu v tele. Ďalšou úlohou žlče je vylučovanie ťažkých kovov z tela a aktivácia enzýmov pankreasu. Žlčové kyseliny účinkujú mimochodom aj ako baktericíd.
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Ťažkosti[upraviť | upraviť zdroj]
Pri poruche tvorby žlče alebo sekrécií sa dajú vysvetliť pri ľuďoch symptómy poruchy spaľovania tukov a vylučovanie produktov látkovej premeny. Zápcha žlčových ciest so zastavením prívodu žlče sa nazýva aj cholestáza. Pri tejto komplikácii sa vyskytuje neznášateľnosť tukov, lebo tieto sú prijímané len v malom množstve v čreve. Vysoké prijímanie tukov v strave spôsobuje mastnú stolicu (Steatorrhoe). Ďalej sa vyskytuje taktiež aj takzvaný posthepatický ikterus (Žltačka), lebo nemôže byť správne vylúčený Bilirubin, žlté farbivo, nasleduje žltnutie pokožky a slizníc. Pre nedostatok žlčníkových farbív sa zmení aj farba stolice/výkalov až do šeda. Zápchy môžu mať viaceré príčiny, ako nádor na pankrease, žlčníku, žlčových cestách alebo dvanástniku. Ďalšou príčinou môžu byť žlčníkové kamene v Ductus hepaticus communis alebo v Ductus choledochus. Len málokedy sa stáva, že je blokovaný Ductus cysticus a neprepúšťa žlč (Mirizzi-Syndrom).
Žlčové kamene sú výsledkom kryštalizovania žlče, keď pomer zmesi lecitínu, cholesterínu a žlčových solí vyjde z rovnováhy. Symptómy vznikajú len asi pri štvrtine všetkých prípadov. K tomu patria žltačka a koliky, bolesti na pravej strane v žalúdkovej oblasti.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Manfred Dietel, Joachim Dudenhausen, Norbert Suttorp (Hrsg.): Harrisons Innere Medizin (15. Aufl.), ABW Wissenschaftsverlag, Berlin 2003, ISBN 3-936072-10-8.
- Eckhart G. Hahn, Jürgen F. Riemann: Klinische Gastroenterologie, Thieme, Stuttgart 1996, S. 1262–1269, ISBN 3-13-477703-7.
- Robert F. Schmidt, Florian Lang, Gerhard Thews: Physiologie des Menschen. Springer, Berlin 2004, ISBN 3-540-21882-3.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Georg Löffler, Petro E. Petrides: Biochemie und Pathobiochemie. (6. Aufl.) Springer, Berlin 1998. ISBN 3-540-64350-8.
- ↑ Stefan Silbernagl, Agamemnon Despopoulos: Taschenatlas der Physiologie. Sechste Auflage, S. 248. Thieme, Stuttgart 2003. ISBN 3-13-567706-0.
