Čína

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Čína pozri Čína (rozlišovacia stránka).
Čínska ľudová republika
Vlajka Číny Znak Číny
Vlajka Znak
Národné motto:
Štátna hymna:
"March of the Volunteers" (Pochod dobrovoľníkov)
CHN orthographic.svg
Miestny názov  
 • dlhý 中华人民共和国
Čung-chua žen-min kung-che-kuo
 • krátky Čung-kuo
Hlavné mesto Peking
39°55′ s.š. 116°23′ v.d.
Najväčšie mesto Šanghaj
Úradné jazyky čínština
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
totalitná ľudovodemokratická republika
Si Ťin-pching
Li Kche-čchiang
Vznik 1. október 1949
Susedia Afganistan, Bhután, India, Kazachstan, Kirgizsko, Laos, Mongolsko, Mjanmarsko, Nepál, Pakistan, Rusko, Kórejská ľudovodemokratická republika, Tadžikistan, Vietnam
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
9 596 960 km² (4.)  
268 715 km² (2,8 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (12. 12. 2009)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (12. 12. 2009)
 
1 334 634 000 (1.)
1 301 518 000

139/km² (53.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2007
10,2 bilióna $ (2.)
7 700 $ (92.)
Index ľudského rozvoja (2003) 0,755 (85.) – stredný
Mena jüan (CNY)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+8)
bez zmeny (UTC+8)
Medzinárodný kód CHN / CN
Medzinárodná poznávacia značka RC
Internetová doména .cn
Smerové telefónne číslo +86
Gramotnosť: 92 %
Peking
Šenzen
Mapa Číny

Čína, dlhý tvar Čínska ľudová republika, je rozlohou najväčší štát východnej Ázie a štvrtý najväčší na svete. V krajine žije vyše 1,3 miliardy obyvateľov (stav k roku 2007), čo z nej robí najľudnatejší štát sveta.

Čínska republika bola založená roku 1912 po antimonarchistickom štátnom prevrate namierenom proti poslednému cisárovi vládnucej dynastie Čching (Qing) (1644-1911). Na nasledujúcu dekádu bola krajina vedená vojenskými pohlavármi a rozpadla sa na drobné nezávislé štátiky. Na začiatku dvadsiatych rokov sa k moci postupne dostala nacionalistická strana Kuo-min-tang, ktorej sa podarilo opätovné zjednotenie krajiny. V roku 1933 Armáda Japonského cisárstva začala s okupáciou hospodársky najvyspelejšej časti vtedajšej Číny - Mandžuska. Po úplnom obsadení tejto severnej provincie nasledovali ďalšie útoky a Japonsko pomaly obsadilo takmer celé územie Číny. Počas druhej svetovej vojny sa situácia skomplikovala aj vo vnútornej politike krajiny - Komunistická strana Číny odolala útokom Kuo-min-tangu a Čína sa dostala do občianskej vojny. Aj vďaka ohromnej podpore chudobného obyvateľstva, ktoré už dávno túžilo po pozemkovej reforme bola strana Kuo-min-tangu v občianskej vojne s Komunistickou stranou porazená. Prvého októbra 1949 založená Čínska ľudová republika, odvtedy v Číne vládne Komunistická strana Číny.

Základné informácie[upraviť | upraviť zdroj]

