Íl

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Íl pozri Íl (rozlišovacia stránka).
Íl
usadené horniny
Íl
Kvartérny íl v Estónsku
Hlavné minerály ílové minerály
Akcesórie kremeň, živce, karbonáty, organické zvyšky
Textúra jemnozrnná
Farba (y) žltá až žltosivá až modrosivá
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Íl je nespevnená usadená hornina zložená z viac ako 50 % ílovitej zložky. Tvoria ju ílové minerály, pelitovej frakcie s veľkosťou jednotlivých zŕn pod 2 μm (resp. 4 μm). Hornina môže mať rôznou farbu závislú na obsahu prímesí. Íly s 25 – 75 % vápenatej prímesi sú označované ako sliene. Íly s významnou prímesou kalcitu a piesku sa označujú ako šlíry. Spevnením ílu vzniká ílovec a ílovitá bridlica.

Minerálne zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Íl je tvorený viac ako 50 % ílovitej hmoty, ktorú predstavujú hlavne minerály ílovej skupiny, ako sú napr. illit, kaolinit a montmorillonit a iné. Podľa typu ílových minerálov sa delia na kaolinitické íly, montmorillonitické íly a illitové íly. Minerály ílovej skupiny patria medzi fylosilikáty. Sú veľmi jemnozrnné a môžu byť hydratované. Sú štruktúrne podobné sľudám. Ich minerálna štruktúra je zložená z tetraédrov SiO4 a oktaédrov XO6 (kde X je Mg alebo Al)[1]. Obe tieto vrstvy sú rôznym spôsobom spojené pomocou atómov kyslíka. Do svojej štruktúry a medzivrtevných priestorov môžu prijímať rôzne ióny alebo molekuly, čo spôsobuje ich rôznorodé vlastnosti. Íl okrem toho bežne obsahuje prímesy iných minerálov, ako kremenných zŕn prachovej frakcie[2]. Bežné sú tiež zrná živcov, sľúd, chloritu, glaukonitu a najmä karbonátov. Niekedy sú jeho súčasťou i zrnká pyritu. Pokiaľ nad ílovitou hmotou prevažuje uhličitan vápenatý možno sediment označiť ako vápnitý íl, alebo slieň.

Fyzikálne a chemické vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Íl zásadne mení svoje vlastnosti v prítomnosti vody. Prítomnosť vody je značne závislá od stupňa spevnenia. Nespevnené íly sú plastické[3], sypké sú iba v prípade, že boli vysušené. Pri styku s vodou majú tendenciu napučiavať, naopak pri vysúšaní sa zmršťujú, čoho prejavom sú napr. bahenné praskliny. Íl po vypálení tuhne. K vypáleniu môže dojsť i prírodnými procesmi, napr. pri kontaktnej metamorfóze, kedy vznikajú tzv. porcelanity a kontaktné rohovce. Íly majú po usadení až 80 % pórovitosť, pri kompakcii však zmenšujú objem, lupienky ílovitých minerálov sa stláčajú a zoraďujú sa pri tom rovnobežne, vďaka vzájomnej väzbe na atomárnej úrovni potom držia pri sebe[4]. Z chemického hľadiska obsahujú ílové sedimenty hlavne SiO2, Al2O3 a H2O. V menšom množstve i TiO2, Fe2O3, FeO, CaO, MgO, K2O, Na2O a iné[3]. Medzi ich najtypickejšie textúry patrí laminácia alebo masívna textúra. Laminácia je typická pre časté zmeny sedimentačných podmienok, známa je napríklad z kvartérnych jazerných varvitov. Jemnozrnné ílovité sedimenty môžu veľmi dobre uchovávať skamenenliny, príkladom sú kambrické burgesské bridlice. Farba je závislá od minerálnych prímesí. Kým červená a fialová farba je spôsobená prítomnosťou trojmocného železa, zelenú farbu spôsobuje dvojmocné železo[2].

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Íly sú jedny z najčastejších sedimentov na zemskom povrchu. Ílovité minerály vznikajú hlavne pri zvetrávaní a tvorbe pôd vo vodnom i suchozemskom prostredí. Niekedy sa zachovávajú ako zvyškové pôdy v priehlbinách skalného podkladu, alebo i na starších sypkých sedimentoch. Pochované pôdy sú pomerne dobre rozoznateľné v pleistocénnych sedimentoch. Kontinentálne íly sa ukumulujú najčastejšie v nivách a mŕtvych ramenách riek. Morské íly sa usadzujú na bahnitých pobrežiach, vonkajšej časti šelfu ako i vhlbokovodnom – hemipelagickom prostredí. Značné hrúbky ílov sa viažu na ústia veľkých riek[2]. Íly vznikajú aj na zlomových plochách, kde vytvárajú tzv. tektonické íly (fault gouge).

Niektoré íly ako napr. montmorillonit (bentonit) vzniká premenou sopečného skla[2], kaolinit vzniká hydrotermálnymi premenami živcov.

Íly sú známe z celého sveta, v súčasnosti vznikajú vo všetkých známych sedimentačných prostrediach.

Lokality[upraviť | upraviť zdroj]

Ílovitá pôda, Slovensko

Íly sú známe z celého sveta, recentne vznikajú vo všetkých známych sedimentačných prostrediach. Medzi stratigraficky známe lokality s ílovými sedimentami patrí napr. oblasť Ruskej tabule s tzv. Leningradskými modrými ílmi s glaukonitom. Tieto horniny usadené v kambriu s maximálnou hrúbkou asi 80 m sú dodnes nespevnené a obsahujú hojné fosílie. Podobne sú napr. paleogénne londýnske íly z anglo-parížskej panvy, rovnako s množstvom fosílnej fauny[5]. V Čechách sa íly nachádzajú blízko Žatca, Loun, v chebskej a budějovickej panve a južnej Morave.

Na Slovensku sa vyskytujú napríklad v oblasti Poltára, Levíc, Kuzmíc,[3] v neogénnych sedimentoch Viedenskej a Panónskej panvy. Vystupujú aj v čelnej karpatskej predhlbni. Sú to rôzne typy ílových sedimentov ako bentonit, kaolín, keramické, žiaruvzdorné a tehliarske íly[6].

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Íly sa od nepamäti používajú na výrobu keramiky, pálených aj nepálených tehiel a prísada do náterových a žiaruvzdorných hmôt (illit a kaolinit). V súčasnosti stúpa význam použitia ako environmentálnych surovín. Bentonit sa využíva ako tesniaca vrstva pre skládky rôznych typov odpadu, keďže po nasýtení vodou sa stáva nepriepustný. Niektoré druhy ílov ako smektit majú významné sorpčné vlastnosti. Čisté íly sa využívajú aj ako plnidlo, či prostriedky na čistenie vlny a súkna alebo ako súčasť vrtného výplachu. Niektoré íly sa využívajú pre svoje liečivé a antioxidačné a absorpčné vlastnosti ako prostriedky pre starosť o pleť. Íly možno ako nosiče chemických hnojív využívať pri zlepšovaní vlastností pôd.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Klein, C., 2006; Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, 658 s.
  2. a b c d Vozárová, A., 2000; Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.
  3. a b c Veľký, J. a kolektív, 1978; Encyklopédia Slovenska II. zväzok E – J. Veda, Bratislava, s. 438
  4. Reichwalder, P., Jablonský, J., 2003; Všeobecná geológia 1. Univerzita Komenského, Bratislava, 239 s.
  5. Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984; Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  6. Přehled názvů hornin [online]. geologie.estranky.cz, [cit. 2008-09-07]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]