Čína je so svojimi 9 596 960 km² taká veľká ako USA alebo celá Európa až po Ural. Z toho vyplýva, že sa jej povrch, klimatické podmienky a s tým aj predpoklady pre ľudský život v regiónoch veľmi odlišujú. Územie Číny je vymedzené prírodnými hranicami: na východe a juhovýchode sú to moria (Žlté more, Východočínske more a Juhočínske more), na juhu, na západe a severozápade delia Čínu od jej susedov vysoké horské masívy a na severe stepi a púšte.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení 2. občianskej vojny v Číne (1946 - 1949) a víťazstve Komunistickej strany Číny pod vedením Mao Ce-Tunga bola 1. októbra 1949 (štátny sviatok) založená ČĽR, zaradila sa do socialistického tábora, spojenectvo so ZSSR. Upevnenie hospodárstva, konfiškácia pôdy, 1949 - 1952 tzv. obdobie obnovy rozšírenia vplyvu do pohraničných oblastí (Sin-ťiang 1949, Tibet 1950 - 1951), pomoc čínskych “dobrovoľníkov” v Kórejskej vojne na strane Severnej Kórey. Po roku 1956 (XX. zjazd KSSZ) nastalo ochladzovanie vzťahov medzi ČĽR a ZSSR a v rokoch 1958 - 1959 politika “Veľkého skoku”, prvé rozpory v štátnom a straníckom vedení, v rokoch 1959 - 1961 hladomor ako dôsledok nepremyslenej hospodárskej politiky. Roky 1961 - 1965 poznačila politika úprav, pragmatickejšia hospodárska stratégia, prerušenie kontaktov so ZSSR, otvorené nepriateľstvo, ktoré vyvrcholilo pohraničnými konfliktami na rieke Ussuri v roku 1969. Mao Ce-tung začal posilňovať svoje pozície, jeho úsilie vyvrcholilo rozpútaním Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie, ktorá bola neúspešným pokusom jeho skupiny uchopiť moc pomocou červených gárd, hospodársky a politický rozvrat, stabilizácia až roku 1976. Od roku 1971 sa ČĽR stala členským štátom OSN a vo februrári 1972 navštívil ČĽR prezident USA Nixon, roku 1979 nadviazanie vzájomných diplomatických vzťahov. V roku 1976 smrť Čou En-laja, Tchienanmenské udalosti a smrť Mao Ce-Tunga, zaknutie tzv. bandy štyroch vedenej vdovou po Maovi, pragmatický politický kurz. V roku 1978 vyhlásenie politiky štyroch modernizácií, ktorú inicioval Teng Siao-pching. V 80. rokoch dynamický hospodársky rozvoj, zvyšovanie životnej úrovne, normalizácia vzťahov so ZSSR, liberálnejšia spoločenská atmosféra, zachovanie monopolu KS Číny. Konflikty medzi konzervatívnym a reformným krídlom (Chu Jao-pang, Čao C’-jang) , problémy ekonomickej reformy, od jari 1989 prehlbovanie demokratizačného hnutia (udalosti na hlavnom pekinskom námestí Tchien-an-men, čiže na Námestí Nebeského pokoja - zásah armády proti pokojne demonštruujúcim študentom 4. júna 1989, pri ktorom prišlo o život niekoľko stoviek civilistov). V dôsledku toho došlo k diplomatickej izolácii Číny, čo vôbec nezabrzdilo búrlivé pokračovanie ekonomickej reformy v 90. rokoch 20. storočia i v ďalšom desaťročí po nástupe nového storočia a zároveň tisícročia. Čínske vedenie naďalej odmietalo zásadné politické zmeny, stupňovala sa kritika zo strany USA kvôli nedodržiavaniu ľudských práv (okrem iného aj kvôli potláčaniu pomerne novej náboženskej sekty Fa-lun-kung, ktorá si v Číne získala údajne až okolo 60 miliónov stúpencov, teda zhruba toľko, koľko má v súčasnosti členov Komunistická strana Číny). Dňa 1. júla 2006 bola otvorená najvyššie položená železničná trať na svete, a to medzi čínskym mestom Si-ning a hlavným mestom Tibetskej autonómnej oblasti Lhasou. Táto moderná, rýchla a pohodlná železnica má urýchliť expandovanie Číňanov do riedko osídlenej oblasti Tibetu, kde už teraz počtom prevyšujú pôvodných obyvateľov - Tibeťanov. Na jar 2008 sa začali v Tibete, najmä v jeho hlavnom meste Lhasa nepokoje pôvodných obyvateľov, predovšetkým mníchov tibetského budhizmu - lámaistov, namierené proti čínskej okupácii Tibetu. Boli potlačené ozbrojenými silami. V tom čase v Číne vrcholili prípravy na XXIX. letné olympijské hry konajúce sa v Pekingu s magickým “osmičkovým” začiatkom 8. augusta 2008.

Fyzická geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Číny sa rozprestiera vo východnej a strednej časti eurázijského kontinentu, na západnom pobreží Tichého oceánu. Od severu na juh meria Čína 3 924 km, od východu na západ 5 171 km. Najsevernejším bodom je mesto Mo-che ležiace na rieke Amur pri hranici s Ruskom na 53°33` s.z.š., najjužnejší bod pevniny sa nachádza na juhu Lej-čouského (Leizhou) polostrova na 20°13` s.z.š., absolútne najjužnejší bod je na juhu ostrova Chaj-nan (Hainan) na 18°10` s.z.š. Najvýchodnejší bod je na sútoku riek Amur a Ussuri (Wu-su-li-ťiang) na 134°42` v.z.d., najzápadnejší v pohorí Pamír na 73°32` v.z.d. Na východe je Čína obmývaná Žltým, Východočínskym a Juhočínskym morom, do pevniny sa zarezáva Pochajský (Bohai) záliv. Pobrežná čiara meria od ústia rieky Ja-lu-ťiang (Yalu Jiang) pri hranici s KĽDR po hranicu s Vietnamom okolo 14 000 km. Územie Číny zahŕňa približne 5 400 ostrovov, z ktorých je po Taiwane (35 775 km²) najväčší ostrov Chaj-nan (cez 34 000 km²).

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Povrch Číny

Charakteristickým znakom reliéfu Číny je stupňovité znižovanie smerom od Himalájí na západe pozdĺž veľtokov Chuang-che a Jang-c’-ťiang k Tichému oceánu na východe. Približne jednu tretinu povrchu tvoria pohoria, pričom väčšina z nich je orientovaná vo východo-západnom smere. Na juhozápade sa nachádza Tibetská náhorná plošina, ktorú z južnej a juhozápadnej strany obklopujú Transhimaláje a Himaláje, kde sa v nadmorskej výške 8 848 m vypína najvyšší bod krajiny i sveta Mount Everest. Oblasť severovýchodnej Číny vypĺňajú nížiny a pohoria Malý Chingan a Veľký Chingan. Na východe, v okolí dolného toku rieky Chuang-che, sa rozprestiera Veľká čínska nížina. Južná Čína je pokrytá horstvami Juhočínskych vrchov a Jünnanskou vysočinou.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vodstvo Číny

Čínska riečna sieť je dlhá cca. 220 000 km. K bezodtokovým oblastiam patrí necelá tretina územia Číny. Väčšina riek tečie od západu na východ a vlieva sa do Tichého oceánu, malá časť územia tvorí úmorie Indického a Severného ľadového oceána. Najdlhšie a najvýznamnejšie rieky v Číne sú Jang-c’-ťiang, Chuang-che, Perlová rieka a Amur. Z hospodárskeho hľadiska je významný Veľký kanál (1 794 km) spájajúci mestá Peking a Chang-čou.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Podnebie Číny

Rozsiahlosť čínskeho územia má za následok výrazné klimatické rozdiely medzi vnútroázijskou a „vlastnou“ Čínou a medzi južnou a severnou Čínou. Klíma západnej Číny má jasne vnútrozemský ráz. Zimy bývajú studené, letá horúce. V Turfanskej preliačine boli namerané teploty 47,6 °C. Najnižšia teplota bola zaznamenaná v okrese Chaj-la-er: – 51,5 °C. Severná Čína je charakteristická miernym podnebím, malými, relatívne nerovnomernými zrážkami a chladnými zimami. Podnebie južnej Číny, ktorá leží v subtropickom a tropickom pásme, je do značnej miery ovplyvnené letným monzúnom, ktorý prináša zrážky a spôsobuje záplavy, ktoré sa striedajú s obdobiami sucha v zimných mesiacoch.

Rastlinstvo a živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fauna a flóra Číny

Čína má bohatú faunu a flóru. Klimatické podmienky oblasti sa dlhodobo menili len nepatrne, v Číne sa dá nájsť nezanedbateľné množstvo reliktov a endemitov, či už spomedzi rastlinstva alebo zveriny. Rastie tu vyše 7 000 druhov drevín (vrátane 2 800 druhov stromov). Druhovo bohatá je severovýchodná Čína so stepnou vegetáciou na rovinách a vegetáciou zmiešaných lesov a tajgy na horách. Pôvodné rastlinstvo južnej Číny zahŕňa duby, vždy zelené gaštany, palmy, spomedzi ihličnanov cyprusy a tuje. V najjužnejších častiach Číny sa zachovali rozlohou neveľké oblasti tropických pralesov. Na území Číny žije zhruba 2 000 druhov stavovcov, čo je 10 % z celosvetového výskytu. Vďaka bohatému zastúpeniu vtáctva je Čína nazývaná „vtáčím rajom“. Význačné postavenie v čínskej faune zaujíma panda veľká, ktorá je symbolom ochrany ohrozených druhov. Fauna je ohrozovaná odlesňovaním, zmenou prirodzených životných podmienok a životného prostredia i tradičnou čínskou kultúrou, v ktorej sú niektoré živočíchy považované za afrodiziakum.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Rast čínskeho HDP v rokoch 1952 - 2005

Čínska ľudová republika je v súčasnosti druhou najväčšou svetovou ekonomikou. Zároveň je Čína najväčším vývozcom a druhým najväčším dovozcom tovarov na svete. Hoci čínska ekonomika rástla posledných 30 rokov priemerne o 10 percent ročne, podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) dosahoval hrubý domáci produkt v roku 2010 7 518 dolárov na osobu, čo Čínu radilo na 93. miesto na svete a tým pádom medzi rozvojové krajiny.[1]

Čínske hospodárstvo v rokoch 1949 - 1978[upraviť | upraviť zdroj]

Štvrť Pchu-tung v Šanghaji, finančné a komerčné centrum Číny

Po založení Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949 sa v krajine začala uplatňovať politika centrálne plánovanej ekonomiky podľa sovietskeho vzoru. Zároveň kládol Mao Ce-tung dôraz na rýchlu industrializáciu a sebestačnosť. Do dvoch rokov od vzniku ČĽR bola dokončená pozemková reforma a znárodnené banky. V prvej polovici päťdesiatych rokov boli vybudované základy čínskej dopravnej infraštruktúry, najmä železničné trate, a výkon hospodárstva prekonal predvojnovú úroveň.

Mao Ce-tung však nebol spokojný s tempom hospodárskeho rastu a preto roku 1958 zaviedol tzv. Veľký skok vpred. V rámci tejto masovo mobilizačnej kampane sa zrušili poľnohospodárske družstvá a boli založené komúny obrovských rozmerov, v rámci ktorých bol život organizovaný vojenským spôsobom. Základným cieľom veľkého skoku vpred bolo zvýšiť produkciu ocele tak, aby Čína v tomto ukazovateli dosiahla úroveň USA a Veľkej Británie. Presun zdrojov do priemyslu však znamenal drastický pokles v poľnohospodárskej produkcii, čo spôsobilo hladomor a pokles HDP o tretinu. V roku 1961 bola kampaň zrušená.

Prvá polovica šesťdesiatych rokov sa v Číne niesla v znamení pomalého, ale stabilného hospodárskeho rastu, ktorý bol výsledkom umiernenej hospodárskej politiky Teng Siao-pchinga a Liou Šao-čchiho. S nástupom Kultúrnej revolúcie v roku 1966 sa však krajina dostala do politického a hospodárskeho rozvratu, ktorý trval až do opätovného nástupu Teng Siao-pchinga k moci roku 1978.

Vývoj hospodárstva po roku 1978[upraviť | upraviť zdroj]

Reformisti, ktorí sa dostali k moci roku 1978, prestali používať ideologické masové kampane na dosahovanie hospodárskych cieľov a zvolili pragmatický prístup. Prvé zmeny boli zavedené v poľnohospodárstve, ktoré bolo do tej doby nízko produktívne, pretože roľníctvo bolo rozdelené do komún a centrálne organizované. Teng umožnil roľníkom pestovať potraviny na súkromné účely a predávať prebytky. V nasledujúcej dekáde vzrástla produkcia v poľnohospodárstve o viac ako polovicu.

V roku 1981 boli v pobrežných oblastiach založené "špeciálne ekonomické zóny", v ktorých bola zjednodušená administratíva a znížené dane. Politika otvorených dverí mala za cieľ pritiahnuť do piatich miest - Šen-žen, Ču-chaj, Šan-tchou, Sia-men a Chaj-nan - zahraničný kapitál, technologické znalosti a právnu infraštruktúru. Špeciálne ekonomické zóny sa stali motorom čínskeho hospodárskeho rastu a v roku 1984 bolo štrnásť ďalších miest otvorených pre zahraničné investície.[2]

Udalosti na námestí nebeského pokoja v roku 1989 a následné embargo krátkodobo spomalili čínsky hospodársky rast, ten bol ale opätovne naštartovaný Teng Siao-pchingovou „cestou na juh“ v roku 1991, ktorá dodala hospodárstvu výrazný stimul. Číne sa podarilo rýchlo prekonať Ázijskú hospodársku krízu v roku 1997 a roku 2001 bola prijatá za člena Svetovej hospodárskej organizácie (WTO).

Administratívne členenie Číny

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Číny

Čínska ľudová republika je administratívne rozdelená do 22 provincií šeng (čín. (省, pinyin shěng). Čína považuje Taiwan za svoju dvadsiatu tretiu provinciu, aj keď na ňom priamo nevládne. Okrem provincií existuje 5 autonómnych oblastí národnostných menšín c'-č'-čchü (čín. (自治区, pinyin zìzhìqū), štyri centrálnou vládou priamo spravované mestá č'-sia-š' (čín. (直辖市, pinyin zhíxiáshì) a dve špeciálne administratívne oblasti tche-pie sing-čeng-čchü (čín. (特别行政区, pinyin tèbié xíngzhèngqū) - Hong Kong a Macao - s pomerne vysokou mierou samosprávy. Na nižších úrovniach je územie administratívne rozdelené do prefektúr a prefektúrnych miest, o stupeň nižšie sú okresy a okresné mestá.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. World Economic Outlook Database - Apríl 2011 [1]
  2. Hospodárske reformy v Číne [2]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky o ČĽR